1. deň v Skalici

Kamarát Bača, vynikajúci dopisovateľ trampského občasníka Severka, ma pozval na posedenie nad trampskými kronikami. Priestor mu poskytlo vedenie skalickej knižnice, občerstvenie v podobe trdelníkov, pagáčov, slaného pečiva, červeného vínka, ako aj hudobný doprovod, kamaráti z oboch brehov rieky Moravy.

Do knižnice som dorazil tak skoro, že som ešte Bačovi pomáhal s inštaláciou výstavy. Neskôr sa k nám pripojil, aj s propagáciou činnosti Severky a histórie trampingu na území Slovenska, šéfredaktor občasníka D´Ady s Túlavou Jackie. Kamaráti prichádzali postupne, medzi nimi aj Boro, ktorému som o akcii napísal.

Pár slov úvodom povedala riaditeľka knižnice, potom Bača prezradil na seba, že už pomaly nemá kde doma skladovať kroniky T. O. Korlat, ale aj svoje a napokon D´Ady v krátkosti oboznámil nás všetkých s históriou trampingu, snahou o zachovanie jeho histórie vybudovaním Múzea trampingu, činnosťou OZ Severka. Túlavá Jackie pridala pár slov o duchovnom posolstve fenoménu, i jeho odlišnosti od turistiky. No a potom sme si začali prezerať kroniky, počúvali sme historky, plnili si brušká dobrotami. K tomu všetkému nám hrala gitara s bendžom a my sme sa pokúšali ich sprevádzať spevom. Po 22. hodine sme sa presunuli do trampskej krčmy, ktorej meno som si, žiaľ, nezapamätal a kde som si, ako zaprisahaný nefajčiar, odtrpel do polnoci svoje. Ale bolo úžasne!

Darmo je dnes všetko v elektronickej podobe vo virtuálnom svete internetu. Papierová kronika je hmatateľná vec, ktorú môžete pribaliť do ruksaku, či US-ky a vziať so sebou do lesa. Dať ju putovať okolo ohňa, pozbierať do nej pečiatky zúčastnených osád, či chát okolo ktorých prechádzate. Porovnáte si ako ste písali pred x rokmi (a rukou!!!) a s nostalgiou v srdci pozeráte spolu (!) na čierno-biele fotografie. Poctivo ju balíte do nepremokavého obalu a chránite pred vlhkom, prosíte kamarátov o kresbu, vlepujete do nej pozvánky na potlachy. Skúste to so smartfónom!

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Nuž, a napokon sme sa ja, D´Ady s Túlavou Jackie presunuli k Bendžovcom, kde sme do tretej hodiny rannej debatovali o našej láske – pobyte v prírode. Samozrejme, že som ráno nestihol plánovaný autobus, a tak som sa do Lopašova dostal až o 11-tej.

2. deň

Lopašov – motorest Havran – Častkov – Sobotište – Divy – Bukáňov – Prietrž – Dolné Paseky – Rehušovci – Hradište pod Vrátnom

Z autobusu som vystúpil na križovatke a po krajnici hlavného ťahu, kde išiel jeden kamión za druhým, som sa opatrne presunul k motorestu Havran. Tu zelená konečne opustila hlavný ťah a vedľajšou cestou pokračovala do Častkova. Trasu som si vlastne naplánoval po túre na rozhľadňu nad Unínom, kde som narazil na sochu sv. Vendelína a vraj aj v Častkove takú majú. Paradoxne som ju napokon obišiel, lebo sa mi nechcelo ísť cez dedinu.

Pri družstve som zelenú opustil a plot obišiel poľom. Na konci plotu som sa napojil na cestu vychádzajúcu z areálu a tá ma opätovne doviedla na zelenú, prichádzajúcu od obce sprava. Cestou ma zaujalo snáď 40 úľov na okraji lesíka. Za nimi bola drevenica, kde asi stáčajú med. Časom som narazil ešte na ďalšie úle. V symbióze tu nažívajú poľnohospodári a včelári. Keď sa zelená stočila doprava k asfaltke na Sobotište, pustil som sa rovno zimným poľom a pastvinami. Trošku mi robilo problém zdolať úval s potokom, ale napokon som potok preskočil a strmým svahom sa vyškriabal hore. Elektrické oplotníky som hravo prekračoval. V diaľke sa krásne vynímala zrúcanina hradu Branč. Zbehol som do Sobotišťa a zašiel som sa pozrieť, v akom stave je miestny kaštieľ. Vzhľadom na to, že tu sídli OÚ, aspoň zvonku vyzerá dobre. Prezretím pamätných tabúľ na okolitých domoch som si pripomenul, že aj tadeto kráčali naše dejiny.

Veľmi som sa tu vzhľadom na krátky deň, nemohol zdržiavať, a tak som pokračoval po červenej. Keďže ide po ceste, využil som prvú možnosť a odbočil som doľava po poľnej ceste. Tá však skoro skončila, tak som pooraným poľom kráčal k hnojisku na obzore. Podľa mapy mala od neho pokračovať cesta, po ktorej som sa chcel dostať na žltú. Ako som sa blížil k lesíku, spozoroval som tam postávajúcich chlapov v reflexných vestách. Bránili vo vstupe do priestoru poľovačky. Usmernili ma, že za elektrickým vedením mi nič nehrozí, a tak som popod neho zišiel na poľnú cestu so žltou. Ide súbežne s riekou Myjavou a napokon končí v Kunove. Ja som sa od nej odpojil a pokračoval som s Myjavou k samote Buláňov. Z lesa sa niesol rev motoriek, na ktorých sa tam niekto preháňal. Neviem čo je pre zver stresujúcejšie, či poľovačka, alebo blázni na motorkách.

Vedľa Myjavy som došiel do obce Prietrž. Snažil som sa čo najmenej zdržiavať na asfaltke, a tak som pri kostole zabočil doľava hore a cez lesík a pastviny som došiel do Dolných Pasiek. Tu sa už veľmi nedalo špekulovať, a tak som po asfaltke kráčal hore k Rehušovcom. Kúsok od pamätníka SNP je ohrada s koníkmi a práve tam malé deti prežívali svoje prvé kontakty s konským chrbtom.

Pokračoval som po poľnej asfaltke smerom na Hradište pod Vrátnom. Sprevádzali ma krásne výhľady na Mohylu na Bradle, ale ani pohľad na bývalý kameňolom, osvetlený zapadajúcim slnkom, nebol na zahodenie. Zato rev muziky od kolotočov ma netešil. Niesol sa doďaleka od krčmy v Hradišti pod Vrátnom a musel som to hodinu strpieť, lebo inde sa na autobus nedalo čakať a aj telo si žiadalo nejakú poživeň. Veď duša ju počas piatkového podvečera a skoro celej soboty dostala požehnane.