Trasa

Vrbovce, zastávka – rozhľadňa Poľana – Zimovci – Kamenec – Lipová, Kadlečíkovci – Černecký vrch – Útulňa pod Uchánkom – Halabrínovci – Zelenkov mlyn – Nečasovci – Hemelov vrch – Senné diely – Žalostiná, rozhľadňa – Vrbovce

V krajine pod Ostrým vrchom

Je mrazivé ráno, necelé dva týždne po Vianociach, keď sa moja „vianočným sadlom“ obrastená postava vykotúľa z lokálky v stanici Vrbovce, zastávka. Počasie nie je veľmi priaznivé, fúka vietor, ktorý znásobuje mrazivý pocit. Toto by mi až tak neprekážalo, ved mám na sebe dosť rôznych „XY-textov, ktoré ma funkčne hrejú“. Zato ma hnevá zatiahnutá obloha znemožňujúca ďaleké výhľady. A to obaja meteorologickí guru v komerčných televíziách hlásili polojasno či polooblačno. No, hádam sa postupne počasie umúdri...

Napriek tomu v dobrej nálade vyrážam. Za zastávkou sa napojím na hlavnú cestu, ktorou sa dostanem do nevýrazného sedla. Prejdem okolo solárnej elektrárne, za ktorou odbočím doľava na miestnu komunikáciu. Dovedie ma do osady Poľana a ďalej, k povyše osady situovanej rozhľadni. Je to jedna z troch vyhliadkových veží postavených v rámci projektu „Pozrime sa cez hranice z výšky“. Jej výška dosahuje 20 metrov a sú z nej výborné výhľady najmä na juh, východ a západ. Mám však smolu. Sneženie a hmla mi výhľad zastierajú. Ledva vidím k najbližším domom. Preto sa nezdržujem a rýchlo sa vraciam do sedla pri solárnej elektrárni. Odtiaľto pokračujem západným smerom po holých a vetrom ošľahaných pláňach k rázcestiu Zimovci. Tu sa napájam na červenú značku prichádzajúcu z Vrboviec, časti Šance.

Jej trasa z juhu obchádza majestátny a rozložitý Ostrý vrch. Keby bolo pekné počasie, určite by som vybral na jeho vrchol. Od doby, keď som tu bol naposledy, pribudla stavba veternej elektrárne, ktorá je výrazným orientačným bodom nad celým okolím. Z týchto miest je za dobrého počasia krásny kruhový výhľad. Ako vrch obchádzam, trochu sa zlepšuje viditeľnosť. Tak si aspoň čiastočne obzerám okolitú krajinu. Za necelú polhodinku značka križuje cestu spájajúcu Vrbovce a Turú Lúku. Kúsok južnejšie, na Kamenci (522 m), sa nachádza dobré výhľadové miesto. Vidieť odtiaľto hlavne okolie Myjavy a hrad Branč s priľahlými horskými chrbtami.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Smer Uchánok

Kvôli nepriaznivému počasiu sa tu dlho nezdržím. Vraciam sa na cestu, aby som si v neďalekom prístrešku autobusovej zastávky doprial kratší oddych. Posilnený čajom s rumom vyrážam. Tiahlym stúpaním sa dostávam pod Vesný vrch. Tiež sú z neho pekné pohľady na okolie. Značka v týchto miestach začína mierne klesať. Stále vedie po poľnej ceste popri niekoľkých hájoch. Pri jednom stretávam stádo raticovej zveri. Moja prítomnosť ich vôbec nevystraší. Dokonca jeden srnec podíde ku mne na necelých 30 metrov. Akoby si ma prišiel obzrieť. Samozrejme, nezavetril vo mne žiadne nebezpečenstvo, tak sa vracia k stádu, ktoré potom zblízka obchádzam.

Značka odbočuje do osady Marečkovci, no pokračujem po širokej poľnej ceste až k asfaltovej komunikácii, vedúcej z osady Chodúrovci do osady Malejov. V murovanej zastávke autobusu, ktorý tadiaľto mimochodom už nejazdí, si doprajem dlhšiu prestávku spojenú s obedom. Vybaľujem „potravinový balíček“ a varím si nefalšovanú tulácku praženicu, kde je hádam viac opraženej slaninky a klobásky ako vajec! Po hodine vyrážam.

Značka vedie po miestnych cestách popri osadách Pláňava a Lipová (Kadlečíkovci). Pri jednej z nich míňam menšie stádo koní. Hádam tu bude nejaký ranč. Za Kadlečíkovcami opúšťam červenú značku, kúsok ešte postupujem po zelenej, aby som neskôr, už mimo značiek, dosiahol vrchol Černeckého vrchu. Kraj dôverne poznám nielen z predošlých túr, ale aj z viacerých fotografických výletov. Severne sa vypína rozložitá Pecková s krásnym kruhovým výhľadom. Západne zase dominantný Uchánok, pod ktorým je situovaná útulňa, môj dnešný cieľ. V dobrej nálade prechádzam po holom chrbte medzi Peckovou a Uchánkom. Tu ma prekvapuje búrlivý vietor, ktorý stláča pocitovú teplotu hlboko do mínusových hodnôt. Keby bolo jasno, videl by som doďaleka. Onedlho opúšťam asfaltku a pomaly prechádzam vrchol Uchánku.

Noc v útulni pod Uchánok

Na vrchole sa takmer vôbec nezdržím, hneď naberám kurz smer útulňa pod Uchánkom. Pôvodná stavba bola vo februári 2015 úmyselne podpálená a vyhorela do tla. Vďaka obetavým turistom zo Sobotišťa a okolia bola v rekordne krátkom čase znovu vybudovaná a od Silvestra 2015 opäť slúži turistickej verejnosti.

Konečne ju vidím, novú, krásnu a dúfam, že aj útulnú... Pri nej stretávam pomerne veľkú skupinu turistov, ktorý si tu po túre opekajú samé dobroty. Netrvá dlho a dávame sa do reči. Preberáme množstvo tém, o ktorých ľudia chodiaci po horách dokážu donekonečna debatovať. Začína sa stmievať, keď celá skupina odchádza. Ostávam sám. Ešte si posedím pri dohárajúcim ohni a čoskoro sa presúvam dnu. Zapaľujem lampáš, vybaľujem spací vak a karimatku. Úprimne povedané, z interiéru som trochu sklamaný. V pôvodnej stavbe sa nachádzali tri poschodové prične, kde sa dalo pohodlne vyspať. V súčastnosti v útulni prične nie sú. Spať sa dá buď na zemi, alebo na stole či lavici, ktorá je umiestnená pri stene a supluje funkciu prične. Noc na nej nebola zrovna najpríjemnejšia. Nakoniec som sa presunul na stôl, kde som sa vcelku pohodlne vyspal.

Na veterných pláňach

Do rána nasnežilo aspoň 20 cm snehu. Vietor sa utíšil, ale obloha je stále zatiahnutá. Rýchlo si uvarím čaj, ktorý ma príjemne zohrieva. Keď po raňajkách vyrážam, znovu začína husto snežiť. V pláne mám prejsť krížom cez lúku k žltej značke spájajúcej osadu Halabrínovci a rázcestie Zelenkov mlyn. No nejako si popletiem smer a cez les neplánovane klesnem k Halabrínovcom. Neprekáža, tu sa napojím na žltú, ktorá ma privedie nad Zelenkov mlyn. Značka vedie k rázcestiu okľukou, no spúšťam sa kolmo dole. Onedlho som opäť na žltej, ktorou spoľahlivo prichádzam k bývalému mlynu.

Prechádzam po moste nad Teplicou, ďalej cez dolinu až k miestu, kde sa začína stúpanie končiace sa pri osade Nečasovci. Ako sa znovu dostávam do otvoreného terénu, opiera sa do mňa silný vietor. Dnes je jeho sila minimálne dvakrát taká intenzívna, ako včera. Snehové vločky nepríjemne narážajú do tváre. Ich dotieranie krotím kuklou a lyžiarskymi okuliarmi. V duchu sa na svojom výzore smejem. Veď musím vyzerať ako dáky robocom. Chcem si urobiť aspoň dokumentačnú fotku, ale tuším baterka vo fotoaparáte neprežila mrazivú noc. Neprekáža. Odhodlane postupujem vpred. Najprv klesnem do širokého sedla, cez ktoré vedie cesta z Chvojnice do osady Javorec. Za ním sa začína dlhé, ale mierne stúpanie, končiace sa na vrchole Hemelovho vrchu (502 m). Za dobrého počasia by som mal krásne výhľady na okolie s vrchmi Čupy, Pecková, Uchánok a Žalostiná. Keďže mám kraj dobre prechodený, tak ma absencia výhľadov ani veľmi nehnevá. Onedlho križujem zelenú, ktorou som išiel pred rokom pri túre po okolí Sobotišťa. Zakrátko sa predo mnou objavuje kontúra mohutnej Žalostinej, kam dnes plánujem doraziť. Po plochom hrebeni rýchlo prichádzam k rázcestiu Senné diely a po asi 500 metrovom úseku asfaltky stojím na okraji osady Hate.

Žalostiná a Vrbovce

Nepokračujem po modrej značke do osady, ale poľnou cestou začínam stúpať na vrchol Žalostinej. Naposledy som tu bol v roku 2007. Od tých čias na plochom vrchole vyrástla malá rozhľadňa. Podobne ako pri viacerých stavbách situovaných na miestach s prirodzeným výhľadom, aj tunajšia veža akosi stráca zmysel. Lebo výhľad z vrcholu ako aj z vyhliadkovej plošiny vo výške 4 metrov je totožný. Mimochodom, výhľady tu bývajú impozantné. Vidieť nielen na blízke okolie, ale aj na Moravu či vzdialenú Veľkú Javorinu a Malé Karpaty. Ja však nevidím nič, lebo dohľadnosť je maximálne jeden kilometer.

Z vrcholu som mal v pláne pokračovať severovýchodným smerom do sedla a ďalej po červenej do osady Šance. Avšak zlé počasie, silný vietor a slabá viditeľnosť ma prinútili zmeniť plán. Zo Žalostinej nepôjdem do osady Šance, ale zbehnem po modrej do Vrboviec. Po krátkom oddychu začínam klesať k okraju lesa. Trasu poznám, lebo práve tadiaľto som v roku 2007 išiel. Onedlho prichádzam na asfaltovú cestu, kde sa napájam na modrú značku. Klesám po plochom výbežku až k okraju Vrboviec.

Zbehnem na hlavnú cestu a zakrátko prichádzam do centra dediny. Do odchodu autobusu mám času viac než dosť, tak zájdem do krčmy, ktorá stojí na pekne upravenom námestí. Tu pri čaji s rumom zhodnotím celú túru. Ako inak, bola výborná! Len ma trochu mrzí, že som nemal lepšie počasie. Lebo počas celej trasy sú naozaj veľmi krásne výhľady. A to najmä z okolia Ostrého vrchu, Vesného vrchu, Černeckého vrchu, Hemelovo vrchu, Žalostinej a rozhľadne Poľana. Ale aspoň mám dôvod sa sem znovu v zime vrátiť. Žiaľ, novovybudovaná útulňa pod Uchánkom ma veľmi nenadchla. Absencia priční ju posúva skôr do úlohy chatky s možnosťou posedenia ako k miestu vhodnému k prenocovaniu. Lebo spanie na kamennej podlahe, lavici či na stole nie je veľmi pohodlné.