Článkom by som rád nadviazal na predchádzajúce príspevky opisujúce banskú históriu Malých Karpát: po Perneku, Kuchyni a Modre sa zameriam na okolie Pezinka.

Námetom trasy bude návšteva banských diel, na ktoré môže turista naraziť pri potulkách neznačenými chodníčkami prípadne pri hubárskych potulkách. A zoberiem ich rad za radom. Podkladom na návštevu banských lokalít a dá sa povedať knihou, ktorá mi na začiatku roku 2016 otvorila oči, je Podzemie Malých Karpát. Prehľadný popis, množstvo informácii a hlavne fotografie ma doslova navnadili na prieskum. Spojenie knihy a Mapy starých banských diel, kde sú banské polohy zaznačené, sa stali námetom mojich nasledujúcich peších aj cyklovýletov.

Cieľom dnešného výletu bude v jednej trase prejsť čo najviac banských diel v okolí Pezinka. Väčšinu opisovaných lokalít som tento rok prešiel, mnohé niekoľkokrát, takže s orientáciou nebude problém. Zároveň článok môže poslúžiť aj neznalým turistom, ktorí tak získajú iný pohľad na rôzne terénne nerovnosti, predstavujúce dávnu činnosť človeka.

Trasa

Sedlo Pezinská Baba - Martin - Horný Karol - Dolný Karol - Valentín - Čmele III. - Trojarová - Horný Augustín - Fischer - Eduard - Hermína - Sedláčkov jarok - Palatín - Stupy - Kolárska II. - Šimon prekop - Antimónová - Pyritová - Budúcnosť - Zumberg - Pezinok

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Z Baby pod Čmeľok

Sobotné ráno a východ slnka ma zastihnú na Pezinskej Babe. Dostal som sa sem vlakom a autobusom z Malaciek. Známe lyžiarske stredisko je síce pod snehom, ale topí sa. Po červenej značke smerujem pod kopec Čmeľok, kde sa nachádza prvá banská oblasť, nazývaná Mäsiarsky (Misarský) ostrovec, patriaca do katastra obce Pernek. Ťažili sa tu pyritové a antimonitové rudy. Pyrit sa používal na výrobu kyseliny sírovej, antimonit je prímesou rôznych zliatin. Obchvatom a lesnou cestou prichádzam priamo k prvému dnešnému banskému dielu, zavalenej štôlni Martin. Výrazná úvodná ryha a malá halda. Pohľad južným smerom odhalí ďalšie dve ryhy a haldu. Práve sa pozerám na zavalené ústia bezmennej štôlne a hneď vedľa Horného Karola. Sneh ustupuje. Na zemi vidieť pozostatok po nejakej rúre.

Pár desiatok metrov nižšie sa nachádza výrazná halda Dolného Karola. Z ústia vyteká oranžovo sfarbená voda. Baňa je zatopená, vchod podlieha pôdnej erózii. Všimnúť sa dá aj výdreva, ktorú sila vody vypudila z vnútra. Prieskum v polovici 20. storočia skonštatoval malé zásoby rudy. Ku každej bani musela byť vybudovaná cesta, tak je to aj v tomto prípade. Smerujem po jednej takej, ktorá ma dovedie k dvom susedným banským dielam - Valentín a Florián. Opäť dobre rozoznateľné ryhy a haldy. Zaujímavosťou je prítomnosť pozostatkov po spečených kusoch horniny, predstavujúcich primitívne tavenie rúd. Tieto dve bane z 18. storočia boli možno súčasťou prvej ťažby pyritu v Rakúsko-Uhorsku.

Čmele-Trojárová-Augustín

Koľko výškových metrov som z Baby klesol, musím vystúpať späť. Priamo hore, snehu je len trochu, križujem opäť červenú značku a pokračujem kvalitnou lesnou cestou, obchvatom Čmeľka. Dobre sú viditeľné nielen lyžiarske svahy na neďalekej Babe, ale aj vzdialenejšie zasnežené svahy na 120 km vzdialenom rakúskom Schneebergu. Lesná cesta s výhľadom ma pohodlne privedie k ďalšej banskej lokalite, ide o pyritové ložisko Čmele-Augustín-Rýhová. V zákrute spomínanej lesnej cesty bolo pravdepodobne ústie bane Čmele III. Vidieť len úvodnú ryhu a haldu. To všetko v hustom mladom poraste, ktorým sa práve predieram. Pominie a už mám pred sebou zavalené ústie a haldu štôlne Čmele II. Zaujme zahnutou rúrou v zemi a udávanou dĺžkou cez 200 m. Pokračujem lesnou cestou a vidím vytekajúcu sfarbenú vodu. Čmele I. štôlňa. Vedľa sú zvyšky asi banského komína.

Dostávam sa k prvým zachovalejším pozostatkom po banskej činnosti dnešného výletu. Veľké otvorené priestranstvo, ktorému dominuje portál prieskumnej štôlne Trojárová. S dĺžkou chodieb 4484 m sa radí k najdlhším v Malých Karpatoch. Portál je prístupný, zamrežovaný vstup poskytuje zaujímavý pohľad do útrob zeme. Štôlňou sa hľadali ďalšie zásoby antimónu a počítalo sa aj so získavaním zlata. Celkom príjemné netradičné miesto. A netreba ani chodiť dovnútra. Otvorené priestranstvo pred štôlňou nie je kameňolom, ale vyťažený materiál zo štôlne.

Pokračujem lesnou cestou a po ľavej strane si všímam nenápadné pozostatky po neznámej štôlni, nezakreslenej na banskej mape. Malá ryha aj halda. Sledujem pravú stranu cesty, pár metrov nižšie nad potokom, sa nachádza halda a otvorené ústie štôlne Horný Augustín. Otvor je malý, prístupný, ale treba sa na vstup radšej prezliecť. Chodby dlhé niekoľko stoviek metrov poskytujú zaujímavé scenérie, na ktoré som sa osobne zatiaľ neodhodlal. Zaujímavosťou bola až donedávna prítomnosť geocaching skrýše priamo vo vnútri bane. A ešte väčšou zaujímavosťou je zvýšená prírodná rádioaktivita v jej útrobách. Tesne pod haldou je na povrch ústiaci nezabezpečený hlboký banský komín. Lesná cesta klesá, po pravej strane zaujme ústie Dolnej Augustín štôlne. Pokus o prekopanie do jej útrob bol neúspešný.

Návšteva podzemia

Som na dohľad od hlavnej cesty na Pezinskú Babu. Práve pod jednou z jej zákrut sa nachádza neprístupná Fischer štôlňa, podľa údajov z banskej mapy dlhá 30 m. Spolu s ňou sa tu nachádza plno odpadu. O hlavnej ceste cez sedlo Baba málokto tuší, že bola postavená už v druhej polovici 19. storočia, vďaka Pálfiovcom. Smerujem dole malým údolím a zrak sa mi zastaví nad prepadliskom do niektorej z chodieb štôlne Rýhová. V období topenia snehu alebo dažďov sa tu vodný tok stráca v podzemí. Na dohľad od hlavnej cesty, pomerne nebezpečné a fascinujúce zároveň. V okolí je niekoľko prepadnutí povrchu, prípadne stôp po povrchovej ťažbe.

S radosťou sa onedlho dostávam k tentoraz už bezpečnej a prístupnej krátkej štôlničke Eduard. Suniem sa dnu a fotím. Sucho, čisto a pekne. Koncentrácia banských prác je v tejto oblasti výrazná. O pár desiatok metrov ďalej mám pred sebou sympatický vstup do štôlne Hermína. Chodby sú priestranné, dlhé cez 100 m a počas 2. svetovej vojny využívané nemeckou armádou ako sklad a telefónna centrála. Vnútro je suché a čisté, pohyb pohodlný. Ide o asi jedinú štôlňu v Malých Karpatoch, ktorá má v blízkosti pár metrov vlastnú autobusovú zastávku (“Pezinská Baba 46 km“).

Oblasť okolo Hermíny je súčasťou ložiska Nádej. Nachádzajú sa tu ďalšie zavalené vstupy do štôlní Nádej a Rýhová. Z jedného vstupu stále vyteká sfarbená voda, kúsok nižšie sú viditeľné haldy.

Pezinský Starý zámok II.

V týchto miestach sa presúvam na ľavú stranu hlavnej cesty a svahom na malý hrebienok. Zároveň prechádzam okolo odvalu ložiska Kristína a zavaleného ústia štôlne Ruml. Sú tesne nad cestou. Hrebienok ma vedie lesom bez snehu, po ľavej strane Sedláčkov járok, po pravej Hrubá dolina. A predo mnou stena starého kameňolomu. V tomto momente nechávam prechod banskými dielami tak a chcem sa ísť pozrieť na lokalitu pezinského hradu, Altschloss II., kde som ešte nebol. Podľa dostupných informácii išlo o malú stredovekú stavbu z 13. storočia, pevnôstku, ktorá strážila trasy z Pezinka na Záhorie a možno aj vtedajšie banské revíry. Na aktuálnom mieste vidím niečo na spôsob priekopy. Pohyb ďalej je znemožnený kolmou skalnou stenou. Schádzam okrajom kameňolomu a druhou stranou opäť hore. Som na vrchole a pravdepodobne rozoznávam nevýrazné pozostatky Pezinok - Starý zámok II.. Výhľad je možný smerom na Čmeľok, dobre vidieť zasneženú lesnú cestu, ktorou som pred pár chvíľami išiel. Pokračujem opatrne dole a prichádzam do novšieho pezinského kameňolomu.

Kolársky vrch

Lesnou cestou som onedlho pri jazdeckom areáli, kde sledujem výrazný pozostatok po štôlni Palatín. Cez jej haldu prechádza plot areálu. Rovnako bývalá cesta sa stala súčasťou areálu a tak ho musím obchádzať krížom cez les. Napájam sa na rovnú asfaltovú cestu rekreačnou oblasťou Stupy. Konečne mám čas sa najesť. Rozmýšľam, kadiaľ ďalej. Čaká ma banská oblasť Kolársky vrch, ktorá bola poslednou ťaženou v Malých Karpatoch. Namiesto obchádzok po lesných cestách idem krížom cez les až prichádzam k halde Kolárskej štôlne II. Polovica z nej je odvezená, ústie zavalené. Kúsok nad ňou je prístupná Kolárska štôlňa I, v ktorej som bol týždeň predtým.

Nevýrazná lesná cesta ma spoľahlivo vedie k dnešnému druhému kvalitne upravenému banskému ústiu - Štefan Prekop. Názov napovedá, že išlo o transportnú štôlňu, ktorou sa dalo dostať k iným tunajším banským dielam. Od jeho ústia sa na pozadí mohutne čnie výrazná halda Šimon Prekop. Lesná cesta ma k nej zavedie, ešte pred tým sa dajú všimnúť ďalšie nevýrazné pozostatky po zavalenej neznámej štôlni. Som na halde a obdivujem výhľad Z haldy Šimon Prekop do okolia. V Malých Karpatoch pomerne netradičné miesto. Vstupný portál Šimona je zavalený. Síce plno malinčia, ale prístupová cesta sa dá objaviť. Je priechodná a za výhľadov smerom na Trnavu ma privedie do antimónovému lomu. Ťažba rudy v ňom prebiehala povrchovo. Aktuálne je zavezený stavebným odpadom. Vstup je podľa tabuliek zakázaný. Chýbajúce pletivo a diery hovoria opak. V kameňolome je jeden zaujímavý pozostatok, v jeho južnej časti sa v zachovanej stene ukazuje otvor. Či išlo o bývalú štôlňu alebo len nejaký sklad, výklenok, netuším. Prítomná výdreva a zasypaný vchod niečo naznačujú.

Banský náučný chodník a zašlá sláva pezinského baníctva

Pri kameňolome sa napájam na Pezinský banský náučný chodník, v teréne vyznačený bielo-zelenou značkou. Chodník ma vedie k dvom vedľa seba položeným štôlňam. Prvá je sklad výbušnín, druhá Antimónová. Obidve majú pekné upravené vchody, ale zároveň ako zábrana vstupu slúžia betónové panely. Míňam rozpadnutý banícky domček a náučným chodníkom klesám nižšie. Prítomné svahy sú umelého pôvodu, zarastené haldy len dávajú tušiť dávno zabudnutú ťažbu. Míňam jednu neznámu štôlňu, tiež má upravený vchod a prichádzam k Pyritovej štôlni. Vyteká z nej voda, vidieť aj pozostatky koľajníc. Chodník pokračuje k úpravni rudy a k budovám Rudných baní. Žalostný stav celého areálu je v kontraste s názvom neďalekej štôlne Budúcnosť. Zabezpečená mrežami a zámkom. Stopy vo vnútri naznačujú častý pohyb. V priestrannom areáli pred baňou je každoročné posedenie v rámci komentovanej prehliadky po banskom náučnom chodníku. Odporúčam absolvovať.

Lesnou a panelovou cestou sa vydávam v ústrety predposlednej banskej oblasti, reprezentovanej pozostatkom štôlne Sirková, ktorá je súčasťou pyritového ložiska Ferdinand-Karol. Jej hlinou zavezený vchod bráni pohodlnému vstupu. Zároveň štôlňou končila posledná etapa novodobého malokarpatského baníctva, ukončenie ťažby bolo v roku 1991.

Nemocničné štôlne

Po niekoľkých hodinách intenzívnej chôdze pociťujem menšiu únavu, na lokalitu druhého pezinského hradu (Altschloss I.) nachádzajúceho sa na neďalekom kopčeku sa mi popravde nechce ísť. Skôr ma zaujímajú schodné banské pozostatky, ktoré by som rád navštívil. Nachádzajú sa na severnom svahu kopca Vimperk za pezinskou Pinelovou psychiatrickou nemocnicou. Postupujem pozdĺž potoka a všímam si prvé otvorené ústie. Predstavuje len krátku šikmo razenú dieru. Napájam sa na chodník a prichádzam k veľkého otvorenému ústiu asi 8 m dlhej kutacej štôlne. Keďže je blízko civilizácie, je plná špiny a počmáraných stien. Stúpajúcim chodníkom idem ďalej a zdá sa mi, že nič nevidím. Správne. Chodník všetko zaujímavé obchádza.

Opatrne klesám dole a už tu na mňa čaká diera. Krátka štôlnička, celkom pohodlná. Hneď vedľa je ďalšia a tentoraz dlhšia. Dokonca sa chodba rozdeľuje, vnútro je priestranné. Vychádzam von a pokračujem vedľa koryta potoka. A opäť diera. Veľký vstupný otvor, široké chodby. Dĺžka je možno do 30 metrov, vrátane krátkej bočnej chodby, do ktorej sa treba preplaziť. Špiny je tu viac, ale staršieho dáta. Osobne nerozumiem ako môže niekto v bani zakladať oheň. Som vonku a keď si myslím, že dnes už nič iného neuvidím, som na omyle. Kaplnka, nedostavaný objekt pezinskej nemocnice a hneď za jeho stenou je na dosah ďalšia Nemocničná štôlňa, zarezaná vo svahu. Našiel som ju náhodou. Užší vysoký otvor a netradičná chodba. Dĺžka cez 35 metrov, na konci rozšírená. S dobrým pocitom si v nej všetko odfotím a som vonku. Všetkých šesť predchádzajúcich kutacích štôlničiek predstavuje pozostatky po vyhľadávaní zlata z 18. storočia.

Záver

Napájam sa na chodník a tesne pod vysokým komínom, stále v areáli nemocnice, zbadám komín. Tentoraz banský, v zemi. Vymurovaný objekt s výraznou hĺbkou, by mal mať vyústenie v neznámej štôlni. Turisticky neprístupné. Neprekáža, dnes som už aj tak splnil viac ako som plánoval.

Cestou cez vinohrady a sídliskom prichádzam do centra Pezinku. Neďaleko kostola, pri obchode, sa nachádza pamiatka na pezinské baníctvo, vozík naložený kameňom a informačná tabuľa. Uličkami prichádzam na železničnú stanicu, kde onedlho nastupujem do vlaku. Úspešný poznávací výlet je za mnou.

Snažil som sa priblížiť pozostatky banskej činnosti, viažuce sa k pezinskej časti Malých Karpát. Pozorný čitateľ by po spočítaní všetkých navštívených lokalít prišiel k vyššiemu číslu. Cez štyri desiatky banských objektov, zavalených, neprístupných, slabo rozoznateľných, ale aj prístupných, výrazných a hlavne zaujímavých. Mnohé z nich sú turisticky pohodlne dostupné a vhodné na bezpečné spoznávanie dávnej histórie malokarpatského baníctva. Pri pohybe po lesných cestách a chodníkoch mimo značených trás sa dajú vidieť veci, ktoré možno dovtedy zostávali skryté. Sú súčasťou našej histórie a nemalo by sa na ne zabúdať.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek