Trasa

Partizánska Ľupča – Biela Ľupča – Rumanec – Predná Magura a späť

Sedem statočných na Prednej Magure

Od chalupy sme si to namierili na námestie, ktorému dominuje katolícky kostol s najvyššou liptovskou vežou a veľký pamätník s menami obetí Druhej svetovej vojny a Povstania. Našli sme žltú značku, ktorá nás vyviedla za dedinu. Asfaltová cesta tretej triedy ďalej pokračuje, kľukatiac sa pohorím Nízkych Tatier, do osád Železnô a Magurka, a následne do Liptovskej Lúžnej. Prakticky od začiatku sme mali na dohľad obe Magury, Prednú i Ľupčiansku.

Na nohe som zacítil padajúce kvapky. Obloha čistá. Zložil som ruksak, ktorý bol zospodu premočený, a čoskoro som zistil príčinu. Jedna z plechoviek nevydržala a tenučkým pramienkom sa lúčila so svojim obsahom. No nič, pivo sa musí vypiť. Hovorí sa, že v núdzi poznáš priateľa... a mal som po ruke hneď troch, ochotných pomôcť.

Za poslednými domami a otočkou autobusu sme odbočili z asfaltky doľava. Blízke okolie Partizánskej Ľupče pokrývajú lúky, ktoré spása najmä hovädzí dobytok. Pomedzi ohradníky sme začali stúpať, na domčeku v blízkosti cesty sme si všimli žltú šípku a podľa jej navigácie vošli pod stromy. Topánky nám v momente zmáčala mokrá tráva, chodník však nebol príliš dlhý a opätovne sa napojil na ďalšiu z ciest, ktorá nás neopustila až po náš dnešný cieľ. Po smrekovej predohre nás obkolesili jedle, v útulnom lesíku pokrytom machmi a trávami bolo vlhko, našli sme pár malých dubáčikov. Trasa pokračovala priestrannou lúkou vrchu Rumanec, kde sme si dali prvú občerstvovaciu pauzu, spríjemnenú exkluzívnymi výhľadmi na Partizánsku Ľupču, Chočské vrchy, Liptovskú Maru či Západné Tatry. Kalíšok čajíka padol vhod a mohli sme postupovať ďalej hrebienkom, z ktorého sa odkrýval najmä východ, v diaľke sa črtali kontúry skalnatej Sinej.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Dopredu sa pustila dvojica kolegov, ktorá nahodila vcelku svižné tempo. Ostatní si z nich uťahovali, že zrejme uverili historke o malej reštaurácii na Prednej Magure a utekajú si objednať rezeň. Vo veselej nálade a v krásnom počasí sme dorazili k nenápadnému trávnatému návršiu a popri partizánskom pomníku naň vyšli. Bol to vrchol Prednej Magury. Hore sa nachádzal krásny nový prístrešok, ktorý po veternej smršti opätovne postavili v roku 2015 členovia miestneho Klubu slovenských turistov Darmošlap. K výbave vrcholu patrilo aj ohnisko a pár lavíc. A samozrejme nerušený výhľad do Liptovskej kotliny, na blízku zalesnenú Ľupčiansku Maguru, hlavný hrebeň Nízkych Tatier či nízkotatranský Salatín. Veru bolo čo obdivovať. K výhľadu sa podával chlieb s klobásou, ktorú sme až doteraz pred kolegami úspešne tajili a ktorá adekvátne nahradila akýkoľvek hlavný chod objednaný v reštaurácii.

Na vrchole Prednej Magury sme strávili príjemnú hodinku, spravili si pár „dôkazových“ fotografií a dosýta sa pokochali krásou okolitej prírody. Naspäť sme schádzali opäť po žltej značke, tešiac sa na čapované pivko v ľupčianskej krčmičke.

Záver

Ak sa rozhodnete do vášho teambuildingu zapojiť turistiku, obohatiť stretnutie rodiny či známych, predĺžiť si stretko o ďalší deň či poldeň pobytom v prírode, vedzte, že turistika je výborný „vzťahotmel“. Treba však vybrať primeranú trasu. Zistil som, že priemerný netrénovaný človek priemernú túru zvládne, aj keď ho na druhý deň budú bolieť nohy. Rakytov s vyše 1000-metrovým prevýšením bol trochu prestrelený, no prežili sme. Predná Magura so 600 výškovými metrami bola akurátna. Najpodstatnejšie zo všetkého však bolo to, že kým bolesť nôh pominula, spomienky na krásny deň zostali.