• Škoda Alex, že ideš do Anglicka, mohli sme v lete trajdať niekde po kopcoch...
• Vieš, Martinko, najprv treba zarobiť peniažky a až potom môžeme behať po svete.
• Tak niekam poďme, keď sa vrátiš, ešte pred semestrom... Do Nórska alebo do Rumunska na bicykloch...
• Na to bude málo času... Ale čo tak na týždeň do Slovinska???

Jeden chalan mi raz večer v útulni povedal, že je zbytočné niečo plánovať, kým nemáš v ruke letenky. Tak som ešte v ten večer obvolal požičovne a objednal mikrobus na začiatok septembra. A začali sme plánovať. Auto sme (na moje veľké prekvapenie) naplnili pomerne rýchlo a koncom augusta som pri pivku predstavoval moje plány partii siedmich turistov, mojich bývalých spolužiakov zo strednej.

Poviete si, čo je na tom zvláštne, ale vekový priemer našej partie bol 21 rokov, takže som si (s nulovými skúsenosťami) pripadal ako vedec z NASA pri plánovaní vesmírnej misie.

Výstroj skontrolovaný, peniažky vyzbierané, mikrobus stojí vo dvore. Ešte pár rád od otca, budík nastaviť na druhú ráno a ide sa na to.

1. deň

Na parkovisku pri supermarkete stojí skupinka natešených turistov. Nakladáme batohy a hor sa... spať. Do Bledu je to vyše 900 km, tak nech si pokojne pospia. Potichu si púšťam rádio a špekulujem, aká nepríjemnosť nás postihne ako prvá. Pojem PLÁNOVAŤ totiž vznikol zo slova PLANO, čiže zle. Dokonale hladký priebeh výletu mi je preto veľmi podozrivý. A je to tu! Chrápajúcich pasažierov prebúdza prudké brzdenie a moja spŕška vybraných slov.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

• Martin, čo sa stalo???
• Aaaaale, vbehla mi pred auto divá mačka, dostala riadnu pecku a teraz sa vyvaľuje na ceste, sprostá, ešte ju niekto prejde...

Mačička to má za sebou, ale našťastie nebola čierna a nám sa po ceste nič vážne nestalo. Pár zastávok na cikpauzu, nakúpiť diaľničné nálepky, pár tunelov, a, voilá, sme tu. Parkujeme vedľa nemeckého mikrobusu, z ktorého práve vystupuje „pravá“ nemecká rodinka tureckého pôvodu. Vystupujeme z auta a po prvýkrát si poriadne uvedomujeme, kde sme. Ako je to možné, veď ešte ráno sme boli pod Tatrami. O 10 minút si kupujeme vstupenky do tiesňavy Vintgar, 1,6 km dlhej rokliny vytvorenej riekou Radovna. Niečo ako náš prielom Hornádu, ibaže v Alpách. Waaaau (áno, mal som pocity 6-ročného dieťaťa na Vianoce). Z toľkej krásy až bolia oči.

Bled - 10 km, ale cesta je uzavretá a obchádzka meria asi 50 km. Pozerá sa niekto? Nie! Tak šup do zákazu vjazdu. O chvíľku autom krúžime okolo romantického jazera Bled a kocháme sa pohľadmi na stredoveký hrad na vysokom brale nad jazerom a kostol na ostrovčeku v strede jazera. Raz darmo, lokalita právom patrí do rebríčka 10 najkrajších miest v Európe.

Auto nechávame na parkovisku a ideme nasávať... atmosféru. Najlepšie to ide pod schodami Vily Bled, historickej budovy, ktorá v minulom storočí slúžila ako hotel a obľúbené letné sídlo Josipa Broza Tita (1. prezident Juhoslávie, pozn. red.). Sedíme pri malinkom prístavisku výletných lodičiek, kde vozia vyfešákovaní prievozníci turistov na ostrov. My ponuku na plavbu či aspoň fotku na lodi ako správni chudobní študenti zdvorilo odmietame. V duchu pri tom ľutujem, že som do auta nenaložil môj malý gumený čln.

• Koľko pýtajú v kempe?
• 14 €
• Za stan 14 €, to je celkom fajn, nie?
• 14 za osobu!!!

Neprekáža, na parkovisku, schovaní za autom, sa predsa pohodlne všetci vyspíme za 10,- € nočného parkovného. Kúpeme sa v jazere, a potom večeriame na drevenom móle pri západe slnka – takú romantiku nevymyslí ani Steelová.

2. deň

Skoro ráno sa prebúdzame do oparu nad jazerom, rýchlo balíme a presúvame sa na brehy jazera Bohinj, náš základný camp pred výstupom na dominantu Júlskych Álp – Triglav. Parkujeme pri vodopáde Savica, náš chodník nanešťastie pokračuje iným smerom, takže vodopád si fotíme iba na plagáte. Pre výstup na Triglav sme si zvolili najdlhšiu možnú trasu, tak, aby sme to stihli. Najprv stúpame ostrými serpentínami a pred nami sa otvára hlboké údolie jazera Bohinj utopené v rannej hmle. Dom na Komni, dávame si raňajky a kávičku.

• Koľko ešte na Triglav?
• No, ešte dosť.

Ďalšia zastávka, Koča pri Triglavskih jezerih (Chata pri Triglavských jazerách). Tu sa naša skupina delí, traja členovia sa vracajú okruhom k autu a chystajú sa bližšie preskúmať jazerá v podhorí. Ostatní pokračujeme dolinou Siedmych Triglavských jazier. A príroda? Jednoducho Amerika! Veď túto časť doliny volajú Utah. Poobede stúpame do sedla Hribarice, kde vyrušíme rodinku zlatorogov – horských kôz. Podvečer prichádzame popod vrchol Kanjavec na Koču na Doliču. Práve tam prilieta zásobovací vrtuľník. Hop, hop, hop, a proviant je vyložený, celá akcia nemá viac ako 2 minúty, skoro sme nestihli vytiahnuť foťáky. To, čo sa u nás často nevidí, je v Alpách nutnosť. Zaplať pánboh za našich horských nosičov. Večer v jedálni, pýtajúc si iba teplú vodu na polievku, si pripadám ako poľský turista, ktorý si pod Rysmi pýta wrzątek na herbatku. Alex debatuje s partiou Slovákov, ja pre zmenu s dvomi Belgičanmi. Po večeri ešte jedno pivko, glg domácej, umyť zuby a spať.

3. deň

A je tu vrcholový deň, prvýkrát v živote dosahujem nadmorskú výšku vyššiu ako u nás v Tatrách. Nie je ten vzduch nejako riedky? Snáď nechytíme horskú chorobu. Prechádzame mesačnou krajinou bielych vápencových skál. Na hrebeni asi kilometer od chodníka sa týči to, čo zostalo z horskej vojenskej stanice. Od Čechov sa dozvedáme, že tam žije starý bradatý pustovník. Nečudujem sa, už som počul veľa o podobných ľuďoch žijúcich v jaskyniach či opustených lesných zruboch. Nazývame ich bláznami, no niekedy si myslím, že sme nimi my všetci ostatní, závislí od rýchleho konzumného spôsobu života. Niekedy pustovníkom závidím.

Cesta ďalej pokračuje ako zaistený chodník. Kto má, naťahuje sedák. Hoci chodník je celkom jednoducho schodný, niečo podobné ako Priečne sedlo. My a českí kolegovia sme jediní, ktorí si trúfajú liezť hore bez istenia. To je také československé. A sme hore, gora Triglav, 2864 m n. m., ani to nebolelo. Doprajeme si pár vrcholových fotografií. Na samom vrchole sa nachádza núdzová búdka pre tri osoby – viac fotogenická ako praktická. Pozorujeme skupinu Talianov, ktorí sa pred ňou rituálne navzájom plieskajú ferratovým úväzom po zadku. My na búdku uväzujeme šnúru s modlitbami na farebných vlajočkách priamo z Nepálu. Majú vraj zostať vysoko v horách, aby ich vietor rozniesol doďaleka na všetky strany.

Pijúc kávu na terase chaty, v ktorej sme nocovali, premýšľame, prečo sme si tam neodložili naše ťažké batohy, ale ťahali sme ich so sebou na kopec. Čo už, keď je sprostá hlava, trpí celé telo. Z chaty klesáme do údolia prekrásnou dolinou Vrata. Trochu zmokneme, ale žiadna tragédia. V Trente sa na minútu presne stretávame so zvyškom skupiny, robíme nákup, rozkladáme sa v kempe. Vrcholový úspech treba poriadne osláviť. Naše posedenie ukončuje až trochu nahnevaná vedúca kempu. O druhej ráno a na tretí pokus (asi sa jej nepáčili slovenské ľudovky).

4. deň

Okolo obeda vyrážame z kempu, dnes máme v pláne jednoducho obdivovať krásy krajiny. Začíname pri prameni slovinskej národnej rieky – Soče. Sledujeme rieku a zastavujeme sa pri každom zaujímavom mieste, kaňone, visutom moste. Na svojom toku vytvára Soča nádherné skalné útvary. Podvečer sa kúpeme v rieke, brr, už viem čo je to oriešková voda. Nad riekou som vyhliadol pekné miestečko na prenocovanie. V neďalekej reštaurácii vyčkáme na tmu a potom potichu rozkladáme stany.

5. deň

Ráno si doprajeme výdatné raňajky na brehu rieky. Trochu ma mrzí stav vody. Dnes sa totiž chystáme raftovať a mám od rána strach, že to nebude ono. Nemali sme ísť predsa len na kaňoning??

• Neboj Martin, aj tak bude sranda.

Presúvame sa do centra vodných športov pri meste Bovec. Parkujem a neverím vlastným očiam. Náš biely mikrobus stojí vedľa ďalších dvoch bielych mikrobusov so slovenskou značkou. Ako to, že som nenašiel na nete ponuku od slovenskej firmy?

• Nazdar, rodáci, idete s nami na vodu?? Aha, s Maďarmi, tí sú tam vedľa.

Maďarskí chalani boli tiež fajn. Natiahli nás do neoprénu a hybaj na vodu. Moje obavy sa naplnili našťastie iba sčasti, vody bolo síce málo, ale užili sme si to fantasticky.

Po tradičných špagetách sme sa vybrali na posledný výlet – posledný krát si odfotiť Alpy zo sedla pod vrchom Mangart - Mangartsko sedlo. Po pansky sa autom vyvážame po krkolomnej ceste až do výšky 2100 m. Dobrý adrenalín, Katke sa pri pohľade dole až zatočila hlava.

V sedle na talianskej hranici diskutujeme s turistami, fotíme výhľady, na obzore rozoznávame ostré zuby Dolomitov. Pozerám sa do diaľky a nemôžem uveriť tomu, že je koniec. Niekde dole v mestách si ľudia žijú svoje uponáhľané životy. Aj ja sa tam budem musieť vrátiť, ale teraz na to nemyslím. V tejto chvíli si užívam pocit slobody a beriem si ho so sebou do zásoby toľko, koľko sa len do mojej duše zmestí.

Noc trávime na odpočívadle pod sedlom Predel s výhľadom na vysoký most ponad hlboké údolie, krása. Asi si to mysleli aj filmári, po rovnakom moste jazdí v reklame aj nový model Suzuki. Hráme na gitare a v hlave si premietame zážitky z posledných dní. Ale už spať, skoro ráno cestujeme domov. Líham si do hamaky a ešte dlho hľadím na nočnú oblohu. To je ale luxus – miliónhviezdičkový hotel.

Video z nášho výletu si môžete pozrieť na OutdoorFilmy.sk.

Fotogaléria k článku

+9 ďalších fotiek