Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Túra Slanskými a Zemplínskymi vrchmi – I.

Milovníkom diaľkových pochodov v menej známych pohoriach Slovenska prinášam trojdielny článok o putovaní Slanskými a Zemplínskymi vrchmi. Veľká časť opísanej trasy povedie medzinárodnou diaľkovou cestou E 3. Je tu viacero možností spestrenia túry návštevou rôznych zaujímavých miest. V závere ešte navštívime turisticky neobjavený kraj v okolí najnižšieho miesta Slovenska. Tak si aspoň v duchu obujte tulácke topánky a môžeme vyraziť.

Vzdialenosť
54 km
Prevýšenie
+2143 m stúpanie, -2116 m klesanie
Náročnosť
stredná, 3. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
2 dni
Obdobie
jar – 01.05.2005
Pohoria
Slanské vrchy
Trasa
  • Štart: mapa
  • Koniec: mapa
  • Najvyšší bod: 1092 m n. m.
  • Najnižší bod: 441 m n. m.
Voda
Obchod a krčma v Podhradíku, pramene – pod Čiernou horou, pri chate na lúke pod Ordankami, potok Šebastovka, bufet v Dargovskom priesmyku
Nocľah
Počas celej túry je veľa miest vhodných na táborenie, ja som táboril na lúkach pod Ordankami a v Dargovskom priesmyku
Doprava
Z Prešova autobus do Podhradíku
SHOCart mapy
VKU Harmanec 116, 117 Slanské vrchy

Trasa

Podhradík – Javornícká poľana – Čierna hora – Šimonka – Ordanky – Makovica – Herlianske sedlo – Dargovský priesmyk

Hrad Šebeš

Tak konečne! Je streda popoľudní a ja stojím na autobusovej stanici v Prešove. Do brucha hodím povinné pivo, klobásu a utekám na autobus do obce Podhradík. Pohodlne sa usadím a cestou vnímam okolitý kraj, keď tu zrazu zastaneme pri krčme v Nižnej Šebastovej. Šofér veľmi nenútene zahlási: „Chlopy, idzeme na pul deci, ta ňe?“ Pozerám ako teľa na nové vráta! Keď vidím, ako „chlopy“ vstávajú, nenechám sa prosiť a idem aj ja! Po tejto mimoriadnej prestávke si všetci sadáme do autobusu. No a za 5 minút vystupujem na konečnej, v centre Podhradíku, kde začínam dlho očakávanú hrebeňovú túru Slanskými a Zemplínskymi vrchmi. V obchode dokúpim nejaké zásoby, nevynechám návštevu krčmy a hneď sa poberám po zelenej značke na hrad Šebeš http://www.pamiatky.net/?q=node/3&mon=7074271, kde plánujem táboriť. Len čo tam dorazím, postavím stan, prichystám ohnisko a venujem sa prehliadke skromných ruín. Dúfam, že ma v noci nebude mátať hradný pán, ktorého prešovskí mešťania na znak víťazstva obesili na hradnú bránu, keď v roku 1550 dobyli hrad.

Javornícká poľana – Čierna hora – Hermanovský hrebeň

Ráno ma budí veselý spev vtákov. Aj slnečné lúče sa derú cez koruny stromov. Po ľahkých raňajkách rýchlo balím tábor a vyrážam. Mierne stúpam dubovo - bukovou horou ponad Okusovú dolinu. Aj keď je jasno, v niektorých miestach lesa je doslova prítmie. Stretávam hubára, s ktorým idem za družného rozhovoru pod vrch Mohylky. Tu sa naše cesty rozchádzajú. On ide do doliny, kým ja v lese ukrývam batoh a len tak naľahko stúpam na vrchol Mohyliek. Idem po pamäti, lebo naposledy som tu bol ešte za vlády Gustáva Husáka. Čo ma sem privádza? Moja záľuba hľadania tajomného! V širšom okolí tohto vrchu sa nachádza kultové miesto pravekých obyvateľov Slanských vrchov. Keď tam dorazím, spomínam na starého značkára, ktorý ma sem prvý krát priviedol. V duchu mu vzdávam hold.

Po návrate na značku mierne klesnem k potoku Šebastovka a pomerne prudkým stúpaním sa dostávam na lúku Javornícka poľana, kde sa mi otvárajú prvé výhľady na blízke aj vzdialené kopce. Tu sa končí zelená značka, sprava sa pripája červená z Ruskej Novej Vsi a od Zbojníckeho hradu. Tá ma bude sprevádzať až do konca môjho putovania. Keďže som mal len „ľahké“ raňajky, kusy slaniny rýchlo miznú v mojom žalúdku. Takto posilnený traverzom obchádzam rozložitý masív vrchu Tri chotáre. Potom stratiac takmer 200 výškových metrov prichádzam do Hanušovského sedla. Krátky oddych mi dodá energiu na pomerne dlhé stúpanie k vrcholu Čiernej hory. Míňam prameň a dosahujem zalesnený vrchol s turistickým smerovníkom.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Výhľady z tohto miesta nie sú, tie sa paradoxne nachádzajú v okolí. Z jedného je veľmi pekný pohľad na dominantný vrch Oblík a ploché chrbáty Ondavskej vrchoviny. Z ďalšieho vidím hrebeň s najvyšším vrchom pohoria, Šimonkou. Postupujem hustým lesom k sedlu Červená mláka, kde križujem modrú značku zo Zlatej Bane do Hermanoviec nad Topľou. Pokiaľ by som sa vydal v smere na Hermanovce, ani nie za 20 minút by som sa dostal k útulni v blízkosti Kurej hory http://hiking.sk/hk/ar/182/utulna_v_slanskych_vrchoch.html. Ale slnko svieti ešte vysoko, tak pokračujem Hermanovským hrebeňom. V jeho južnom závere sa začína dvíhať masív vrchu Šimonka.

Šimonka

Výstup na najvyšší vrch Slanských vrchov je možný z viacerých smerov http://hiking.sk/hk/ar/257/vystup_na_simonku.html. Ja prichádzam od severu. Za Hermanovským hrebeňom sa dostávam do mierne stúpajúceho traverzu Šimonky, ktorý sa končí v sedle Grimov laz. Odtiaľ na vrchol vedie žltá značka. Konečne dosahujem vrcholovú plošinu. Len tak sa zvalím do trávy, vyberiem ďalekohľad a skúmam obzor. Trochu ma hnevá, že opar nedovoľuje pohľady do diaľky, ale čo už. Dobehnem sem niekedy v zime, keď vzduch má tú správnu čírosť a uvidím nielen okolité pohoria, ale aj Tatry! Širšie okolie andezitového vrcholu Šimonky (1092) je NPR. Pokiaľ máte viac času, určite objavíte hodnotné zákutia balvanovej sutiny v takmer pralesovej bučine.

Dubník

Po návrate do sedla ma čaká dlhý, v podstate jednotvárny pochod lesmi, ktorý osviežuje niekoľko pohľadov z rúbanísk na blízke kopce. Ako maják sa tu týči vysielač Dubník.

V jeho okolí sa nachádzajú Dubnícke opálové bane s náučným chodníkom http://www.opalovebane.sk. Hrebeňová značka síce k baniam nevedie, stačí sa však spoľahnúť na svoj orientačný zmysel a na príhodnom mieste odbočiť k vysielaču. Od neho sa po asfaltke dostanete k osade Dubník, kde narazíte na trasu náučného chodníka. Keďže som už v minulosti navštívil staré banské diela, neodbočujem, pokračujem ďalej. Prehliadku baní však v rámci spestrenia hrebeňovej túry každému odporúčam.

Tábor pod Ordankami

Od Šimonky som lesmi urazil hádam dobrých 7 km k miestu, kde značka križuje cestu z obce Zámutov do osady Dubník (možnosť návratu z opálových baní). Musím pripomenúť, že obec Zámutov bola jedným z centier Východoslovenského „cholerového“ povstania v Zemplíne http://referaty.atlas.sk/vseobecne-humanitne/dejepis/11316/vychodoslovenske-rolnicke-povstanie (1831). Udalosti povstania opísal J. Nižňanský v knihe Cholera.

Ale vráťme sa k trase túry. Po približne 70 metroch prichádzam na okraj lúk, pod vrchom Ordanky. Tu niekde by sa mal nachádzať prameň. Musím ho nájsť, lebo najbližšia voda bude hádam až niekde pod Herlianskym sedlom. Tak aj je. Hneď na okraji lúky vidím lesnícku chatu, trochu ukrytú za stromami. Keď je tu chata, bude tu aj prameň. Naozaj, studnička sa nachádza v blízkosti chaty, vo veľkom výmole. Viac mi netreba. Lúka, chata, ohnisko a voda sú fakty, ktoré rozhodli, že sa tu utáborím.

Makovica a Herlianske sedlo

Cŕŕŕŕŕŕŕŕŕn... nekompromisne zvoní budík. Bože môj, veď len svitá! Čo som to zas na seba vymyslel, takto skoro ráno vstávať? Hotový masochismus! Hundrem, hundrem, ale zbalím tábor a hneď sa poberám. Sem tam sa „predieram“ rannou hmlou, ktorá zahaľuje lúky ako pannu ľahký rubáš. Počuť brechot srncov. Hádam nejakého aj zbadám. Tíško sa zakrádam a naozaj. Kúsok predo mnou je ich celé stádo. No kým vyberiem fotoaparát, zacítia ma, frnk a už sú v lese. Míňam stožiare vysokého napätia a krátkym stúpaním zdolávam Ordanky. Potom zas len stúpam do kopca, stále hore, vyššie a vyššie. Za Menším vrchom sa mi otvára pekný pohľad do Lučianskej kotliny. Na Makovici ma prekvapuje mohutná stavba telekomunikačných stožiarov. Stoja tam ako kríže na kalvárii. V strede mohutný, po bokoch menšie. Akosi sa mi sem nehodia. Kúsok idem prístupovou cestou k vysielačom, ale hneď je tu odbočka na lesný chodník. Ticho temného lesa prerušuje len zvuk motorovej pílky. Ten akoby bol predzvesťou rúbaniska za Zajačím kameňom. Tu sa pripája zelená značka z Herlian, ktorá ma bude sprevádzať až pod Črchlinu.

Opäť je tu možnosť na spestrenie hrebeňovky. Stačí odbočiť v smere na Herľany a po hodine sa dostanete na výhľadovú kótu Rankovské skaly. Keby vám to nestačilo, pokračujte cez vrchy Veľké a Malé Brdo k Herlianskému hradu (400 m na juh od M. Brda) a do obce k unikátnemu gejízu http://www.cassovia.sk/gejzir/historia.php. Ako trasu späť na hrebeň odporúčam použiť asfaltku, ktorá vedie do Herlianskeho sedla. Cestou môžeme ešte navštíviť hrádok neďaleko vrchu Hradisko, ktorý sa nachádza na homoľovitom kopčeku nad Kamenickým potokom.

Červená hrebeňová značka z vrchu Črchlina mierne klesá. Po 45 min. prichádzam na lúku už takmer v Herlianskom sedle. Kúsok lesa a stojím pri turistickom smerovníku. V sedle, v tieni mohutného duba, sa nachádza posed. Vyberám zásoby a aj keď ešte nie je poludnie, obedujem.

Cez Mošník na hrad Parustan

Pohľad do mapy prezrádza, že je predo mnou asi 3 km dlhé stúpanie na vrch Mošník. Ako naberám výškové metre, les hustne, zase sa cítim ako v pralese. Konečne dosahujem vrchol Mošníka, no nezdržujem sa, pokračujem. Dnes chcem doraziť nielen do Dargovského priesmyku, ale aj odbočiť z hrebeňa a zájsť k ruinám hradu Parustan (Bačkov). Pred vrchom Lazy sa odpájam od červenej značky a žltou klesám do doliny. Neskôr nasleduje krátky výstup do sedla, ktoré delí hradný vrch od masívneho výbežku hrebeňa. Tu musím odbočiť a lesom prejsť približne 200 metrov na vrchol. To, že som na hrade, dokazujú mohutné valy s priekopami. Zo sute vykúkajú aj posledné pozostatky kamenných stavieb.

Pre cestu späť som zvolil rovnakú trasu. Len ľutujem, že som niekde po ceste neschoval ruksak, lebo ma akosi ťaží pri strmom stúpaní na hrebeň. Chcem upozorniť, že na túto vlastivednú odbočku si treba vyhradiť aspoň 2,5 hodiny – dĺžku času ovplyvní aj prehliadka hradu.

Dargovský priesmyk

Po návrate na vrch Lazy ma čaká dlhý zostup končiaci sa v Dargovskom priesmyku. Značka vedie lesom, okrajom lúky, zase lesom a niekoľkými rúbaniskami, kde treba pozorne sledovať značenie. Po čase sa napojím na lesnú cestu, ktorou už pohodlne dorazím do Dargovského priesmyku. Na mape je naznačený bufet, tak sa neskutočne oddávam príjemnej predstave piva a niečoho teplého do žalúdka. Neostal som sklamaný, tetuška bufetárka mi dopraje guláš, klobásku, pivko, ale aj kalíštek páleného. Spokojne si hoviem v chládku, fajčím a dumám. Ako sa začína stmievať, pohľadám miesto pre stan. Po založení tábora sa vraciam k bufetu. Vykonám prehliadku Ružového sadu na mieste bývalého mínového poľa a prezriem si pamätník s bojovou technikou. Škoda zatvorenej expozície bojov (1945) v pamätnej izbe. Potom dlho do noci sedím pri pivku... Veď si to za dnešný deň zaslúžim!


Fotogaléria k článku

Najnovšie