Trasa

Ružomberok, železničná stanica – Likavka – Predný Choč – sedlo Spuštiak – Stredná poľana – Veľký Choč – Lúčky
→ pozri trasu v mape

Hoci pre mnohých to bol čas predĺženého štvordňového víkendu, nám sa podarilo vypadnúť iba na jeden deň. Ranný odchod z Bratislavy bol pohodlný okolo pol ôsmej a vďaka sviatku sme sa prázdnymi cestami rýchlo presunuli do Ružomberka. Pôvodne bolo v pláne ešte odviezť auto do Lúčok, no sviatočný autobusový grafikon ideu pochoval. Auto teda ostáva v Ružomberku a po návšteve rázovitého staničného bufetu vyrážame smer Likavka.

Keďže celá akcia vznikla narýchlo, plánovaním trasy som sa veľmi neobťažoval, veď kde už by sa dalo zablúdiť. No ale dá sa. Namiesto červenej sme sa z námestia v Likavke vybrali po modrej značke, ktorá by nás síce doviedla do sedla Spuštiak rovnako ako červená, no my sme chceli ísť aj cez Predný Choč. Chybu sme napravili na stavenisku diaľničného viaduktu. Stavebný ruch bol minimálny, a tak príjazdovou cestou stavebných mechanizmov sme to strihli vľavo a následne krajom poľa k hrebienku, ktorým vedie červená.

Úzky turistický chodník ide pekne zostra nahor. Je slnečný teplý deň končiaceho leta, a tak sa potíme ako osly. Tempo máme svižné, však ideme naľahko. Len občas treba fotiť či doplniť tekutiny. Les je pekný, zmiešaný a až tesne pod Predným Chočom sa mení na hustú smrekovú mladinu. Drevená šípka nás naviguje na juhozápadný vrchol Predného Choča. Pre silný opar výhľad zaostáva za svojim potenciálom, a tak aspoň na drevenej lavičke si dáme krátku pauzu. Vraciame sa nazad rovnakou cestičkou, no niekde chybne odbočíme a ťapkáme úzkou prťkou ostro zarezanou v svahu asi 50 metrov pod oficiálnym chodníkom. Celkom sa z toho tešíme, lebo je to zaujímavejšie. Ku koncu variantu vyjdeme na pomaly zanikajúcu lesnú cestu, ktorá nás dovedie do sedla Spuštiak, kde sa pripoja červená a modrá značka.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Naša červená v sedle Spuštiak končí a pokračujeme širokou lesnou cestou po modrej značke. Minieme Zadný Choč a onedlho sme pri bývalej Hviezdoslavovej útulni. Je tu šípka smer prameň, a tak ho idem preskúmať, či tečie. Prameň sa nachádza v severovýchodnom úbočí Zadného Choča a od bývalej útulne to k nemu trochu trvá. Je zachytený do gumenej rúry a jeho výdatnosť je malá. Voda je chladná a chutná. Dopĺňam fľašku a mažem naspäť.

Pri neďalekom Hoteli Choč na Strednej poľane si dávame obednú pauzu. Lepeňák, detská výživa, voda a jablko. Nezdržiavame sa však dlho a ideme na záverečný výšvih na Veľký Choč. Míňame odbočku na zimnú trasu a pokračujeme klasicky po zelenej. Značenie udáva 1:05 na vrchol, no máme našliapnuté a o asi 35 minút sme na vrchole.

V úvode som sa zmienil, že Veľký Choč je jeden z najkrajších výhľadových vrcholov. Žiaľ, nám to nebolo nič platné, silný letný opar nám odmedzuje ďaleké výhľady. Liptovská Mara sa črtá len tak zľahka a rozoznať kontúry Západných Tatier chce poriadnu dávku priestorovej predstavivosti. No čo, treba sa sem vrátiť v čase jesenných inverzií, kedy sú výhľady skutočne strhujúce. Tu je jedna fotka z jesenného výstupu na Choč v roku 2011. Prípade si popozerajte fotky v mape – kto na Choči nebol, určite tam treba ísť, no za lepších podmienok.

Výhľad cez Chočské vrchy smerom na Západné Tatry

Výhľad cez Chočské vrchy smerom na Západné Tatry

Po pol hodinke oddychu a pokusov o fotenie sa pozbierame a vyrážame na vyše tisícmetrový zostup. Najprv kosodrevinou a početnými vápencovými skalkami do sedla Vráca a ďalej strmým úzkym chodníkom v zmiešanom lese. Cestou naďabíme na studničku pod Malým Chočom, ktorá je v poriadku a má strednú výdatnosť. Vody však máme dosť, tak si len ovlažíme pery a frčíme ďalej.

Chvíľu pred Žimerovou, tesne potom ako opustíme NPR Choč, nám rúbanisko pripomenie krutú realitu slovenských lesov. Snažíme sa to ignorovať a pokračujeme na Žimerovú, kde skontrolujeme prístrešok, ktorý je stále v luxusnom stave a perfektne vhodný na pohodlné prespatie. Škoda len, že voda je od neho dosť ďaleko. Nekonečný zostup pokračuje a začína nielen nudiť, ale pomaly aj prekážať. Kolená stonajú ako chodník neúprosne klesá po spádnici. Onedlho prídeme k ďalšej ťažbe, ktorá navyše poriadne zničila turistický chodník. Našťastie úsek nie dlhý a čoskoro sme pri rázcestí Jastrabia dolina, kde sa napojíme na lesnú cestu, ktorá nás pohodlne dovedie až k asfaltke. Do cieľa v Lúčkach máme necelú pol hodinu kráčania.

V Lúčkach najprv minieme termálne kúpalisko a potom kúpele. Skontrolujeme autobusovú zastávku a najskorší autobus nám ide až o 21.05 h, čo nám dáva takmer 3,5 h času. Ideme teda k vodopádu, na jedlo a pivko. Času je stále veľa, pomaly sa stmieva a aj značne schladzuje. Preto je rozhodnuté, ide sa do termálu. Bol to výborný nápad a len-tak-tak sme stihli autobus.

Vodopád v Lúčkach

Vodopád v Lúčkach

Okolo 21.30 h sadáme do auta a šup ho nazad domov. Tesne po polnoci sme v Bratislave s intenzívnym turistickým dňom za sebou. Hoci ide "len" o Chočské vrchy, parametre trasy sú skôr tatranské – vzdialenosť nie je veľká, zato prevýšenia sú podobné ako pri túrach cez tatranské sedlá.