Trasa

Brezová pod Bradlom – Mladosť – Horná roveň – Komárová – Ševcova skala – jaskyňa Klenová – Výtok – Dobrá Voda

V rannom autobuse do Myjavy som dlho bol ako turista sám. Až v Modre nastúpili ďalší turisti a začalo byť veselo. Najprv sa jednej z ruksaku vykotúľali na zem dve fľašky vína, aby o chvíľu inému vypadla z vrecka na bunde otvorená fľaška piva a to zaplavilo podlahu autobusu. Šofér sa tváril, že nič nevidí, a tak nás všetkých doviezol až na námestie do Brezovej pod Bradlom.

Ráno bolo v Bratislave -4 °C, ale v Brezovej muselo mrznúť viac. Poriadne som sa pozapínal, zapol tablet a vykročil som po červenej smerom späť na Hradište pod Vrátnom. Pôvodne som chcel pokračovať po žltej, no nejako som prehliadol odbočku, a tak som došiel po červenej k rázcestníku s modrou. Akonáhle som opustil mestské chodníky, išlo sa dobre. Sneh bol sypký a ani som nerozložil paličky. Keď modrá zabáčala doprava, zbadal som na neznačenej lesnej ceste dvoch turistov s bežkami v rukách. Pozrel som sa do navigácie a videl som, že sa tade dostanem kratšou cestou opäť na modrú, ktorá robí oblúk. Napokon som išiel inakšie ako bežkári a stretli sme sa až pri smerovníku Horná roveň. Tu som odhrabal z lavičky sneh, sadol si na bundu a začal si navliekať „mačičky“ na vibramky. Hoci mal nasledovať rovný úsek, chcel som si konečne vyskúšať, ako sa mi v nich bude chodiť. Zahol som do lesa, že ním prejdem na žltú, ale uvedomil som si, že by som zbytočne opäť stratil výšku a vrátil som sa na cestu. Tu som s prekvapením zistil, že sa mi rozpadla retiazka, držiaca jednotlivé hroty o obrysovú gumu. Dal som si teda jednu „mačičku“ dole a s druhou som dokráčal až po RZ Výtok. Tu sa rozpadla zvyšná a doma som to dával kliešťami dokopy. Takže zase sa raz v praxi osvedčil výrok bývalého kolegu: „Nie som tak bohatý, aby som si kupoval lacné veci.“

Po rovnej ceste sa mi kráčalo parádne. Občas som podľa stôp videl, že bežkári išli pešo, ale už som ich viac nevidel. Prišiel som na križovatku modrej so žltou a zahol doľava. Keď sa značka stáčala opäť prudko doľava, pohľad do tabletu ma presvedčil, že som vykročil rovno dolu po zasneženej lesnej ceste. Snehu bolo asi 10 cm a hoci som nemal ochranné návleky, softshellové nohavice ho do vibramiek nepúšťali. Minul som pekný senník, plný sena, neskôr obriu stoličku, ktorú niekto aj s operadlom vyrezal z kmeňa stromu. Vyšiel som na prejazdenú lesnú cestu, ktorá vzápätí vyústila do cesty, po ktorej vedie červená na Klenovú. Tak som sa zvrtol doprava a začal stúpať. Čoskoro som zachytil v diaľke hlasy a zbadal som turistov, ktorí zo značky odbočili do lesa. Tak som ich nasledoval a zistil som, že sú to moji spolucestujúci z autobusu. Skratkou sa dostali opäť na červenú, ktorá sa zmenila z cesty na úzky chodníček vyšliapaný v snehu.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

V tento deň bola zvláštna viditeľnosť. Človek videl celkom doďaleka rovno pred seba. Ale keď sa pozrel hore, tak nad stromami bolo sivo a kde mali byť výhľady do údolia, nevidel tiež nič, len sivo. Došli sme ku skupinke ľudí, ktorým miestny po jednom ukazoval a osvetľoval vnútro jaskyne pod Klenovou. Vysvetlil nám, že dnu sa dá len s lanom, lebo hneď za vchodom je priepasť. Tak sme porobili fotky, vrátili dvere pred otvor a pokračovali k posedu.

Tu už bola taká masa ľudí, že som zostal mierne zaskočený. Vzhľadom na zimu a množstvo snehu som to nečakal. Určite tu bolo viac ľudí, než na mnohom druholigovom futbalovom zápase. Lúkou zneli tóny gitár, spev, vrava. Z masy ľudí sa z času na čas vynoril známy, a tak som si stále s niekým podával ruku. Pri gitaristoch horel ohník a ľudia si opekali dobroty. Zrazu som zbadal veľkého psa so súdkom na obojku. Majiteľ je evidentne recesista. Aj v rukách mnohých naokolo som zbadal fľašky, a tak sa veselo pripíjalo. Kamarát Vlado skonštatoval: „Chvalabohu, mám dole auto, inak by to tu pre množstvo známych pre mňa nedopadlo dobre.“ No s jedným takým, čo si nevedel povedať dosť, som potom cestoval autobusom z Dobrej Vody do Trnavy.

Zobral som si diplom, camrátko (trampská spomienková plaketka z dreva, pozn. redakcie), najedol som sa a celkom skrehnutý som sa vybral po červenej dolu na Lopašov. Cestou hore som stretal doslova davy asi domácich. Je fajn, že miestni berú akciu za svoju a nielen za výmysel pár nadšencov. Postupne som rozmrzol, a keď sa červená stretla so zelenou, už mi bolo teplo. Vykročil som po zelenej doprava. Netrvalo dlho a zastal som pri chatách RZ Výtok. Parkovalo tu zopár áut a veľa ľudí sa po ceste vybralo smerom na Chtelnicu. Ja so zopár diaľkoplazmi sme pokračovali po zelenej smerom na Dobrú Vodu. Zvláštne, že za celý deň som okrem pár sýkoriek, nevidel iné vtáctvo, ani vysokú.

V Dobrej Vode som si zašiel na cintorín k hrobu Jána Hollého, pozrel som si dobové fotografie v parčíku pri prameni. Ctibor s Daliborom sa po občerstvení rozhodli pokračovať do Jablonice na vlak. Mne sa nechcelo vzhľadom na to, že sa za 1,5 hodiny malo zotmieť.

Som rád, že som sa sem dnes vybral. O týždeň sa chystáme do týchto končín s Mivym na dvojdňový vander s prespaním v Gočálovej búde, a keďže sa počasie nemá meniť, viem čo nás čaká.