Termín sa nezadržateľne priblížil a z pôvodne plánovanej zostavy ostalo len torzo alebo ak chcete zdravé jadro, či svätá trojica – Peter, Rado a Zdenči.

Predpoveď počasia je na nasledujúci týždeň takáto: „Rozsiahla tlaková níž bude prechádzať cez naše územie sprevádzaná výdatnými zrážkami a búrkami na celom území.“ A do toho ešte legendy o zmiznutých ľuďoch v pohorí Tribeč... Ešte dobre, že naše polovičky o legendách nemajú ani šajnu. Nedáme sa však odradiť a naša predpoveď by nepotešila fakty, grafy, stĺpce či barometre. My si v sebe totižto nesieme kamarátske slnečno.

V Nitre sme sa stretli s Radom a jeho kolegom niekedy podvečer. Zdenči vraj bude meškať, tak máme čas, ale ten sa potvora začal akosi rýchlo ponáhľať. V rámci protišokovej terapie zo stretnutia po dlhšej dobe prebehli terénne bilaterálne rokovania za účasti Radovho kolegu, ktorý po skončení „pešobusovej“ konferencie po pár presunoch jasne zadefinoval zastávku, kde sa budeme „naautobusovávať“ (ďalej pokračuje Zdenči).

Štart sme si zvolili v Nitre s tým, že prvú noc strávime na Zobore. Čo čert nechcel, musím sa zdržať v práci a plánovaný autobus nestíham. V hlave mi svitne myšlienka a volám kamarátovi Jožovi, či môžem u neho v Nitre nechať auto. Narýchlo ešte zisťujem možnosti dopraviť sa hore pod Zobor nitrianskou MHD-čkou. Som prekvapený, že z mesta hore premávajú spoje veľmi poskromne (večer s dvojhodinovými pauzami). Volám chalanom, že prídem neskôr, pravdepodobne po západe slnka, nech založia prvý výškový tábor. No zisťujem, že aj oni očakávali vyššiu frekvenciu spojov. Zo šoku sa spamätávajú ešte v centre Nitry na pive a čakajú na spoj, ktorý ide o 18.20 h.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Zhodou okolností na rovnaký trolejbus o dve zastávky ďalej pristúpim. V trolejbuse nastáva kamarátske zvítanie. Vystupujeme na konečnej pri nemocnici. Bufet nám zavreli o 18-tej, takže predtúrové pivko si musím odpustiť. Chalani mali v meste viac šťastia. Pokračujeme k Svoradovmu prameňu, reku si naberieme aspoň čerstvej vody, no teta bufetárka asi o 18-tej zavrela tiež kohútik na prameni. Voda len pomaličky ciká a po niekoľkých minútach do fľaše natečie ledva deci. Stav vyhodnotíme tak, že na večer a ráno ešte nejakú vodu máme a spoliehame sa na prameň pod Žibricou.

Pozn.: Ta jak toto dakus ňerovne oko Zahoraka, Spišaka a rovňejše oko Kysučana zbadčelo, ta to bulo na zaplakaňe! Tu še s tym pohnuc ňedalo. Voda ňecekla aňi po vyhražkoch a už vobec ňe po prosboch (o modľeňi še aňi ňerečujem). Svorad bi še čudoval, no darme trojo dumame. Kysucko–spišsko–zahoracke rozdumaňe bulo jasne – idzeme daľej!

Vydávame sa po modrej značke a blížime sa k hranici Zoborskej lesostepi (národná prírodná rezervácia). Tu ma prekvapí tabuľka so zákazom vstupu do lesostepi. Pred pár rokmi tu zákaz ešte nebol a prešiel som si od vysielača k Svoradovej jaskyni dnes zakázanú trasu. Podľa informácii, ktoré som našiel na webe, zákaz vstupu do NPR platí od roku 2014 a turisti sa tu môžu pohybovať len po značených chodníkoch. Pokocháme sa teda aspoň skraja rezervácie západom slnka, ktoré zapadá niekde za Malými Karpatami. Stúpame vyššie a na rázcestí Tri duby si doprajeme krátku občerstvovaciu pauzu. Veď pitný režim je veľmi dôležitý.

Pred tým, ako vylezieme na samotný Zobor, ešte naše kroky vedú k vysielaču na Pyramíde. Mnohí práve tento kopec s vysielačom považujú za Zobor. Peťo toto miesto nazval ako koniec hôr. A naozaj. Je to ako keby sme pozerali z balkóna a pod nami je len hlboká priepasť a vpredu už nič, len rovina. Vykročenie nohou do prázdna rovín znamenalo iba jedno – ďalej nemožno. Náš svet je v horách. Tu náš svet končil a zároveň začínal... Škoda, že sme západ slnka nestihli práve na tomto mieste. Fúka pomerne silný vietor. Predzvesť blížiacej sa tlakovej níže. Treba sa nám poberať ďalej. Na Zobor k prístrešku nás čaká ešte asi 15 minút chôdze.

Opúšťame Pyramídu a z tmy sa z lesa vynorí cyklista. To už musí byť prekvapenie dnešného večera. Jožo povedal, že by nás hore prišiel pozrieť. Hneď som mu do batoha pribalil pivá, ktoré sa mne nezmestili, veď chalani sa určite potešia a hlavne poriadne prekvapia. Škriabeme sa hore skalami, Jožo musí bicykel niesť na pleciach a Peter, ktorý je tu prvýkrát, je nadšený borovicovým lesom. Zložíme sa pri prístrešku na Zobore a do neskorej noci debatujeme. Odprevadíme Joža, zaželáme mu šťastnú cestu a uložíme sa do spacákov. Ráno chcem zistiť, či Jožo došiel domov v poriadku, no paradoxne kúsok od vysielača žiaden mobilný signál nie je. SMS-ka od Joža, že už je doma a v poriadku mi dodnes neprišla.

Noc bola voňavá jarou, sviežim vánkom a čerstvo vyrašeným lístím. Pod nami množstvá blikajúcich aj ponáhľajúcich sa svetielok, no nad nami sú ich miliardy a bez ponáhľania – ako krásne sa zaspáva. No ráno zadul vietor, a tak vstávame prekvapivo skoro. O 6.30 h sme pobalení a pokračujeme v púti. Veď kto by sa hore vo vetre zdržiaval. Radšej sa zaboríme do húštiny lesa, kde vietor neprenikne. Z 567 m vysokého Zobora klesneme na 400 m do sedla pod Žibricou, k zemľanke, kde si na chvíľu zložíme batohy a dáme si niečo malé pod zub.

Podľa mapy by blízko mal byť prameň Gáborka. Vyberáme sa ho krížom cez les hľadať. Prichádzame na cestu, na strome je modré C-čko, sme v tom, že po rovnakej trase vedie aj modrá turistická trasa. No keď prejdeme hodný kus cesty a prameň nenachádzame, vraciame sa po ceste späť k rázcestiu a zisťujeme, že modrá turistická značka nie je totožná s cyklotrasou. Skladáme batohy a s Petrom sa vyberáme naľahko hľadať prameň. Na strome je značka so studničkou, trošku sa potešíme. Cesta k prameňu je zarastená, čo neveští nič dobré, no veríme, že nejaká voda bude. Žiaľ, v studničke je na dne trošku stojatej vody, pri pokuse nabrať do fľaše vodu by sme bahnité dno porušili a vodu zakalili. Vraciame sa teda s dlhými nosmi späť. Hľadaním vody sme zabili viac ako hodinu času.

Čaká nás vyše 200-metrové prevýšenie s výživným záverom a pri pomyslení, že máme minimálne množstvo vody sa začínajú objavovať nápady, aby sme Žibricu obišli. Rado nás však presvedčí, že to dáme a s vodou sa nejako podelíme. Dobre teda, pokračujeme v pôvodnej trase. Po úvodnom prudšom stúpaní sa terén zmierni a z lesa vychádzame na sympatickej lúke posiatej kvetmi od výmyslu sveta, na konci ktorej sa pred nami týči Žibrica. Od juhu výdatne fúka, tak sa nezdržujeme a kráčame na koniec lúky. Vchádzame opäť do lesa. Nemôžme obísť výhľadové miesto vľavo od značky, odkiaľ sa ponúka pohľad na severozápad a pri dedinke Podhorany (časti Mechenice) rozoznávame železničný viadukt na nefungujúcej trati a kúsok pred ním na kopčeku Hôrka stojí rozhľadňa. Na vrchol to odtiaľto nie je ďaleko, no treba stúpať po skalnatom teréne a s ťažkými batohmi na chrbtoch nám stúpanie dáva zabrať. Na samotný vrchol Žibrice treba z chodníka odbočiť vpravo, tento úsek absolvuje Rado sám. My s Petrom pokračujeme ďalej a Rada počkáme pred prudkým klesaním (ďalej pokračuje Peter).

Zdenči si medzičasom našiel pamätnú palicu. A my sme si do našich vtĺkli takú vec, že „za treskou do Žirian.“ Netradičný nápad sa v hladočizných žalúdkoch ujal v plnom rozsahu. A to aj napriek tomu, že sme sa vyživovali Duškyho brutal výživnými domácimi „festmysli všehodomovinachuť“ tyčinkami, ktoré sme mali so sebou. Vďaka bratu!

Pekným lesom klesáme sprvoti strmo, potom po odbočení doprava po lesnej ceste križujeme nákladnú lanovku vedúcu z kameňolomu, kde chvíľu spomíname na všetky staré lanovky, ktoré si pamätáme z detstva. Po asfalte do Žirian otáčame hlavy naspäť, aby sme nielen zdokumentovali, ale aj videli Žibricu z druhej strany. No treska nepustí. Zblbli sme sa z tohto plánu, ale veď čo – a tak prichádzame do Žirian, kde nášmu nápadu dávame zadosť a keďže „ryba muši plavac“ koštujeme pivečko a poďho ďalej.

Zo Žirian prechádzame deravým mostom ponad trať Zlaté Moravce – Lužianky. Fotíme si návesť - 40-ku pred stanicou, keďže náš vander na štyridsiatke, aj keď iného charakteru skončí. Dívame sa na precízne dielo kamenárskych majstrov, ktoré zdobí nejednu našu železničnú trať. Kam sa to všetko podelo, je pri pohľade na dnešné „nóbl“ a „in“ stavby zbytočné komentovať.

Cez polia kráčame k lesu, kde sa červená značka norí do útrob hustého lesa. Okrem stromov tu rastie množstvo popínavých rastlín, ako aj snáď všetky druhy pichľavých krov. Nad tým vysoké stromy a svieža a hustá jarná zeleň. Uzučký chodníček som si tak zamiloval, až ma mrzí, že po čase vyúsťuje na lesnú cestu. Škoda – takto, v bezprostrednom objatí zelene by som pokojne kráčal aj týždeň. No lesy sú tu aj tak pre severana neobvyklé. Pripomínajú mi parky. Poväčšine duby, buky ale sem–tam aj iné stromy rastú redšie, no pod nimi, kam oko dovidí rastie nádherná zelená tráva, ktorá znásobuje krásu lesov, ktorými pôjdeme až do soboty. Odbáčame z jednej cesty a prechádzame na druhú. Pôvodná sa tajomne krúti, ako keď sa doma zababušíte do periny, keď vám je zima. Stojím tam a dívam sa, kam asi vedie, no musím dobehnúť kamošov. Zdenči tu dokonca našiel bedľu – teraz, keď je čas májoviek!

Vychádzame z lesa, odkiaľ vidno hrad Jelenec (Gýmeš). Obloha je neustále sivá, no naša nálada je žltá. Mierime na... A kam vlastne chlapi? Stále sa nám názov pletie, a tak to každý volá po svojom – arbitráž či ermitáž. No zrazu opäť vyliezame z lesa pred kopou piesku, ktorá v húštine kríkov pôsobí ako maják. Povedľa, opäť húštinou, vedie chodník, a tak ním šťastlivo prichádzame do rekreačného strediska Remitáž. Obdivujeme chrám starých stromov chrániacich rybník a nevychádzame z úžasu pri zbadaní množstva mladých žubrienok, ktoré sa tu v davoch kľukatia tesne pod hnedou hladinou zmúteného rybníka. Rado nadhodí, že v knihe Expedície, Julo Satinský spomína na tomto mieste v chatkách tisíce j-chtivých dievčat. Dnes je tu však pusto, sme tu iba my a žubrienky v rybníku. Prichádza párik idúci Ponitrianskou magistrálou. Nájduc prístrešok sa dnu uchyľujeme pred dažďom. Po olovrante prestáva pršať, iba kropí, a tak pokračujeme popod hrad Jelenec (Gýmeš), kde sme kvôli počasiu nevystúpili, popri Jelenskej gaštanici do Kostolian pod Tribečom.

A opäť krásne lesy. Hneď, ako nás les vypustí von, máme celú dedinku priamo pod sebou. Zároveň vidíme Veľký Lysec, pod ktorým dnes budeme spať. Schádzame dolu utešenou dedinkou natlačenou v úzkom údolí priamo na námestie. Rado so Zdenčim sa usadajú pred krčmou, ja utekám do obchodu poniže a zavolať krajšej polovičke, že žijeme a je nám dobre. Na spiatočnej ceste si púšťam ducha dedinky do seba, tak ako vždy a je mi parádne, no chlapom je ešte lepšie. Už sa smejú a zase jeme tresku a pivo. Po celý rok ju nikto z nás neje, ale toto je ťažko opísať – chuť je proste chuť. Neopísateľne úprimné a šťastné úsmevy umazané od tresky a omrviniek sprevádzané grgnutím a spomienkami na práve prežité, na mokrú a sviežu krásu. Tešíme sa, že sme zase spolu. Len škoda, že Roman nemohol ísť. Chlapi vravia, že v krčme, kam sa pozrieš je na fotkách „predseda“. Raz tak, raz onak, aj v drese miestneho futbalového družstva... Idem dnu a naozaj. Odvraciam zrak a po informácii od krčmára, že hore pri kostole je výborný prameň, máme po probléme.

Pokračujeme po žltej značke a skutočne, pod kostolom pri vodnej zdrži tankujeme vodičku doplna a po schodoch, ktoré nám pripomínajú Španiu Dolinu, popri peknej záhrade a dome zarezanom v svahu, prekročiac slepúcha (je to jašterica, nie had, ako si mnohí myslia), stúpame ku kostolu a neskôr naberáme výšku zarasteným úbočím. Pred nami prebehla srnčia. Stojíme a ticho čakáme, či ešte niečo neprebehne a dívame sa naspäť na hrad Jelenec (Gýmeš) nad dedinou. Krása, aj keď je tlaková níž. No a čo. V dušiach máme aj tak pekné počasie.

Na sedlo pod Lyscom stúpame večerným a mokrým lesom, v ktorom pršia kvapky z listov a Zdenči (kedysi tu bol) vie, kde budeme spať. S Radom sa tešíme ako malé deti. Od sedla ťaháme doprava uzučkým a romantickým chodníčkom, kľukatiacim sa pomedzi stromy, až pod skaly a tu nám padá sánka. Pod kolmými bralami Veľkého Lysca, na mieste akoby z doby kamennej sa medzi stromami a skalami nachádza zrub. Les je tu skalami doslova posiaty. Zrub je medzi stromami pri veľkej skale, preto ho od chodníka nebolo vidieť. Úprimne ďakujeme statočným ľuďom, ktorí ho postavili. Veľká vďaka!

Pripravené drevo nemíňame a radšej zbierame iné v širšom okolí. Zmráka sa, a tak vybieham aspoň na severnú stranu skalísk, kde si vychutnávam rozprávkovo skutočné súžitia „bonsajoidných“ stromov, strží, maličkých trávnatých výbežkov a skál. Jáj, toto je niečo. Tieto vrcholové spoločenstvá... Toto mám rád. Je skoro tma, a tak treba robiť večeru a nachystať oheň. Na vrchol nejdeme (čo je teda naozaj vrchol). Ten je v mrakoch, ktoré olizujú vrcholce bukov a dubov a začína pršať. Mali sme na výber – oheň a či vrchol v mrakoch. Oheň rozhodol za nás. „Tlaková níž nám je neustále v pätách“ – usmievajú sa Zdenči s Radom a hovoria mi, že v noci má spadnúť najväčší úhrn zrážok. „Nech,“ hovorí s neopakovateľným úsmevom Rado, „ale my sme v suchu kamaráti.“

Aj mokré nám to pekne horí ako sa na tulákov patrí, a tak oblizujúci sa po šošovici s chrumkavými plátkami slaninky a cibuľkou chvíľu hľadíme na hmlisté bralo, ktoré osvetľuje náš oheň. Začína liať, a tak si nachádzame pelechy vo vnútri zrubu. Noc je krásna. Dážď bubnuje na strechu zrubu, je tu výborná energia, sucho a teplo. Spíme ako v raji. Veď v ňom aj sme...

Pokračovanie uverejníme čoskoro

Pozn.: titulná fotka je z roku 2006 ešte bez rýchlostnej cesty PR1BINA

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek