Presun

Skôr, ako sme vôbec mohli začať stúpať na horu, potrebovali sme sa k nej dostať. Máme mapu len v iránskom jazyku a komunikácia s miestnymi nie je vôbec jednoduchá. Iránci sú ale skvelí v tom, že akonáhle sa v okolí nachádza niekto, čo vie aspoň trošku po anglicky, pribehne nám na pomoc. A tak sa predsa len dostávame z Aharu do Meshgin Shahr, kde nocujeme v stane pri policajnej stanici, kým nám polícia nabila všetky baterky. Ráno sme sa presunuli stopom do Lahroud, čo je posledná dedina na hlavnej ceste pred stúpaním na Sabalán (Kúh-e Sabalán).

V dedine sme spravili nákup, vysvetlili asi stovke Iráncov, že naozaj nemáme záujem o taxi a naozaj chcem ísť smerom na Sabalán (Kúh-e Sabalán). Konečne sme chytili stopa k 23 kilometrov vzdialenému termálnemu prameňu Shabil, kde je veľké parkovisko a akési veľmi jednoduché kúpele. Odtiaľ je možné prenajať si džíp do základného tábora. My sme sa ale vybrali popod nefunkčnú lanovku po vlastných. Zrejme slúžila pre lyžiarov, lebo končí uprostred ničoho. V tomto období (17. september) tu o snehu ešte nechyrovať.

Základný tábor

Je relatívne teplé poobedie s miernym vánkom. Zem je šedo-hnedá a vegetácie minimum, vlastne len vyschnutá tráva. Stúpam s asi 20-kilovým batohom (a ani Renčin nie je najľahší). Nesieme so sebou všetko, čo budeme najbližší rok potrebovať na prežitie a samozrejme zásoba jedla a vody na 2 dni. Svah našťastie nie je veľmi strmý a tak je to skôr prechádzka ako výstup. Po asi 5 hodinách sa dostávame k mešite v základnom tábore, ktorú sme sledovali z diaľky. Pri nej je nízka budova, kde sa dá ubytovať a kúpiť niečo malé pod zub, za prekvapivo nízke ceny. Platíme asi 50 centov za keksík a akési sladké tyčinky. Na mieste je niekoľko ľudí, ktorí majú výstup za sebou a starší pán, ktorý to tu má pod palcom.

Lámanou angličtinou zisťujeme informácie o náročnosti výstupu, prevýšení a že sa teraz nachádzame vo výške asi 3500 metrov. Začína sa ochladzovať a tak rýchlo staviame stan a chystáme si nocovisko. Budeme spať v závetrí v rohu medzi dvomi budovami na asfalte. Ešte pred spaním sa zbehneme naposledy zohriať k ohňu, ktorý rozložili chalani a je čas začať snívať o výstupe.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Výstup

O 4.30 h nás budí budík a ani za nič sa nám nechce vstať. Sme úplne premrznutí. Celú noc ma triaslo od zimy, teplota išla pod bod mrazu a nemáme so sebou zimné oblečenie. O 5-tej vstávajú ľudia, ktorí na miesto dorazili len v noci, balia si veci a za chvíľu vyrážajú. K vrcholu je to asi 1300 metrov prevýšenia, čo by sme vraj mali stihnúť za 5 hodín a 4 hodiny by sme mali ísť dole.

O 6-tej ráno konečne vyrážame, ešte stále je tma a veľmi chladno. Dole sme si nechali postavený stan a v ňom jeden batoh. Hore sme sa vybrali len s Rendulinim batohom s trochou jedla a hlavne dostatkom vody. Stúpame pomaly skalnatým terénom. Nohy máme ťažké a sledujeme oranžovú oblohu a východ slnka. Navigujeme sa žltými značkami, orientácia nie je náročná. Renáta má evidentne viac síl a miestami na mňa musí čakať. Po pár hodinách nás predbieha dvojica asi 40-ročných Iráncov, ktorí vyrazili hodinu po nás. Volajú sa Reza a David. Vravia, že trénujú na Himaláje a po veľmi krátkom rozhovore sa nám stratili z dohľadu. Pokračujeme svojim tempom a o pol hodinu ich vidíme ako si piknikujú a ukazujú nám, že sa máme pridať. Veru raňajky a teplý čaj nám prišli veľmi vhod. Lepšie sme sa spoznali a od tohto momentu stúpame len s nimi. Išlo sa naozaj pohodovo, lebo stúpanie už nebolo také výrazné, ako na začiatku. Zrazu Renča začala mať trochu problém s nadmorskou výškou a tak sme spomalili. Pridal sa k nám aj pes, ktorého som deň pred tým videl motať sa okolo základného tábora. Zrejme sem vyliezol so skupinou, ktorá štartovala včaššie ráno.

Prešli sme cez malý ľadovec a asi o 13-tej hodine poobede sme boli na vrchole, kde sa nachádza čiastočne zamrznuté jazierko s tmavomodrou vodou. Výstup aj s prestávkou na raňajky nám trval približne 7 hodín. Bol to naozaj krásny pocit byť na sopke vysokej ako Mt. Blanc. Hoci nepochybujem o tom, že sa náročnosťou nedajú porovnať. Za pravdu mi dáva aj Renča, ktorá na Mt. Blancu v minulosti bola.

Zostup

Po trojhodinovom zostupe sa dostávame nazad do základného tábora. Reza nás presvedčil, nech ideme s nimi. Zbalili sme si teda veci a džípom sme sa dostali k termálnemu prameňu Shabil, kde nás pozývajú do miestnych kúpeľov - to bol zážitok za všetky drobné. Nemal som vyhovujúce plavky a tak mi kúpili neanatomické plavky, ktoré spĺňajú miestne morálne štandardy. Návšteva sauny a horúceho bazéna bol ideálny relax po výstupe na môj najvyšší kopec v živote. Samozrejme ženy boli úplne oddelené múrom, aby sme ich ani náhodou nemali šancu vidieť.

Zhodnotenie

Výstup na Sabalán (Kúh-e Sabalán) je považovaný za jeden z najľahšie dosiahnuteľných vrcholov nad 4000 metrov. Celý terén je chodecký, len na pár miestach sa oplatí pridržať sa rukami. Radšej ani nejdem spomínať, v akej obuvi sme to absolvovali... Treba si ale určite dať pozor na redší vzduch, predsa len 4811 m n. m. je dosť veľká nadmorská výška. Treba mať so sebou dostatok vody, lebo cestou sa nedá doplniť. V ten deň, keď sme tam boli, vyšlo na vrchol maximálne desať ľudí (vrátane nás). To ma dosť príjemne prekvapilo vzhľadom na jednoduchosť výstupu a atraktivitu kopca.

Viac o mojich potulkách svetom vám porozprávam na cestovateľskom festivale Cestou necestou (v Banskej Bystrici, Liptovskom Mikuláši, Poprade a Žiline), alebo si pozrite môj cestovateľský blog hogy.sk.

Fotogaléria k článku

+13 ďalších fotiek