Trasa

Teplô, horáreň – Útulňa Limba – Severné Rakytovské sedlo – Rakytov a späť

„Medzinárodný“ Jurčinovský výstup na Rakytov

Prvé podujatie bolo stretnutím bratrancov a sesterníc v Liptovských Revúcach. Hlavným bodom programu bolo, ako inak, varenie gulášu, no už v úvodných e-mailoch som naznačoval, že počas predĺženého víkendu by sa patrilo predĺžiť aj naše stretnutie a stráviť tak spoločne tiež ďalší deň. Dajme tomu v prírode. V sobotu pri varení guláša sa ma Zuzka spýtala, kam teda ideme. Voľba bola jasná: Rakytov. Máme to blízko, zhora sú parádne výhľady a cestou je chata, kde sa dá občerstviť, oddýchnuť, prípadne ponechať na určitú dobu unavenú časť posádky. Vzápätí dobehli dvaja bratranci a pýtali sa na podrobnosti. To už išlo do tuhého. Rozdali sa najnutnejšie organizačné pokyny, zadali sa súradnice štartu a pokračovali sme v zábave.

Na druhý deň som pri horárni v ústí Teplej doliny zostal mierne zaskočený, keď z troch áut vyskočilo spolu 14 ľudí. Tak to už hej. Prišiel aj Šani s rodinkou. Dlhé roky bývajú pod Rakytovom, ale hore až dosiaľ neboli. Šani chcel ukázať, že nepodcenil prípravu a už zďaleka na mňa kýval butylkou s nálepkou prvej pomoci. A mohlo sa vyraziť.

Keďže na turistickom chodníku štrnásti vedľa seba nemôžu kráčať, vytvorili sa skupinky, ktoré veselo diskutovali. Predsa len, ľudia, ktorí sa vidia z času na čas, si majú čo povedať. Skupinky mali odlišné tempo, postupne sa od seba vzďaľovali, každý išiel podľa svojich možností a kondície. Držal som sa na konci, jednak kvôli zodpovednosti, ktorú som pociťoval, a jednak kvôli butylke, ktorú sme so Šanim občas odľahčili. Prvýkrát sme sa všetci počkali na „autobusovej zastávke“, čo je rozpadajúca sa drevená búdka či prístrešok, takmer v závere Teplej doliny. Načali sa sladké pochutiny, nafotili sa prvé spoločné zábery. Po prekročení Teplého potoka sme začali stúpať razantnejšie, tempo nebolo vysoké, no ukrajovali sme pekne meter po metri. V mladine, kde sa chodník prudko stáča doľava, sme pretraverzovali krátky úsek a zastali na širokej lesnej ceste s odkrytým rozhľadom na východ. Pri sledovaní ohybov Teplej doliny padlo rozhodnutie, že pri návrate pôjdeme po ceste a nie strmým chodníkom, ktorým sme šliapali hore. Vraj, aby kolená netrpeli.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Za cestou chodník opäť stúpal, tentoraz odrasteným bukovým lesom. Naša zadná skupinka zúfalo sledovala ľudí vpredu, kedy konečne dosiahnu sľubovanú rovinku, ktorá nás dovedie na lúku s chatou. Nejeden prekonával sám seba, siahal na dno síl, každý však kráčal ďalej. Na dolnom konci lúky, odkiaľ je vidieť útulňu Limba, som sa uškrnul pri predstave, ako sa asi zatvári chatár Peter, keď uvidí početnú tlupu. Ešte keby tak prvý z našich prehovoril po poľsky...

Hurá, chata! Hore prebiehalo mohutné vydýchavanie mojich súpútnikov, zvítanie sa s Peťom a Denkou, objednávanie kapustnice. Šani sa mi už tretí raz vyhrážal, že si moje číslo vymaže z telefónu. Umlčal som ho horcom a pivom. Väčšina tlupy sa rozložila na lavičkách pred chatou, Alex s Maxom sa vyzliekli do slipov a lovili v jazere žubrienky. Kapustnica sa rýchlo zohriala a putovala do piatich tanierov. Hladní sa presunuli dnu. Dvojmetrový Sebi sa zasúval medzi lavicu a nízky stolík, kolenami drgol do stola a štyri z piatich kapustníc sa vyčrpli na obrus. Ej, budú si nás tu pamätať...

Po obede a dlhšej pauze nikto nechcel zostať na chate, každý chcel ísť až na Rakytov. So Šanim sme preventívne „kopli“ ďalší horec a Peter mi tajne podsunul jedno chatárske „vrcholové“ pivko. Začala posledná etapa výstupu, najprv krátky no prudký výšľap lesom, neskôr lúčny traverz do Severného Rakytovského sedla. Skupinka sa opäť roztrhala. Naša záverečná pätica ešte zďaleka nebola v sedle a prví nad nami zdolávali skalky vedúce zo sedla na vrchol. Tam niekde som zahliadol môjho Alexa, ktorý sa držal vpredu a vídal som ho prakticky len pri „čakačkách“. Max sa držal pri mne, občas som ho zobral „na koňa“, no záver zo sedla ku krížu odšliapal sám. Po príchode na vrchol som na všetkých tvárach videl radosť, ktorá pomaly ale isto víťazila nad únavou. Poniektorí boli vôbec prvý raz na túre, väčšina prvýkrát na Rakytove. Bol som na nich hrdý. Fotografia pri kríži sa stala hodnotným prírastkom rodinného fotoalbumu.

V príjemnom rozpoložení za mnou prišla Andrejka a s pobaveným úsmevom sa ma spýtala: „Pamätáš sa, ako si včera náš výstup označil za medzinárodný?“ „Nepamätám.“ „No veď si už aj mal čo-to popité...“ Zalovil som v mysli a prišiel som na to. Výstupu sa zúčastnili ľudia z Liptovských Revúc (Slovensko), zo Záhoria (skoro Česko), Komárna a Štúrova (skoro Maďarsko). Všetko jasné. Výstup bol medzinárodný. Aj keď len skoro.

Pri odchode padol návrh pokračovať po zelenej k Čiernemu kameňu, ale variant vychádzal o vyše polhodinu dlhší. A tak sme sa vracali rovnakou cestou, s tým rozdielom, že pod Limbou sme sa napojili na jednu zo zvážnic, ktorá nás, samozrejme šetriac naše kolená, povodila sem a tam po úbočí, až na miesto nášho prvého dnešného odpočinku, k prístrešku „autobusovej zastávky“. Ušetrila nám kolená, no odniesli si to chodidlá, keďže trasa sa predĺžila o celé tri kilometre. Ale to v ten deň nebolo podstatné.

Pokračovanie uverejníme čoskoro.