Trasa

Funiva del Sass Pordoi – Sass Pordoi – Rifugio Forcella Pordoi – Rifugio Capanna Fassa – Forcella dai Ciamorces – Rifugio Forcela Pordoi – Funiva Sass Pordoi – pamätník Ossario del Pordoi a späť

Náš pobyt v luxusnom kempe Cartinaccio Rosengarten sa po piatich nociach končí, a tak je budíček o 6.30 h. Treba sa zbaliť, naraňajkovať a pred ôsmou nás autobus vezie do sedla Passo Pordoi v nadmorskej výške 2 239 m. Po včerajšej večeri sme pri popíjaní a speve riešili aj kto ako pôjde na vrchol. Poslúchol som svoje kolená a pridal som sa k skupine lanovkárov.

Veľkokapacitná kabína lanovky nás vyviezla za 10 minút k chate Rifugio Maria v 2 950 m n. m. V údolnej stanici má sochu Maria Piaz Dezulian, ktorá aj vo vysokom veku chodila na turistiku. Na tabuliach za ňou sú jej fotky z túr a informácie o nej. Kým v údolí bolo teplo, tu hore nás privítala síce modrá obloha, ale vietor a zima. Zišli sme pár metrov k vrcholovému krížu a otvoril sa nám fantastický výhľad na skalné veže skupiny Sasolungo, vrcholky skupiny Catinaccio, ale hlavne Marmolada s typickým ľadovcom. Človek by tu dokázal stáť hodiny a kochať sa! No ak sme nechceli prísť o výhodu získanú vyvezením sa lanovkou a vyhnúť sa davom pri výstupe na Piz Boé, museli sme sa pohnúť.

Snehovým poľom sme klesli 100 výškových metrov k chate Rifugio Forcella Pordoi. Práve tu chlapi z nej služobnou lanovkou vyvážali bedne s potravinami z údolia. V Dolomitoch, tak ako v celej západnej Európe, nepoznajú vysokohorských nosičov a zásobovanie chát riešia vrtuľníkmi, autami či nákladnými lanovkami. Ani sme nešli dnu, ale pokračovali sme chodníkom vyšliapaným v snehu. Predbehli sme pár, ktorý v teniskách, bez ochranných návlekov, paličiek, sa vybral na vrchol... Vyšli to, no toto nerád vidím v danej nadmorskej výške. Pri zmene počasia nastávajú problémy a záchranári majú o zábavu postarané.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Náš cieľ sa týčil pred nami a došli sme k rázcestníku. Vybrali sme sa doprava a sneh vystriedala skala. Výstup bol viac-menej bezproblémový. Občas nám pomáhalo oceľové lano, alebo kramle. Sivosť skál oživovali trsy nádherných fialových kvetov. Po niečo vyše hodine sme boli pri vrcholovom kríži a chate Rifugio Capanna Fassa. Pre tých, čo si niečo kúpia na posilnenie, sú tu drevené lavičky a stoly. Ostatní sa pousádzajú po vrchole a okrem stravy sa môžu opäť kochať fantastickými výhľadmi. No, a ešte sa zabávať na kavke žltozobej (čavka). Akonáhle človek vytiahol niečo z ruksaku, hneď ich pár pristálo obďaleč a čakalo na svoj prídel.

Prúd vystupujúcich turistov začal hustnúť, a tak sme sa rozhodli pre zostup. Napodiv bol ťažší než výstup. Hneď za chatou bolo natiahnuté lano, bez pomoci ktorého by sa strmý úsek snehovým žľabom schádzal dosť zle. Nasledovala sutinová skala, kde bolo treba dávať pozor na každý krok. Roztiahli sme sa doďaleka, a tak sme poslední traja nepostrehli, že skupina na rozdiel od dohovoru nezostupuje k Rifugio Boè na Col Toron v 2 871 m n. m. Keď sme to zistili, chceli sme si skrátiť cestu snehovým poľom, no začali sme zapadať až po kolená. Ale napokon sme sa bez úrazu dostali k ostatným na skalnatý chodník a už v pohode došli k rázcestníku, kde sme ráno odbočili doprava a začali výstup.

Oproti nám išli naozaj davy turistov a boli sme radi, že sme si zvolili skorší nástup a lanovku. Opäť sme stáli pri Rifugio Forcella Pordoi. Viacerí sme sa rozhodli pre peší zostup k autobusu. Pre mňa to znamenalo menší psychický problém. Bolo treba zliezť cez hranu a dosť strmo klesnúť snehovým poľom, držiac sa lana. Približne 20 metrov som sa dosť spotil, no keď popri mne zbiehal chlapík bez istenia, len zakopávajúc päty do snehu, uvedomil som si, že blbnem zbytočne.

Nasledoval bezproblémový zostup serpentínami suťoviskom a neskôr lúkami. Keď som došiel k autobusu, zistil som, že mám ešte dosť času, aby som po asfaltke zašiel k pamätníku z I. svetovej vojny. Stará sa oň nemecká armáda, lebo pripomína padlých Nemcov. Hoci ho práve renovovali, dalo sa vojsť dnu tiež hore točitým schodiskom. Z lavičky nad pamätníkom som sa ešte naposledy zadíval na zelené lúky a belostné skaly nad nimi a prášil som k autobusu, ktorý nás previezol do Cortina D´Ampezzo, kde sme absolvovali menšiu časť nášho desaťdňového zájazdu s cestovnou kanceláriou.