Z domu to mám cez Maďarsko (bývam pri Gabčíkove) približne 550 kilometrov. Zvolili sme diaľničnú trasu okolo Balatonu (M7), cez známy server na zdieľanie ubytovania sme si vybavili apartmán s dvomi spálňami a obývačkou v Mukinje.

Cesta prebehla bez akýchkoľvek incidentov, za súmraku sme sa ubytovali, naši kamaráti ešte stihli doplniť špajzu v slušne zásobených potravinách, čo sme mali pár metrov od domu. Večer ešte skúmame mapy a dohadujeme sa na tom, v akom poradí si chceme jazerá poobzerať. Mapu v mierke 1 : 20 000 som si zakúpil ešte doma cez PhoneMaps a na presnú navigáciu úplne vyhovovala počas celého pobytu.

Ráno sa nikam neponáhľame a v rozjasanom slnečnom dni schádzame po lesnom chodníku k jazeru Kozjak k vchodu č. 2 (Ulaz 2). Kupujeme si vstupenky na dva dni a vchádzame do areálu cez vstupný portál, kde nikto nekontroloval či máme lístky. Asi by sa dalo absolvovať všetko podstatné “načierno”, ale úroveň služieb a vybavenia národného parku je na takej úrovni, že by som sa cítil veľmi potupne, keby som za to nezaplatil. V cene vstupného je všetka lodná doprava a taktiež cestný vláčik, ktorý pravidelne jazdí medzi jednotlivými strediskami národného parku.

Pre zostup máme na výber serpentíny alebo travertínové schody, všímam si les – má úplne iný charakter ako náš (všimnite si fotky), pokrútené bledé kmene stromov, často obrastené brečtanom. Viete ako Chorváti volajú les? Vraj – “šuma” – no nie je to úžasný názov? Niektoré stromy sú na konci októbra opadané, listy oplývajú jesennými farbami, ale stále vidím aj zelené lístie. Zdola nás zdraví vodná plocha, ktorá hrá všetkými farbami, od tmavomodrej, cez tyrkysovú až po azúrovú. Vraj sa dá kdekoľvek piť, je neobyčajne čistá a priezračná.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Prichádzame na mólo, kde je vyviazaných veľa odpočívajúcich lodí, v lete by asi boli všetky na trase, na jeseň je tu predsa len podstatne menej ľudí. Tu nám skontrolovali vstupenky, bol to jediný prípad za celý pobyt. Nastupujeme na prievoz, ktorým sa prevezieme len asi 150 metrov na druhý breh, tam nás čaká väčšia loď, ktorou sa plavíme do prístaviska Kozjačka draga. Všetky lode tu majú tichý elektrický pohon, na jedno plavidlo sa zmestí do sto ľudí, ktorí obdivujú krásu na brehoch, osvietenú jesenným slnkom. Vnímam okolo seba všetky možné jazyky aj ľudské rasy.

Chceme ísť k najväčšiemu vodopádu, tak sa vyberáme údolím rieky Korana, v tejto časti jej tok vytvárajú stupne jazier Milanovac, Gavanovac a Kaluderovac. Kráčame prvýkrát po parádnej drevenej lávke (takých tu zažijeme ešte celé kilometre), so záujmom výtvor skúmam a uznanlivo prikyvujem, lebo toto je vynikajúci spôsob ako previesť turistov ponad hladiny vôd a mokrín, ale je to aj forma ochrany pôdy pred eróziou – dobrý nápad ako usmerniť davy ľudí a nesprzniť krajinu. O chvíľu však opúšťame dno údolia a vystúpame na chodník vysoko nad jazerami s peknými výhľadmi. Na jednom mieste sa objavuje priepasť, do ktorej klesajú schody a cez otvor v jaskyni sa dá prekľučkovať až dolu k vodnej hladine. Ale nevyužívame možnosť a ideme ďalej.

Kým prídeme do blízkosti vchodu (Ulaz 1), vzdycháme nad krásou farieb vody pod nami, je priezračná a ešte aj popadané drevo v nej má neopakovateľné čaro. Keďže okolo nás sú samé krasové planiny a hory, voda v podzemí naberie do seba množstvo minerálov, ktoré sa v jazerách usádzajú na akomkoľvek povrchu, takže konáre a kmene onedlho začne obaľovať travertínová krusta. Vrstvy sa usadzujú aj na všetkých hrádzach, ktoré oddeľujú jednotlivé jazerá. V spŕškach vodopádov sa mikroskopické množstvá vody odparujú, čo vedie ku kryštalizácii minerálov, ktoré obsahuje. Hladina jazier pomaličky stúpa a takto dajako sa tu vytvorili všetky kaskády. Chorváti volajú vodopád “slap”, čo pripomína aj český výraz, veď na Vltave sú katarakty, ktoré sa od nepamäti nazývajú Slapy. Preto mi chodí hlavou myšlienka, či slovanské slovo nie je zvukomalebného pôvodu – slap, slap, slap – tak občas znie ťapkanie padajúcej vody…)

Oproti najväčšiemu vodopádu chodník klesá serpentínami, ktoré sú tu veľmi umne a strategicky umiestnené, lebo “Veliki slap” so stometrovou výškou je naisto najväčšia atrakcia národného parku. Práve ním sa cez bočnú stenu kaňonu rúti do údolia riečka Plitvica. Zástupy turistov dostali vďaka serpentínam veľa miest, z ktorých si s ochkaním môžu Veľký vodopád vychutnať a odfotiť.

K vodopádu samotnému sa musíme prepracovať po lávke, ktorá obchádza výrazný skalný ostroh, za ktorým sa skrýva akýsi prírodný amfiteáter – kotol, do ktorého padá voda. Treba sa pripraviť na spŕšky kvapiek, ktoré sa kúdolia zo závojov vody a sťažujú fotografovanie a najmä v lete môžu vyvolávať príjemný pocit osvieženia.

Z kotla využívame schody strmého výstupu na hornú hranu spomínaného vápencového ostrohu, vinú sa tu serpentíny schodiska a prechádzajú na druhú stranu cez jaskyňu. Úplne hore nachádzame prístrešok, kde sa naobedujeme z vlastných zásob a obdivujeme potom planinu, ktorou tečie riečka Plitvica. Keby sa spoza hrany neozýval hukot padajúcej vody, vyzeralo by to tu ako idylické údolie s roztratenými domčekmi. Tesne nad hranou vodopádu je dokonca budova bývalého mlyna. Naším cieľom je vyhliadka “Sastavci”, odkiaľ sa nám podarí nasnímať ešte parádna séria fotografií. Na tomto mieste sa samotné Plitvické jazerá končia a nasleduje kaňon Korana, ktorý by bol zaujímavým turistickým cieľom sám o sebe,

Vraciame sa naspäť, pri prístrešku sa rozdelíme, kamaráti chcú ísť chodníkom vysoko nad dolinou po západnom úbočí a my si chceme užiť samotné dno doliny. Sme nadšení farbami, slnkom, hučiacou vodou, vodopády na tomto mieste nazvali jednak po jednej chorvátskej opernej dive, ale je tu aj pamätná tabuľa Gustáva Janečka, o ktorom tu píšu, že je “rodom Čech, ale životom a dielom Chorvát”, ak som to správne pochopil, zaslúžil sa veľkou mierou o to, aby sa Plitvice vyhlásili za národný park. Poznámka: teraz sme úsek prešli suchou nohou, ale na jar bola vraj hladina vyššia a niekoľko úsekov chodníka bolo zaplavených, tak sa štverali úbočím, aby mohli prejsť.

Keď sa blížime k prístavisku, na chvíľu zažívame na chodníku tlačenicu, prišli najmenej dve lode s Kórejcami a Španielmi, a ešte sa nestihli rozptýliť – takto nejako si to tu predstavujem v lete. Kamarátka, čo tu bola, mi tvrdila, že sa v podstate pohybovala v súvislom rade ľudí. Nedáme sa však znechutiť, usmievame sa, dostávame úsmevy späť, v babylone jazykov je toto univerzálne posolstvo.

V Kozjačkej drage sa rozhliadame za kamarátmi, ale sme tu zjavne skôr, tak nasadáme na loď a vezieme sa späť na naše východzie prístavisko. Obzeráme si miesto, kam sa vyberieme zajtra. Dalo by sa to zvládnuť všetko aj za deň, ale to by sme nemohli patriť do kasty šialených fotografov, ktorí na desať kilometrov chôdze a štyri kilometre plavby potrebujú takmer šesť hodín. Na záver dňa nás čaká ešte výživné stúpanie do Mukinje, kde sme si aspoň dopriali trochu telocviku.

Ako sme si poradili s druhou časťou jazier sa dozviete v pokračovaní článku.

Približné náklady na výlet:

• maďarská týždenná diaľničná známka - 11,- €,
• mýto (cestarina) v Chorvátsku - 16,- € (spoplatnené úseky diaľnice),
• ubytovanie v trojizbovom apartmáne - cca 200,- € (cena pre 4 osoby za 3 noci),
• vstupenka do národného parku - 96,- € (pre 4 osoby, dvojdňová /deň na osobu 12,- €/).

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek