Keďže rozhodnutie a vybavenie voľna v práci prebehlo veľmi operatívne, naplánoval som trasu do nie príliš vzdialených miest. Južné výbežky Strážoviek som síce pred nejakým časom pochodil, ale boli to prechody hrebeňmi a doliny ostávali bokom. Ďalšou motiváciou bolo, keď som si na mape pozrel sieť TZT, ktoré nemáme spresnené. Vznikla tak nezvyklá trasa s nezvyklou logistikou... ale tá, priznávam, vznikla až na mieste.

Trasa

Bánovce nad Bebravou – Miezgovce – Jankov vŕšok – Holý vrch, výhľad – Dolné Vestenice – Pod Čihocom – Holý vrch – Uhrovský hrad – Uhrovské Podhradie – Omastiná – Rázdelie – Čierny vrch – Kšinianska poľana – Kšinná – Závada pod Čiernym vrchom – Pod Capárkou – Suchý vrch – Kšinianska poľana – Nitrianske Rudno – Dlžín – Boškovie laz – Panský háj – Kanianka – Prievidza

1. deň (35 km, 1690/1575 m)

   Niečo po ôsmej vystupujem na autobusovej stanici v Bánovciach nad Bebravou. Hneď vidím zeleno-žltú dvojicu turistických značiek a vraciam sa k železničnej stanici na ich začiatok pozrieť, čo hovoria smerovky. Žiadne tam však nie sú. V tomto meste som prvý raz, tak so záujmom prechádzam námestím, klesám popri parku a za železnicou značka stúpa okrajom záhradkárskej osady. Z návršia sú pekné výhľady na protiľahlý Považský Inovec, kde rozoznávam zrúcaninu Topoľčianskeho hradu. Potom sa vnáram do tieňa lesa. Za zákrutou zbadám odbočku doprava, na konci sa belie pamätník piatim mladým ľuďom, ktorých tu na samom konci vojny zavraždili fašisti - dosť to vo mne počas ďalšej chôdze rezonuje...

Klesám do dolinky s Miezgovským potokom a zanedlho vchádzam do Miezgoviec. Upravená obec má námestíčko so zvonicou a informačnými tabuľami o mikroregióne. Za obcou je terén trochu rozrytý - stavajú tu na potoku záchytnú nádrž. Je tu tiež z príspevkom EÚ vybudovaná široká zvážnica, našťastie značka ju neskôr opustí. Na jednom mieste smerovka a text upozorňujú na lokalitu, kde mali obyvatelia podporujúci partizánov vybudované bunkre a zemľanky. Prechádzam svetlou dubinou, chodník kde-tu lemujú kríky drieňa obyčajného. Dozreté plody si trhám a zamestnávam aj iné svalové skupiny. Napájam sa na cestu a 2 kilometre až na Jankov vŕšok (515 m) ťapkám po asfalte - ešteže mám nahodené sandále.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Areál pamätníka je vyľudnený, len vyvesené plagáty pripomínajú víkendové oslavy výročia SNP. Nasledovný úsek na Holý vrch sa mi spätne javí ako jeden z najkrajších. Teplomilné dobovo-borovicové lesy s čistinkami, sem-tam vápencové skalky s výhľadom... veď aj je súčasťou PR. Popoludní som pri smerovníku na výhľadovom bode (650 m). Tu začína modrá do Dolných Vesteníc (225 m), ktorú mám v pláne preskúmať. Pri pohľade na rozdiel nadmorských výšok sa rozhodujem: beriem do vreciek a za pás len peňaženku s dokladmi, mobil a foťák, do ruky pollitrovku. Batoh končí v húštine. Veď spiatky na hrebeň sa chcem vrátiť inou trasou a v len o pol kilometra vzdialenom bode zbehnúť k Uhrovskému hradu. To radšej kilometrík navyše, ako sa potiť 15 km pod batohom - o prevýšení nehovoriac.

Modrá klesá sprvu mierne hrebienkom, neskôr prudšie. Opäť sú tu preslnené teplé dúbravy. V doline sa na chvíľu napájam na spevnenú cestu a od smerovníka Hradištnica, ktorý je zle natočený, pokračujem pár sto metrov chybne. Vraciam sa a kontrolujem situáciu podľa mapy. Vyberám sa krížom cez lúku a na okraji lesa zbadám vyblednutú značku. Ďalej však nič. V lese vidno stopy po nedávnej ťažbe, chodník zanikol v rozrytom teréne, stromy so značkami zrejme vyťaté... Chvíľu kľučkujem a hľadám, potom sa vydávam predpokladaným smerom a v už neporušenom lese po čase natrafím na značený chodník. Nasledovný úsek lúkami s riedkym porastom drieňa a borovíc je bezproblémový.

V Dolných Vesteniciach si dávam kofolu v krčme priamo pred zrakom kamenného partizána a po krátkom oddychu sa vydávam späť do kopcov. Po žltej na Surdov (808 m) je to spočiatku poiadne strmé, často sa zastavujem a kŕmim sa drienkami. Toľko vitamínov ako dnes som asi ešte nikdy nepojedol. Po dosiahnutí hrebeňa sa terén zmierňuje. Prichádzam k výhľadovej skalke s dvojkrížom, pekne vidno celú Hornonitriansku kotlinu s Vtáčnikom na obzore. Zanedlho som na Surdove a pokračujem zelenou k Čihocu. Tiež pekný úsek, aj keď celkom iného charakteru: skalnaté úseky s popadanými stromami, miznúci zarastený chodník, miestami skalky s výhľadom na východ... taká malá divočina. Pod Čihocom (890 m) sa dostávam na červenú hrebeňovku a smerujem k Holému vrchu. Po 4,5 hodinách som pri batohu a s potešením zisťujem, že žiaden medveď nemal záujem o jeho obsah.

Dávam si večeru a zapíjam ju posledným hltom vody. Nahadzujem batoh, vraciam sa na rázcestie a lesom klesám modrou do doliny na lesnú cestu vedúcu k Uhrovskému hradu. Cestou odtrhnem a obhrýzam mladú bedľu, čím trochu zaháňam smäd. Z ohybu cesty ešte stíham odfotiť ruiny v posledných lúčoch slnka. Hore ani nejdem, vyberám čelovku a za stmievania zelenou klesám k Uhrovskému Podhradiu. Dolu sa oplachujem v Podhradskom potoku a kráčam vyľudnenou dedinou, iba psi sa preberajú a ohlasujú cudzinca. Treba nájsť vodu, snáď tu budú mať cintorín - tam zvykne byť vodovod. Mám však šťastie, pri jednom z domov vykladá chlap so synom veci z auta a ochotne napĺňa tomu indivíduu vodu do všetkých fliaš. Potenciálne miesto na nocľah som si doma vyhliadol na fotomape. Neznačenou cestou k bývalému kameňolomu, potom doľava do svahu k solitérnym stromom. Pod rozložitým orechom je tráva ako perinka, rozkladám spacák...

2. deň (30 km, 1720/1190 m)

   Ráno sa balím a poľnou cestou pomedzi zarosené pasienky som o polhodinku v Omastinej. Pred penziónom sú ledva čitateľné smerovky žltej značky. Chvíľu vedie údolnou asfaltkou, ale potom sa stáča do lesa a hrebienkom stúpa na hrebeň Nitrických vrchov. Postup spomaľujú iba kríky obsypané černicami veľkými ako palec. Červenú hrebeňovku dosahujem na Rázdelí vo svahu Košútovej skaly. Bez tabuliek, len na buku je šípka s nápisom Omastiná. Smerovník (aj s chybnou žltou tabuľkou) je až dolu v sedle, kam kedysi žltá viedla. Hrebeň odtiaľ viac-menej plynulo naberá výšku, chodník vedie striedavo lesmi a lúčkami, občas sa pritrafí krovina černíc či výhľadová skalka. Na Čiernom vrchu (997 m) zdokumentujem Marianov prístrešok a prudko klesám smrečinou (za mokra to tu musí byť zábavné) na Kšiniansku poľanu (855 m).

Odtiaľto mám v pláne preskúmať bočné dolinky a opäť sa vrátiť späť. Takže osvedčená taktika - batoh za krík, so sebou len to najnutnejšie, zmenou je len to, že som tu pomerne skoro, a tak beriem aj čosi pod zub. Zelená do Kšinnej (330 m) je krajinársky veľmi vďačná, lúky s výhľadmi na hrebene, borovicový porast na vápenci, teplomilné dubiny, lazy nad obcou... Tu som prvý raz stretol zopár turistov stúpajúcich nahor. Zvláštnosťou je značenie akýmsi svietiacim odtieňom, isto nie podľa normy, ale za šera to môže pomôcť. Na začiatku dediny si naberám vodu z výdatného prameňa a asfaltkou sa neznačene presúvam o dedinu vyššie, do Závady pod Čiernym vrchom.

Obec je prevažne chalupárska, pristavím sa pri jednom dome a pokecám o hubárskej sezóne. Chvíľu hľadám správne vyústenie zelenej značky pomedzi domy, potom nasleduje bezproblémový úsek lúkami prerušovanými krovinami. Aj lesom je to celkom fajn, ale pod Tisovníkom sa dostávam pod staré rúbaniská zaratené vysokou trávou. Značiek nikde, vyšliapať chodník nemá kto, trocha blúdenia. Nakoniec pomáha mapa a azimut. Aj pred vyústením na hrebeň Pod Capárkou (900 m) treba mať oči na stopkách, lebo na bielych kmeňoch briez staré značenie zaniká (ako by sa hodila svietivá zelená).

Som znova na hrebeni a smerujem po červenej na juh, späť k batohu. Približne v polovici dosahujem najvyšší bod celej trasy - Suchý vrch (1028 m). Aj v tejto časti sa mi hrebeň páči. Striedajú sa bučina so smrekovými lesmi, lúčky, v jednom úseku stúpanie po veľkých kameňoch skoro ako v Tatrách. Prechádzam popod bielu betónovú (telekomunikačnú?) vežu a som opäť na Kšinianskej poľane. Ruksak je znova v poriadku, vyberám poživeň a v lúčoch klesajúceho slnka dávam presušiť spacák, ktorý som ráno balil mierne navlhnutý. Potom schádzam zelenou smerom na Nitrianske Rudno na lúku Kuchyňa. Z rúrky prameňa síce netečie nič, ale spod skruže vyviera celkom výdatne. Odhadujem, kde by mohli dopadnúť prvé ranné lúče a na hornom okraji lúky si pod borovicami chystám ležovisko.

3. deň (25 km, 740/1320 m)

   Slnku sa už začiatkom septembra tiež nechce tak skoro vstávať, ani tak nehreje. Balím a valím dolu bočnou rázsochou sprvu zmiešaným, neskôr listnatým lesom. Značenie je trochu ošumelé, v Rudnianskej Lehote si nevšimnem odbočku doprava (možno aj šípka chýba), a staré značky ma privádzajú na hlavnú cestu. Odteraz to bude kusisko po asfalte. Najprv do Nitrianskeho Rudna (315 m), odtiaľ po modrej cez priehradný múr, okrajom Kostolnej Vsi a popri pomerne frekventovanej ceste do Dlžína. Posledne menovaný je jednoznačne najhorší úsek putovania. Aspoň záverečný kilometer mohli viesť popri dlžínskom cintoríne a vyhnúť sa premávke.

Konečne som znovu v teréne. Vychutnávam si posledné stúpanie, z lúk sa naskytajú pekné výhľady na hrebeň Nitrických vrchov s dominantným Rokošom a Suchým vrchom. Na Boškovie laze (935 m) sa napájam na červenú, vedúcu hrebeňom Malej Magury. Nejdem ním však dlho - na Panskom háji presedlávam na modrú. Najprv lesom bez chodníka (ale dobre značené), v závere hlbokým úvozom prichádzam do Kanianky. Je len okolo poludnia a hlavné spoje mi idú z Prievidze. Tak sa vyberám k neďalekej vodnej nádrži a zmývam prach a pot troch dní. Zvyšných päť kilometrov je pohodovka poľnými cestami a necestami až po vyústenie na spojnici Bojníc s Prievidzou.

Záver

Výhodnejší autobusový spoj s jedným prestupom v Rajci mi odchádza až o 3 hodiny, tak radšej sadám do najbližšieho osobáku a robím si okružnú jazdu okolo Strážoviek cez Partizánske, Bánovce nad Bebravou a Trenčín. Celkovo som spokojný. Prešiel som zaujímavé končiny a pospájal som si doteraz navštívené miesta do súvislej pavučiny. Ďalší poznatok ohľadom výstroja: ako vždy v lete som šliapal v polovičkách, ale neuveriteľne luxusne sa mi išlo v trekových sandáloch, a to nehovorím len o asfaltových povrchoch. Bez akéhokoľvek vyvrtnutia členkov som absolvoval viac než polovicu trasy aj lesnými cestami a skalnatými úsekmi.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek