Neskôr po návrate domov a následnom štúdiu mapy vyvstáva otázka, prečo sme nevyšli aj na najvyšší vrch celej Spišskej Magury, ktorý je blízko značky. A kde začína (resp. končí) hrebeň, spájajúci tri najvyššie vrchy Magury a jediné tisícdvestovky v pohorí. Padá teda rozhodnutie o nevyhnutnej ďalšej návšteve Ždiaru a zodpovedaniu otázok priamo na mieste. Podľa možností v lete. Čo sa nám darí až v auguste 2016. Tak vzniká virtuálny opis jednodennej túry západnou časťou hlavného hrebeňa Spišskej Magury.

Trasa

Podspády – Suchý vrch – Repisko – Príslop – Pri Tablici – Prehrštie – Magurka – Malá poľana – Bachledova dolina

Neznačená časť túry začína v osade Podspády, na hlavnom ťahu medzi obcami Ždiar a Tatranská Javorina, kde je autobusová zastávka. Na jedinej miestnej križovatke hneď vedľa zastávky sa vydávame doľava na sever, kam vedie cesta na hraničný priechod do Poľska. Nasleduje nevábnych 2,5 km po okraji asfaltovej cesty, po ktorých na pravej strane nachádzame odbočku do svahu do lesa. Poznávacím znamením je dvojica mostov cez riečku Javorinka, odbočka je kúsok za nimi.

Lesná cesta s prekvapujúco kvalitným asfaltovým povrchom sa jednou veľkou serpentínou vyšvihne až do svojho najvyššieho bodu, ktorý sa nachádza hneď pri hranici, na spojnici medzi poľským Górkówym Wierchom a magurským Suchým vrchom. To sa nachádzame priamo na najzápadnejšom bode hlavného hrebeňa Spišskej Magury. Ten sa za hranicou na území Poľska zakrátko stráca v okolitej zvlnenej podhorskej krajine. Celý asfaltový úsek vedie lesom len vo svojej spodnej časti, s postupným naberaním výšky sa dostávame na odlesnený svah, kde sa ukazujú prvé výhľady do krajiny, hlavne na menej opozeranú severnú stranu Tatier.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Malinová a čučoriedková bariéra

V spomínanom najvyššom bode zídeme z asfaltky na lesnú cestu, ktorá v podstate po hrebeni smeruje pozvoľným stúpaním priamo na Suchý vrch. S výnimkou zopár stromov na samotnom vrchole sa všade naokolo nachádza jedno veľké rúbanisko s postupne sa dvíhajúcou mladinou. Pred pár rokmi to musel byť veľmi smutný pohľad, teraz medzi množstvom zelených stromčekov a malinových kríkov s výhľadmi na sever do poľskej krajiny je tu celkom pekne. V auguste, kedy sa tu nachádzame, je všade neuveriteľne veľa fantasticky sladkých malín. Hotový raj pre deti a učinená katastrofa pre akýkoľvek časový plán. Nakoniec sa predsa len cez malinovú a čučoriedkovú bariéru prebojujeme a sme na Suchom vrchu, prvom a najzápadnejšom vrchole hlavného hrebeňa Spišskej Magury. Vďaka odlesneniu je z neho krásny a netypický výhľad na Belianske Tatry zo severnej strany. Pohľadu na Belianske Tatry z rôznych uhlov sa ostatne počas túry nabažíme dosýta, keďže hrebene Spišskej Magury a Belianskych Tatier vedú viac-menej paralelne vedľa seba.

Repisko a Príslop

Zo Suchého vrchu pokračuje výrazná lesná cesta po hrebeni, spočiatku smerom na východ, neskôr sa veľkým oblúkom pozvoľným stúpaním stáča stále viac na juh, až nás privádza pod Repisko (1259 m), najvyšší bod túry a celého pohoria. Až tu vchádzame do naozajstného lesa, aspoň teda na chvíľu. Zalesnený a bez výhľadov je tiež samotný vrchol Repiska, lesná cesta vedie popod neho z východnej strany. Z južnej strany pod vrcholom sa vďaka výrubu predsa len otvárajú nejaké výhľady smerom na Tatry. Miernym klesaním sa dostávame do sedielka a cesta sa opäť pozvoľna dvíha, aby nás zakrátko vyniesla na susedný vrch, ktorým je Príslop. Je to zároveň druhý najvyšší vrch pohoria. Zábavný je fakt, že výškové rozdiely celej hrebeňovky zodpovedajú zvlneným lúkam kdesi za dedinou, my však zdolávame najvyššie body celého pohoria. Fajn, o to ľahšie sa mašíruje. Príslop je veľmi plochý vrch, z ktorého sú výhľady na obe strany, no smerom k Tatrám postupne zarastajú. Samozrejme, aj tu je plno malín, dokonca stretáme dve oberačky, čo sú jediné dve živé duše, ktoré na neznačenej časti hrebeňovky vidíme. Cesta opäť klesá a zakrátko križujeme ďalšiu asfaltku, po ktorej vedie zelená značka do Osturne. My sa ale držíme hrebeňovky, ktorá nás takmer vzápätí privedie k rázcestníku pri Tablici.

Ždiarska hrebeňovka

To sme na značenej časti hrebeňovky, ktorej odteraz patrí modrá. Komu sa zdá 10 minút, odkedy videl Tatry naposledy z Príslopu, veľa, môže zbehnúť kúsok dole smerom na Strednicu na lúku a pripomenúť si, ako vyzerajú odtiaľ. Pre ostatných pokračuje túra pohodovým terénom okolo horného konca lyžiarskeho vleku pozvoľným stúpaním smerom k tretej a poslednej 1200-ke Spišskej Magury, ktorou je Prehrštie. Vďaka holorubom je z tejto časti cesty pri spätnom pohľade pekne vidieť Repisko aj Príslop. Samotný vrchol Prehrštia, ktorý značka podchádza len tesne z južnej strany, je bez výhľadov kvôli porastu. Nejakých 200 m za vrcholom je ale nevýrazný, no viditeľný chodníček dole doprava. Počas našej jarnej túry bol kompletne zasypaný snehom a neprechodený, vôbec sme ho nevideli. Tento rest sme však napravili v lete. Po krátkej chvíli chodník vychádza z porastu na lúku, z ktorej je opäť krásny pohľad na Belianske Tatry a tento krát aj na Ždiar. Kto chce, môže chodníkom zísť až dole do obce.

Ždiarska hrebeňovka ale pokračuje ďalej západným smerom a letný opis prepíname na jarný snehový, nakoľko ďalšiu časť cesty sme absolvovali iba na jar a po snehu. Celý úsek trasy až po Malú poľanu nad Bachledovou dolinou je krásne uratrakovaný, s kvalitnou bežkárskou stopou, ktorú sme sa snažili nezničiť. Postupne míňame vrcholy aj rázcestníky Magurky a Slodičovského vrchu. Z oboch miest vedú značky dole do Ždiaru. Južná strana lesov okolo hrebeňovky je celkom zachovalá, preto sa len sem-tam ponad koruny objavia vrcholky Tatier. Zato severná strana vyzerá podstatne horšie a po kalamitách a výruboch poskytuje výhľady smerom k Pieninám. Z pahorku za Slodičovským vrchom sa v opare dokonca dá identifikovať Babia hora na Orave vzdialená 65 km, samozrejme len vďaka snehovej čiapke.

Aj tento úsek hrebeňovky prechádzame úplne sami, až tesne pred Malou poľanou nás predbiehajú dvaja bežkári. Čoskoro sme na Malej poľane a krátko nato prechádzame krásne upravenú zjazdovku. Všetko je povypínané, nikde nikto, tak využívame prázdne stoly a lavice pri zatvorenom bufete na obedňajšie občerstvenie. Napriek tomu, že je okolo nás všade sneh, jarné slnko o sebe dáva vedieť, je vysoko nad nulou. Po povinnej návšteve vyhliadkovej veže schádzame dole do Bachledovej doliny. Keďže je evidentne po sezóne, ignorujeme žltú značku a ideme rovno po upravenej zjazdovke. To je samozrejme detská extáza, ani sa nepokúšam popísať všetky spôsoby, akými sa schádzalo. Plus 16 °C, vetrovky v batohoch, z rána zamrznutý sneh ešte vôbec nebol rozmočený, vzduch voňal snehom aj jarou zároveň, krásna príroda a výhľady okolo. Len ťažko nájsť lepšiu terapiu na telo i dušu. Posledný asfaltový úsek od vlekov k ústiu doliny, kde je zastávka autobusu, prechádzame v úplne jarnej atmosfére.

Zhodnotenie

Celá absolvovaná túra nie je krátka, no je bez nejakých náročných prevýšení. V prípade potreby sa dá ľahko rozdeliť na dve časti v sedle Pri Tablici so zídením do Strednice (zastávka autobusu). V mimoasfaltovom úseku je to široká lesná cesta, vhodná v lete na bicykel či v zime na bežky. Keďže je určite aspoň v niektorých úsekoch využívaná ťažkou lesnou technikou, po dažďoch môže byť menší problém, týka sa to hlavne nižších, sedlových pasáží. V každom prípade, bližšie sa už k Tatrám nikde dostať nedá, a preto o bonus v podobe impozantnej scenérie nie je núdza.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek