Úplne neplánovane berieme dva dni dovolenky a vyrážame za ďalším vápencovým dobrodružstvom. Berchtesgadenské Alpy ako pohorie na hranici Rakúska a Nemecka sú viac navštevované z nemeckej strany. Königsee je jednoducho veľkým magnetom. Ja som si však vymyslela, že pôjdeme z rakúskej strany. Za východisko si volíme dedinu Golling, asi 4 hodiny cesty od Bratislavy.

1. deň

Golling – Gollinger Wasserfall – Dürrfeichtenalm – Purtschellerhaus

Na prvý deň nemáme zložitý program. Štvorhodinový presun z Bratislavy do Gollingu (495 m), a potom výstup na chatu Purtschellerhaus (1692 m), kde chceme prespať. Auto nechávame na malom parkovisku pri vodopáde Gollinger Wasserfall, keďže aj ten si chceme cestou pozrieť. Vyrážame rovno s batohmi, po pozretí vodopádu budeme pokračovať ďalej vo výstupe. Platíme vstupné 2,50 €, k vodopádu to je 10 minút jemne do kopca. Vodopád je veľmi pekný, má celkovú výšku 76 metrov. Najprv si pozrieme spodnú časť, potom aj vrchnú, kde voda padá ako obrovský závoj a nakoniec je možné aj nakuknúť zvrchu, z lávky do jaskyne, odkiaľ voda vyviera. Ceduľa pri vodopáde udáva informáciu, že k chate to máme 3,75 hodiny. Sú dve poobede, budeme si musieť trošku pohnúť.

Značka nás vedie neomylne od vodopádu najprv ľavou stranou údolia, potom prechádzame lúkami časťou Gasteig na druhú stranu, ktorou nastúpame výškové metre prevažne lesom na Dürrfeichtenalm (1344 m). Ešte z údolia je veľmi dobre vidieť časti známej panoramatickej cesty Rossfeldstrasse. Na Dürrfeichtenalm sa nám otvárajú širšie pohľady do krajiny nielen na Rossfeldstrasse na severe, ale aj na Tennengebirge a Dachstein na východe a veľkolepý masív Hoher Göllu rovno pred nami. Chytáme zlatú hodinku, je to paráda. Na chatu to je len hodina, najprv mierne do sedla Eckersattel (1413 m) a odtiaľ k samotnej chate Purtschellerhaus (1692 m) serpentínami. Prichádzame pred 18-tou.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Nocľah sme si rezervovali dopredu, ale nie je plno, keďže je len štvrtok. Dávame si obľúbený cisársky trhanec, k tomu pivko a pozorujeme západ slnka z terasy. Chata má inak jednu špecialitku – pretína ju hranica. Časť chaty teda leží na rakúskom území (Salzbuburgerland), časť na nemeckom (Bavorsko) a veľmi vtipne je hranica vyznačená aj priamo v interiéri chaty, ktorá inak spadá pod nemecký Alpenverein.

2. deň

Purtschellerhaus - Hoher Göll – Hohes Brett – Carl von Stahl Haus

Ráno sa budím skoro, ešte pred východom slnka, a tak si idem vychutnať pred chatu, ako sa zubaté lúče prederú kúsok od Dachsteinu. Slnko postupne vychádza a krásne osvetľuje nielen chatu ale aj krajinu pod nami. Najviac sa mi páči nasvietený kopec rovno oproti, je to Berchtesgadener Hochtron (1972 m). Po raňajkách vyrážame na hrebeňovku, najbližší cieľ je Hoher Göll. Je asi 8.30 h. Trasa až po chatu Carl von Stahl Haus je podľa smerovníka na 8 - 10 hodín, ale máme na ňu celý deň, takže sa niet kam ponáhľať. Po ceste nie je žiadna iná chata a ani voda. Celý čas zároveň pôjdeme po rakúsko-nemeckej hranici.

Najprv stúpame trávnatým hrebienkom, s výhľadmi na bočný hrebeň Mannlgrat aj s Hitlerovým Orlím hniezdom. Postupne prichádzame do skalnatého terénu, kde sem-tam musíme použiť ruky. To hlavné a náznak ferraty prichádza po necelých dvoch hodinách šliapania. Nastupujeme do skaly, je to však krátky úsek a po suchom vápenci sa ide dobre. Teraz sme na rázcestí (2253 m), sprava sa pripája trasa od Orlieho hniezda. Na samotný vrchol to je len necelá hodinka a terén je ďalej pohodový.

Na obed stojíme na Hoher Gölli (2522 m). Na vrchole sa týči veľký kríž s kryštálom uprostred. Je tu dosť turistov, ktorí prichádzajú najmä Mannlgratom, aby potom schádzali na nemeckú stranu dolinou Alpeltal. Pár ľudí ide aj naším smerom na Carl von Stahl Haus. Na Gölli si dávame väčšiu pauzu na obed a nevieme sa vynadívať na výhľady, ktoré sa nám naskytli. Najlepšie to asi dokazuje panoráma z východu slnka, ktorú sa mi na internete podarilo nájsť (je potrebné si zapnúť popisky). Z vrcholu je možné vidieť od Mŕtvych hôr (Totes Gebirge), cez Dachstein, po Nízke a Vysoké Taury a tiež parádne vrcholy na nemeckom území s dominantným Watzmannom.

Okolo pol jednej sa dvíhame na odchod. Nasleduje klasická hrebeňovka vápencovou krajinou. Zbiehame do bezmenného sedla popri ďalšom kríži, v sedle sa odpája trasa do doliny Alpeltal. Je to jediný únikový bod na našej trase. Na chatu Carl von Stahl Haus sú to ešte 3 hodiny. Značka stúpa ďalej úbočím popod vrchol G. Archenkopf (2391 m) do ďalšieho sedla. My sa ale driapeme aj na tento kopec pre kešku, ktorú nakoniec nevieme nájsť. Neprekáža. Trasa po Hohes Brett (2338 m) je veľmi pestrá. Stúpania striedajú klesania, míňame pár istení, skalné okno, škrapy, z krajinárskeho hľadiska sa je na čo pozerať. Hrebeň najmä smerom do doliny Bluntautal padá dosť prudko. Samotný vrchol Hohes Brett je pohodový - planinársky.

Na vrchole, ktorý zdobí drevený kríž s plesnivcom, stojíme okolo 16-tej. Časť hrebeňa sme išli pod mrakom. Teraz však začína pravé prírodné divadlo. Lúče slnka sa predierajú spoza mrakov a mäkko vykresľujú krajinu pred nami, najmä Schneibstein (2276 m) a sedlo pod nami s chatami Carl von Stahl Haus a Schneibsteinhaus. Naozaj sa neviem vynadívať. Toto je odmena po celom dni. Nádhera. Len by som si sadla a kochala sa. Ale čas nepustí, musíme pomaly dole.

Z Hohes Brett klesáme k ďalšiemu krížu ešte stále hrebeňom. Tu je dokonca vidieť kúsok Königsee (asi prvý a aj poslednýkrát). Od kríža začína prudký zostup (z vrcholu Hohes Brett k chate je okolo 600 m výškových dole), najprv skalnými pásmi a vápencovými terasami, neskôr trávnatým terénom, v ktorom sú vymyté chodníky do štrku. Slnko už teraz svieti stále a krajina okolo nás je úžasná, tak sa nikam neponáhľame.

Na chatu Carl von Stahl Haus (1733 m) prichádzame okolo 18-tej, v správny čas, aby sme stíhali večeru. Nocľah sme si rezervovali dopredu, ale chata je dosť veľká, pojme veľa nocľažníkov. Páči sa mi tiež, že býva otvorená celoročne, čo je na Alpy netypické. Užívam si pred chatou posledné lúče slnka pri pivku a je mi fajn. Kto by to bol povedal, že v októbri bude ešte takto príjemne teplo, však minulý týždeň snežilo.

3. deň

Carl von Stahl Haus – Schneibstein – Windscharte – Ht. Schlumalm – Seerinne – Bluntautal – Golling

Aj v tretí deň putovania nám praje počasie. Pre návrat k autu máme dve možnosti – priamy zostup dolinou Bluntautal alebo si to dáme ešte cez Schneibstein. Jediná škoda je, že v Hagengebirge, ktoré sú ďalej na juh, nie sú žiadne značky a tým pádom ani chaty, kľudne by sme si trasu predĺžili do nedele. Na nemeckú stranu to však nestíhame, aj preto bude návrat k autu dnes (sobota). Samozrejme volíme dlhšiu trasu, veď máme na túru celý deň.

Vyrážame niečo pred deviatou. Stúpanie na Schneibstein (2276 m) je celkom v pohode, začiatok sa ide v kosodrevine, neskôr chodník vedie trávnato-škrapovým úbočím ponad skalné zrázy s úžasnými výhľadmi na Watzmann a okolie. Obiehame sa viaceré skupinky turistov, raz oddychujú jedni, raz druhí, ale v jednom mieste tesne pod vrcholom zrazu stoja všetci. Čoskoro zistíme, prečo. Vegetia tu statné kozorožce. Absolútne nemajú strach z turistov a pózujú ako o dušu. Samozrejme sa pridávame do davu fotiacich.

Na vrchole potom chvíľu oddychujeme a v tráve si vychutnávame jesenné slnečné lúče, kozorožce neďaleko nás a úžasné výhľady na hory okolo. Hlboko pod nami je dolina Bluntautal, nad ňou naša včerajšia trasa, okolo nás vápencoví velikáni od Dachsteinu cez Hochkönig a Steinernes Meer až po Watzmann a okolité štíty Berchtesgadenských Álp. Najlepšie to opäť dokresľuje panoráma zo Schneibsteinu, ktorú som našla.

Škrapovým územím sa okolo pol dvanástej poberáme ďalej. Podľa smerovníka to je do Gollingu našou trasou 6 hodín. No, máme čo robiť. Za pol hodinu sme v sedle Windscharte (áno, trochu tam fúkalo), kde sa náš chodník odpája do Rakúska. V momente je vidieť, že sa trasa veľmi nepoužíva, máme problém nájsť značenie od samého začiatku. Veľký to rozdiel oproti vychodenej hranici. Nakoniec schádzame po značkách, ale je to boj so skalou a suťou. Vydýchnem si až na dne dolinky. Fuj, toto sa išlo v polovičkách naozaj zle. Teraz hopsáme cez skalnú morénu, ale tá sa na chvíľu zmení na trávnatý chodníček. Vuaau, aké super! Ale netrvá to dlho a opäť skáčeme po vápencoch a škrapoch. Krásne prechádzame rôznymi pásmami krajiny. Zo skál a sute sme najprv v kosodrevine a čoskoro aj v krásne žltom smrekovcovom lese.

Okolo pol druhej stojíme pri rozpadnutom zrube na Ht. Schlumalm (1690 m). Do Gollingu to je stále 5 hodín. Chodník aj ďalej schádza dolinou lesom, ale terén začína byť monotónny. Nejdeme dnom doliny, ale nejakým traverzom ponad. V kuse skackáme po škrapoch, nohy vykrúca jedna radosť. Takto ubehne viac než hodina. Vychádzame na lúku s rázcestím k Vorderschlumsee a pomaly už mám dosť. Golling je stále vzdialený 3,5 hodiny. Opäť les, zostup je stále strmý, sem-tam schádzame po drevených rebríkoch. O pol šiestej sme konečne v údolí Bluntautal (výška niečo cez 500 m). K autu prichádzame potme okolo siedmej, s prvými kvapkami dažďa. Vyšlo to úplne akurát!

Zhodnotenie

Mali sme veľké šťastie na počasie, keďže v októbri 2014 to bolo na krátky rukáv. Napriek tomu sme so sebou ťahali takmer zimnú výbavu, pretože týždeň predtým všade snežilo a my sme netušili, aká bude situácia na hrebeni. Určite by sa dal urobiť zaujímavý okruh okolo jazera Königsee (je tam viac chát), ale my sme boli limitovaní autom a počtom voľných dní. Každopádne máme v pláne sa do týchto končín vrátiť, keďže nám priam učarovali. Na záver ponúkam odkaz na panorámu hraničného hrebeňa, nafotenú z nemeckej strany. Môžete na nej vidieť časť nami prejdenej trasy.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek