Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Rovina za Sudoměřicami
Rovina za Sudoměřicami Zatvoriť

Túra BéKáčko - absolútny prechod Bielych Karpát

Hrebeňovky sú na Slovensku obľúbenou turistickou disciplínou. Katalóg najobľúbenejších ponúka Malé Karpaty, Vtáčnik či Považský Inovec, pokračuje masovkami Malá a Veľká Fatra až po lahôdky pre fajnšmekrov v podaní Nízkych a Západných Tatier. Určite ich je viac, no nie je cieľom článku ich všetky menovať. Nás zaujali tentoraz naše Biele Karpaty.

Vzdialenosť
122 km
Prevýšenie
+4484 m stúpanie, -4319 m klesanie
Náročnosť
stredná, 3. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
4 dni
Obdobie
jeseň – 28.10.2016
Pohoria
Biele Karpaty / Bílé Karpaty (CHKO Biele Karpaty a CHKO Bílé Karpaty)
Trasa
Voda
Kamenná búda, Bílá studna pod Tromi kopcami, Studánka u hrabu pod Kobylou, Holubyho chata na V. Javorine, Janáčkova kyselka pod Novou horou, Mikulčin vrch (chaty), chata Vyškovec, hotel Vršatec, prameň pod Chmeľovou, prm. pod Babkami, prm. pod Závlačnou
Nocľah
Prístrešok, búda, altánok
Doprava
Sudoměřice (vlak, bus)
Lednica (bus) / Horná Breznica (bus) - Púchov (vlak, bus)
SHOCart mapy
» č.1074 Biele Karpaty, Považsk… (1:50.000)
» č.1076 Vršatec, Súľovské vrch (1:50.000)

Asi pred 3 rokmi mi zišlo na um, že aj keď Biele Karpaty, pod ktorými som sa narodil a roky žijem, nemajú súvislý hrebeň po celej svojej dĺžke, bolo by skvelé ich prejsť celé, naraz, v rámci jedného výletu. Keďže nie som žiadny ultrapsychotrial maratónec, zvolil som klasiku - karimatka, spacák, zásoby na 4 dni, plus “trúnek” na žalúdočnú prevenciu.

Keďže som sa rozhodol prejsť to poctivo, vytýčil som si ako štart a cieľ najvýchodnejší a najzápadnejší bod chránenej krajinnej oblasti. Trasa začínala v Sudoměřicích rovno na kraji dediny, na hranici s Českou republikou na ceste od Skalice a končila na vrchu Skalíková, nad dedinkou Lednica pri Púchove. Niečo cez 120 kilometrov. Plány skvelé, počasie na jednotku, ale kto zo známych by sa na to dal? Malina! Dobrodruhom určite zdvihlo obočie, no je to chlap. Taký ako my, čo ľúbime baby, ale vie, ako to na horách chodí, nefrfle a je parťák do koča aj do voza.

Pred 3 rokmi sme skutočne v piatok po šichte vyrazili a po úvodných takmer 30 km bivakovali v sedle Tri kamene nad Vrbovcami. Druhý deň sme potiahli až na našu milovanú Veľkú Javorinu. Možno aj pocit domovskej základne, aj náhodný a prekvapivo objemný počet známych tvárí sa podpísal pod naše neprirodzene vysoké sebavedomie, ktoré rástlo každým pivom či štamprlíkom. Čo na tom, že sme mali ešte cestu na Veľký Lopeník (4 hodiny)? Dáko dôjdeme... Kto pozná cestu z Javoriny do Květnej vie, že to je posledné číslo kopca - potom je stena. Na strminu sme vyrážali s čelovkami (v lete!). Pod váhou oťažených báglov a s prepletajúcimi sa nohami zletel k zemi najprv Malina a hneď, ako som ho ratoval a pozbieral zo zeme, som nejak krivo došliapol, v nohe zaprašťalo a už som išiel k matičke zemi. Vedel som, že je zle. Dokríval som dole do Květnej, v krčme pozrel na opúchajúci členok a musel som rezignovať. Bol koniec. Len zo zúfalstva som si octovým nálevom z utopencov členok zabalil do gázy. A vtedy som si uvedomil, aký som blbec, koľko ma to stálo času a príprav, čakania na vhodné počasie a vhodný termín, hľadanie vhodného a ochotného parťáka. Dlho ma žral neúspech, smola, daň za blbosť či kombinácia všetkého.

Často sme s Malinom skloňovali slovo reparát “BéKáčka”, no nejako sa nám nedarilo dať znova dokopy výpravu. Až nastal rok 2016, prelom októbra a novembra. V lete sa nám kvôli horúčavám nechcelo, čas bežal a už to vyzeralo, že to bude ďalší odložený rok. No nakoniec štátny sviatok v utorok a možná dovolenka v pondelok nás presvedčili, že je treba vyraziť. Počasie hlásili všelijaké, ale povedali sme si, že pokiaľ to nebudú súvislé lejaky, nejaký lokálny “slejváček” nás nemôže rozhodiť.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Deň prvý

Sudoměřice – Mlýnky – Koválovské lúky – Bukovina – Kobyla – sedlo Tri kamene (28 km)

Biele Karpaty sme sa rozhodli prejsť bez podpory, no jednu, morálnu barlu, sme si predsa dovolili. Druhá plánovaná noc bola na Veľkom Lopeníku, a tak sme si dva dni pred štartom vybehli hore z Novej Bošácej v rámci tréningu a spravili vynášku proviantu, ktorý sme si ukryli do bútľavého stromu. Všetko dôkladne hermeticky uzatvorené, aby žiadny lesný tvor či miestny opilec nezavetril. V piatok stačilo po fajronte naskočiť obetavej kamoške do auta a za hodinku sme stáli na štarte. Zvedaví, či to tentoraz vyjde, plní očakávaní, ale aj rešpektu. Obzvlášť ja, keďže som to minule celé domrvil. Výhoda chladnejšieho počasia bola v tom, že sme sa nepotili ako v lete a dobre sa šliapalo. V októbrovej noci sme nečakali žiadne tropické horúčavy. V batohu sme mali zimnú výbavu, zimný spacák, poriadnu izoláciu od zeme, spoďáre a hrubé ponožky, páperová ľahká bunda. Neodpustil som si ruskú baranicu (dovoz z Moskvy), čo sa ukázalo ako geniálny nápad. Nech si baliči na ultraľahko frflú, koľko chcú. Keď je hlava a celá šija v teple, to je základ úspešného spánku pod širákom. A nemusím byť zakuklený tak, že mi zo sťahovacej šnúrky spacáku trčí iba nos.

Trasa od Sudoměříc začínala pozvoľna, na Biele Karpaty neštandardnou rovinou pomedzi polia, cez chatovú oblasť až do rekreačného strediska Mlýnky. V penzióne Jana sme si dali po pive a rozlúčili sa s civilizáciou. Asfaltka nás priviedla k bráne zvernice, ktorú sme museli obchádzať. Tu sme si z prvého pokusu pamätali, že sme trochu kufrovali, ale tak šťastne, že sme išli priamo na hrebeň a obišli sme Fráterku, Čupy, Koválovské lúky a ušetrili more času. Preto sme chceli zablúdiť aj tentoraz. A verte či nie, ono to nie je vôbec ľahké naplánovať si zablúdenie. Vraj sa nedá vstúpiť dvakrát do rovnakej rieky. Fráterku sa nám síce obísť podarilo, no Kamennej búde sme sa tento krát nevyhli. Odtiaľ sme našli cestu priamo na Koválovské lúky, tak sme sa nakoniec vyhli aspoň Čupom. Naše taktizovanie však skončilo, pretože sme sa dostali na hlavnú červenú značku, vedúcu zo Skalice. Dostali sme sa na hlavnú tepnu, jeden zo súvislejších hrebeňov Bielych Karpát. Tu už sme vážne čakali záplavu turistov. Stretli sme prvého, ktorý si to sólo pelášil zo Starého Hrozenkova, údajne v rámci toho dňa. To sme ešte nemali predstavu, ako to je ďaleko a že to bude v ten deň aj posledný človek, ktorého stretneme.

Romantiku samoty sme si vychutnávali plnými dúškami. Možno aj vďaka tomu sme mohli pozorovať pasúce sa muflóny, hopsajúce srny a z lesa počúvať rev nadržaných jeleňov. Videl som vtedy asi najväčšie stádo vysokej pohromade. Asi šesťdesiat danielov dupalo dole bukovým lesom za ohradou obory. To bol rachot!

Jesenné dni dlho nevydržia, a tak sme okolo 17-tej nahadzovali čelovky. Tentokrát sme si odpustili prechod cez rozhľadňu Žalostiná, aj tak bola tma a do cieľa bolo ešte ďaleko. Počasie sa držalo, aj keď predpovede boli všelijaké. Dumali sme nad tým, či sa v prípade dažďa pozakrývame pláštenkami, alebo využijeme núdzovo altánok, kde by sme sa museli trochu potlačiť. Aké bolo naše prekvapenie, keď sme došli do cieľa v sedle Tri kamene a tam na nás čakal čistý luxus - Altánok a to nie hocijaký, ale s krbom! Krivka nálady išla smerom hore, udržiavaná tekutými pesničkami a smažiacimi sa špekáčikmi na paliciach. My, čo sme chýbali na hodinách gitary, sme si dovolili uraziť bohov čundru a počúvali rádio. To sme však zrejme nemali robiť. V noci som sa zobudil na súvislý dážď. No v suchu, pod ochrannými krídlami prístreška som sa len otočil na druhý bok a spal ďalej. Baranica hriala a tlmila Malinovo chrápanie. To je vynález!

Deň druhý

Sedlo Tri kamene – Vrbovce, Šance – Kamenné vráta – Kubíkov vrch – Veľká Javorina – Květná – Nová hora – Bošáca, Šance – Veľký Lopeník (37 km)

Ráno nás zobudili miestni štvorkolkári revom motorov a krikom: “Búúdíííčééék!”. Spomenul som si tak na moje blahé časy “vojenčiny” a pozrel na hodinky. Trochu sme pospali, bolo 8.30 h. Aj keď sme sa v podstate nemali kam ponáhľať (to sme si mysleli stále), hodili sme do seba raňajky a vydali sa na cestu. Dážď visel len tak za nohu. Prešli sme okolo aktívnych lesných robotníkov, inak tichým lesom až na Šance pri Vrbovciach, kde sa dážď za nohu neudržal a celou silou sa pustil do našich suchých zvrškov. Našťastie sme narazili na prístrešok so stolíkom a lavicami, tak sme sa tam skryli a navarili teplého čaju do cesty.

Aby sme sa vyhli zbytočnému trápeniu po asfalte, po ustaní dažďa, ktorý ako na objednávku prestal hneď, ako sme sa pobalili, sekli sme to cez štreku krížom na modrú značku. Makadam násypu bol prudký a sypký, to sme zistili ihneď. Najmä keď s plnou poľnou prekračuješ tiahla návestidiel a ťažisko si robí čo chce. Rypákom som zem ryl, ako... legendárny výrok ďalej poznáte. Trochu gymnastiky nám popohýňalo peristaltiku, a tak sme sa každý rozbehli do svojho intímneho kúta prírody. Aby som vás odbremenil od nadbytočných detailov, cez Kamenné vráta, Krúžok a Kubíkov vrch sa nič výnimočné nedialo. Akurát vetrisko ako sviňa.

Keď sme prišli na Dibrovák a usadili sa v absolútne vetru neodolnom altánku, listy lietali vodorovne. Našu prestávku to skrátilo na minimum a začali sme si brúsiť zuby na hajlajt dnešného dňa. Hajlajt, pre starších či slabojazyčných, je fonetický prepis anglického slova highlight, znamenajúci v tomto prípade povedzme významný bod trasy, čím sa pokúsim posunúť článok medzi dnešnú mládež. A ak dokážu čítať aj ostatné slová, pripomenúť im, že existuje aj niečo také, ako krásna rodná slovenčina, plná opisuvhodných a šťavnatovýznamných slov.

Nuž, na Veľkú Javorinu, našu krásnu, sme vyliezli a trúfli sme si aj na Holubyho chatu. Samozrejme, scenár sa začínal podobať minulému pokusu, stretli sme známych. No minulý neúspech a šanca to napraviť bola silnejšia. Opäť za svitu čeloviek, no v úplne inom ročnom období, sme sa vybrali na Veľký Lopeník. Cestou dole do Květnej by ste pozornejšieho našli len hríbara. Našľapovali sme, noha za nohou, vynárali sa mi spomienky na osudný moment. Ono, 550 výškových metrov na 4 kilometroch je slušný padák.

Zvládli sme to! Minuli sme krčmu, kde som si robil onoho času octové zábaly opuchnutého členku a plným tempom sme sa pustili do stúpania na Novú horu. Nová hora je “prekážka” medzi Veľkou Javorinou a Veľkým Lopeníkom, ako hovorí môj kamarát, “taký pohup”. Stojí vás to takmer 200 výškových metrov hore a dole. Čo je v rámci celého dňa celkom drina. Aj morál trpel. Do zotmenia po Javorinu a potom máte ešte prejsť 200-metrový kopec, aby ste sa dostali na začiatok stúpania. No dobre, je to len nejakých ďalších 300 výškových metrov, ale za celý deň už máte v nohách 1300 výškových metrov a na fajront idete dobýjať v tme Lopeník. Len vyjadrujem svoje pocity. Šľachovitý Malina ma pri stúpaní čoraz viac opúšťal, ale chápal som ho a viem, prečo mu moje tempo a neslušné výrazy prekážali. Skrátka, tešil sa na našu vynášku v bútľavom strome.

Stúpali sme prudko a sústredil som sa na miesta, ktoré som si pamätal z Podjavorinskej päťdesiatky z tohto roku: kde sa bukový les zmení na chvíľu na ihličnatý, kde prejdeme traverzom, dokonca okolo spadnutého obrovského buku a potom prudkým stúpaním hurá na vrchol... Malinovo svetielko čelovky sa mi strácalo, objavovalo v zákrutách, mizlo, až zmizlo úplne. Zvláštne pocity, aj keď človek kadečo po horách nachodil. Samota, prázdno, únava. No zrazu sa svetielku zúfalca uľútostilo a zastalo.

Ani jednému z nás trasa nepripomínala zostupy predošlé, tak sme dospeli k jedinému - zablúdili sme. Morál nemá danú kombináciu s únavou veľmi rád, a tak môžem povedať navzdory staroškolským čundrveteránom, že džípíesko v mobile je sakra dobrá vec. V sekunde som zistil, ze sme mimo trasy, a čo bolo neskutočným povzbudzovákom - že sme pár metrov (nie výškových) od vrcholu. Keď som zbadal rozhľadňu na vrchole, to bol pocit! Trochu sme tŕpli, či v búde pod rozhľadňou nebude obsadené, ale v tom počasí bolo ozaj naivné niekoho čakať. Hmla, vietor a sychravo. No dovŕšili sme etapu!

Prišli sme do polootvorenej búdy miestneho dobrovoľného hasičského zboru a Malina chytil do ruky fľašu. Že: "Aha, niekto tu nechal fľašu vína." "Nevadí," hovorím, "vypijeme." A zrazu čítame na etikete, že neskorý zber (nikdy nepíšu o koľkej) a na stole z konárikov vyskladaný podpis Hetino 21:00 h. Prišli sme asi pol hodinu po kamarátovi Hetinovi, ktorý nás takýmto spôsobom chcel potešiť. Potešil, neskutočne. Aj keď sme mali zásoby v bútľavom strome, ktoré odolali nástrahám lesných a iných zverov, nechal nám tiež paštéty, ktoré v kombinácii s výborným vínom boli na naše duše a nohy po celom dni úžasnou náplasťou. V ten večer sme sa nedostatku proviantu nebáli.

Deň tretí

Veľký Lopeník – Mikulčin vrch – Starý Hrozenkov – Javorník – Svatý Štěpán – Vlársky priesmyk (35 km)

Ráno bola taká vlhkosť vzduchu, že sa fotiť nedalo. Vždy som odfotil len drobné kvapky hmly. To nám však nebránilo v príprave subkontinentálnych raňajok v podobe ryže a mäsovej konzervy. A vína, neskôr zberaného, z večera nedopitého. Takú kombináciu jedla s prostredím a podmienkami, ako sme mali, máte len raz za život. Nebíčko v papuli!

Vedeli sme, že nás čaká ďalší deň s vyššou kilometrážou, tak sme nejako príliš nevylihovali. Pobalili sme sa a vydali smerom do Lopeníckeho sedla a cez Mikulčin vrch sme sa nechali zlákať mladou a krásnou obsluhou na chatu pod Vyškovcom. Samozrejme, že na nás nevykrikovali z predodveria, aby sme ráčili zavítať do chaty. Skôr sme tam boli za podivínov, ktorí nemajú na auto či autobus, aby sa dostali domov a musia nosiť so sebou veľké batohy. No nakoniec sme sa rozdebatili, aj ubytovanie nám ponúkli. Volaniu sirén sme však odolali a cez Starý Hrozenkov a veľavravný stupák Na koncích sme sa cez strmé kopce vydriapali na Javorník.

Tu sme prišli na to, že nie je Javorník ako (Veľký) Javorník. Že tento náš je len skrytý v lese, bez výhľadu. Smerová ceduľa pribitá rovno na strome. Bolo nám to jedno, nakoľko sme vedeli, že od tohto bodu klesáme do civilizácie. Do Svätého Štěpána sme vchádzali s nádejou, že tu majú otvorenú hospodu. Vraj nemajú žiadnu. Super, vravíme si, ale vraj v Sidonii krčmu majú. Na autobusovej zastávke sme vymenili ponožky. Čo ak bude pivo aj s obsluhou? Otázkou zostávalo, kde budeme spať. Oblasť som nepoznal, domáci známy mi o nejakom núdzovom prespaní nevedel povedať, TuristickaMapa.sk mlčala. Štěpán sme opúšťali s únavou v nohách. Všade tma, nachodené nohy sme dorážali asfaltom. Na vlakovej zastávke sme obzerali silný potenciál prístreška a závetria, no nasledujúci deň ráno mal byť pracovný deň (v Čechách nesvätili) a pozornosti sa mi až tak nežiadalo.

Rozmaznaní sme pokračovali v smere Vlársky priesmyk. A keď tu zrazu, v svetle čelovky - ľaľa! Altánok! Vedel som o ňom, mal som pár služobiek okolo, no nikdy mi nenapadlo, že by som v ňom mohol bivakovať. A vedel som aj, že sme iba 500 metrov od Vlárskeho priesmyku, aj keď stále ešte asi 3 km od Sidonie. Mali sme však toho za celý deň dosť a nechcelo sa nám riskovať, že nebude kde v noci parkovať, ostali sme tu. Krčmu sme oželeli.

Deň štvrtý

Vlársky priesmyk – Sidonie – Vršatské Podhradie – Červený Kameň – Lednica – Skalíková

Ráno nás zobudil čulý pracovný ruch, pri altánku bola totiž nakládka stavebných hmôt. Pracanti na nás pozerali divne, keď sme sa súkali ako Štefan s mužom z altánku, ale na to sme si už zvykli. Zdvihnutím obočia sme pozdravili pracujúci ľud a po pár metroch sme boli v potravinách vo Vlárskom priesmyku. Doplnili sme zásoby a vyrazili v ústrety poslednej etape. Od zatvorenej sidonskej krčmy sme sledovali, kde by sme podľa pôvodného plánu mohli bivakovať a prešli sme až na koniec osady, no lepšie miesto, ako náš altánok z predošlej noci sme nikde nenašli. Boli sme s naším rozhodnutím spokojní.

Na trase si dovolím upozorniť na jednu špeciálnu zaujímavosť. Prebytok vody. Nejde ani tak o to že, idete popri potoku, ale z brehov sú narazené trubice od studienok až k ceste, vždy s nejakou panenkou na obrázku, raz z jednej strany, raz z druhej. Nemáte šancu dopiť vodu a už máte možnosť načapovať druhú. Samozrejme, že sa netreba blahobytom nechať zlákať, lebo potom máte šancu až pri kaplnke Brezová pod Bielym vrchom. To je len v rámci dediny Sidonia.

Keď sme prichádzali k Vršatcu, prehrával sa vo mne film spomienok na študentské časy, na stredoškolskú chatovačku, keď nás chceli učiteľky za “dobré” správanie po prvej noci poslať domov a zrušiť celú akciu. Ukecali sme ich. A bolo nám fantasticky, bezstarostne.

Po rokoch tadiaľto prechádzam a vidím veľké zmeny. Rezorty neobišli ani tunajšiu oblasť. Ultrawellness sauna, bio, active, fresh a iné cudzie nadávky. Ale asi to chceme, keďže si za to platíme. Mňa skôr trápilo, či ísť “spodkom” po modrej cez sedlo Chotuč a vidieť masív bradiel, kade som pred rokmi išiel, alebo ísť “vrchom” po žltej a spojiť to s výsľapom na Chmeľovú, čo je s naším Jelencom druhý najvyšší vrch Bielych Karpát.

Blatistý výstup nesľuboval nič extra, v sedle sme sa rozhodli zhodiť batohy a ukryť ich za spadnutým bukovým starcom. Od Chmeľovej som si nič nesľuboval, nevyčnievala nejako výrazne. Po šmykľavých koreňoch a ďakovačkách všetkým svätým, že sme batohy nechali dole, sme vyšli na malý nevýrazný vrchol. Napriek tomu nás očarili nádherné výhľady na hradné bralo a okolie. Otočili sme sa a za nami - chata! Jediný spôsob, ako ju tu postaviť, musela byť vynáška, pekne po vlastných na chrbte. Neviem ani, komu patrí (pozn. redakcie - rádioamatérom), no parádnu chatovačku by som si tu vedel predstaviť.

Videl som, ako húfy ľudí od parkoviska idú cez sedlo po trase náučného chodníka a nevedomky obchádzajú Chmeľovú, mal som chuť zakričať, poďte sem hore! Ak chcete vidieť slovenské Machu Picchu, uvidíte ho len tu.

Po nádhernom povzbudení, sme sa pobrali dole, do Červeného Kameňa. Po technickej prestávke v miestnej osviežovni sme stanovili finálnu stratégiu. Vrch Skalíková nad Lednicou, ktorý sme si stanovili ako najvýchodnejší bod Bielych Karpát, sme chceli dosiahnuť prechodom z Lednice do Hornej Breznice. No spravili sme to viac šalamúnsky. V krčme pri kostole v Lednici sme si nechali ťažké batohy a s dôveryhodným prísľubom návratu sme naľahko vybehli na Skalíkovú. Hotovo!

Pocit? Úžasný! Dedina vyhrávala hlasnými ľudovkami z obecného rozhlasu. K tomu všetkému zapadalo slnko za zrúcaninu hradu, obloha sa sfarbovala do oranžova večernými zorami, z miestneho kostola sa ozývali zvony. K tomu všetkému nám Malinov brat Andrej potvrdil, že po nás príde autom a odvezie nás domov. Luxus za odmenu. Chýbal už len jednorožec, tryskajúca dúha a spev leprikónov.

Fotogaléria k článku

Najnovšie