Okrem kamzíka vrchovského, svišťa vrchovského, hraboša tatranského, orla skalného, medveďa hnedého, žiabronôžky arktickej a iných chránených tatranských tvorov žije v oblasti Vysokých Tatier aj osobitný druh milých, prítulných, všežravých cicavcov - sú to horolezci tatranskí a osobitný druh odpudzujúcich, nemilých netvorov, ceprov obyčajných malomeštiackych. O nich sa mi žiada prehovoriť, opierajúc sa o vlastné pozorovania i ústne podania starých horských vlkov.

Predovšetkým sa treba obom druhom tatranskej fauny v záujme poznania zblízka sa prizrieť.

Horolezec tatranský

Jeho typickým životným prostredím sú vrcholy veľhôr a steny, piliere, komíny, žľaby, hrebene, ktoré k vrcholom vedú. Možno ho stretnúť napríklad vo výške 2 586 metrov, ako nepríčetne nadáva beznádejne zapletený v bivakovej sieti, alebo o 1 800 metrov nižšie, ako sa práve rúti dolu z barovej stoličky. Vyskytuje sa v mužskom rode ako on, alebo v ženskom rode ako ona. Líšia sa len v detailoch, ale niekedy taký detail stojí za to! Čo sa týka spoločenskej povesti, sú na tom ako horolezci rovnako nedobre obaja, preto ak ďalej hovorím o horolezcovi, myslím tým aj „ho“ aj „hu“.

Horolezec tatranský sa vyskytuje v hordách, v pároch i samotársky. Zovňajšok je prispôsobený tvrdým vysokohorským podmienkam a potrebám horolezca, preto je pre cepra vždy zdrojom lacného pobavenia a skvelou príležitosťou k nechutným poznámkam a úvahám, a hoci sa medzi horolezcami v súčasnosti objaví sem-tam elegantný fešulín, dnešný horolezec tatranský je výzorom skôr spustlík, tulák, vagabund. Neviem, kam nás zavedie vývin, ale dnešný typický horolezec tatranský vyzerá nasledovne:

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Hlava

Predpokladajme, že horolezec nevypadol z Galérie Ganku a hlavu má. Na nepokrytú hlavu horolezca, táboriaceho tri týždne v Kačej doline, býva zaujímavý pohľad. Stáva sa, že holič v Smokovci sa opýta:

- Pán má štyri, alebo viac pešiniek? - a po zlomení druhého hrebeňa začne kolegovi hovoriť o nesmiernych výhodách strihania dohola. Potom povyberá z vlasov trávu, machy, lišajníky, lapač skôb, vyčeše pudingový prášok a starší mentolový cukrík a provokatívne začne čosi ničiť medzi nechtami.

Ak má horolezec hlavu pokrytú, obyčajne to vždy stojí za to. Býva to kus dámskej nylonovej pančuchy, zakončený škótskym uzlom, klasická nočná čapica s gongolcom, klobúk zaujímavých línií po tete Božene so stopami po krvi, krupicovej kaši, zubnej paste a údených šprotách. Horolezec býva na svoju pokrývku hlavy hrdý a pokladá ju za neoddeliteľnú súčasť, dotvárajúcu jeho osobnosť. Nezriedka sa mu stáva talizmanom, bez ktorého ani nevystúpi v Poprade z vlaku. Okrem pokrytia hlavy používa majiteľ čiapku-klobúk na najrozličnejšie úkony, ako je napr. nosenie vody, ovocia, skôb, čistenie topánok, smrkanie a podobne.

Telo

Telo halí horolezec tatranský do veľmi rozmanitých odevov. Na krku býva šatka - čím pestrejšia, tým lepšia. Tá pestrosť síce po niekoľkých túrach splynie do žulovej šede, ale to neprekáža - v šatke vyzerá horolezec kovbojsky odhodlane a romanticky. Výhodou je aj to, že sa môže používať podľa potreby ako vreckovka, obväz a tak podobne. V každom prípade pár kvapiek krvi na šatke vyzerá veľmi dráždivo a zaujímavo.

Košeľa, sveter, vetrovka by mali byť svedectvom o tvrdom živote a bojoch v krvilačných komínoch a brutálnych previsoch. Dobre vyzerá „maskovaná“ vetrovka (z trofejového stanu), dostatočne mastná a roztrhaná. Nech ľudstvo vidí, že liezť v stenách nie je žiadne lízanie medu. Sveter máva dobre vyťahané rukávy aspoň desať centimetrov pod prsty rúk, v prípade potreby sa tým nahradia rukavice.

Nohavice patria k najzávažnejším častiam odevu horolezca tatranského - podčiarkujú alebo potláčajú jeho osobnosť. Dalo by sa povedať: Ukáž mi svoje horolezecké nohavice a ja ti poviem, kto si. Horolezecké nohavice by bezpodmienečne mali mať záplatami spevnené kolená a na zadku, tzv. „absajflek“. V tomto smere veľmi dobre pôsobí zákon kontrastu - napr. nohavice čierne, absajflek ružový alebo pepitový. V Tatranskej Lomnici spozorovali tohto roku horolezca s nohavicami roztrhnutými vertikálne odhora až dolu a po celej dĺžke zlepené leukoplastom. Minulý rok to bol zase nosič na Térynke v tmavohnedých menčestrákoch s bielo-červeno pruhovaným absajflekom z plátna záhradného slnečníka. Na bielom bolo atramentovou ceruzkou niekoľkokrát napísané: To čumíš, co?

Podkolienky, tzv. „ovčiaky“ sú veľmi dôležité. Sú preukazom horolezca. Zásadne sa nemajú prať, aby nestratili mastnotu, ktorá plní dôležitú funkciu - nesajú vlhkosť. Taká pančucha, keď ju po mesiaci vyzujete, musí zostať stáť ako čižma. Toto naše mamy, manželky a frajerky nijako nemôžu pochopiť, a máme čo robiť, aby sme svoje podkolienky aspoň prvých päť-šesť rokov uchránili pred praním.

Uznávame, že výzor horolezca nemusí vždy vzbudzovať pocit krásy, lásky, nehy, obdivu, avšak pod neestetickou šupou, kôrou horolezca je rýdzi charakter, zlaté srdce, smelý, statočný duch! Lenže vysvetľujte to niekomu! Preto sú závery ceprov jednoznačne negatívne: Horolezec tatranský je spustlík, cvok, TANAP by ho mal vyhlásiť za „škodnú“ a zakázať mu vstup na sever od košicko-bohumínskej železnice v oblasti Ružomberok-Kysak. A to všetko preto, lebo cepri sa opierajú len o vlastné skúsenosti. Keby si prečítali aspoň jednu horolezeckú príručku, alebo by sa nezaujato porozprávali s horolezcami, dozvedeli by sa, že horolezec je indivíduum mimoriadnych telesných a duševných kvalít, že to býva človek skoro normálny, odvážny, vytrvalý, rozhodný, skromný atď., atď.

Ceper obyčajný

Je to tvor, ktorý má vyhranene negatívny vzťah k horolezcom a horolezectvu. Vyskytuje sa pomerne husto a výzorom je pravým opakom horolezca tatranského. Vyholený, učesaný fešák (fešanda) v apartnom klobúčiku, košeli s kravatou, nažehlených nohaviciach, nových sandáloch alebo v „štekloch“. Drží sa značkovaných chodníkov, ktoré smerom dolu úspešne skracuje. Vyskytuje sa v stádach a pohybuje sa v zástupe. Len čo vybočí zo stáda a chodníka, zabíja sa, zraňuje alebo volá o pomoc. Preto sú pre neho všetci horolezci nenormálni cvokovia. Je v tom kus závisti a komplexu menejcennosti.

Cepri chodia do Tatier z jediného dôvodu: aby provokovali horolezcov. Robia to s chuťou a perfektne. Všimnime si, ako zhubne vplývajú cepri na človeka horolezeckého:

Horolezec, človek s čistým srdcom, človek hlboko ľudsky založený, nežný, nevinný, čistý sťa ľalia, sa rozhodne ísť do Tatier. Pretože sa prišiel zrekreovať, odpočinúť si, ťahá hore dolinou štyridsaťpäťkilový batoh. Potí sa, fučí, vzdychá, stene. Naproti nemu idú cepri. Horolezec-ľudomil sa nežne usmeje a srdečne sa zvíta s prichádzajúcimi:
- Hore zdar!
- No nazdar! - odpovie mu súceprie (veľa ceprov = súceprie, podľa vzoru hviezda = súhvezdie, žena = súženie).
- Člověče, kam se s tím couráš? A proč děláš utahanýho, vždyť víme, že to máš vycpatý starýma novinama, ha-ha-ha-ha!

Horolezec-ľudomil kráča ďalej a zhovievavo sa usmieva. Pri moste stretáva húf žien na čele s rozšafným seladónom. Obnažiac zlaté rezáky zahlaholil maďarským lovenčinou:
- Jó regel kyvánok, fiam. Sérvuš. Aký máš? On je tažký? - pýta sa ukazujúc na batoh.
- No, dosť - odpovie horolezec-ľudomil.
- Tak urobíš na zem položíš a hneď nemáš ťažký. Nedáš šetriť od psyhiáter?
Ženy ryčia smiechom a ťukajú si na čelo.

Verný zásadám filantropizmu a internacionalizmu rozhodol sa horolezec-ľudomil, že mu nestrelí jednu po hube, mĺkvo kráča ďalej a vyššie, potí sa, vzdychá. Zo zákruty vybehnú dvaja chlapci. Horolezec-ľudomil, verný biblickej zásade „nechajte maličkých prísť ku mne, lebo ich je kráľovstvo tatranské“, nasadí úsmev č. 6/B (pre deti a mládež). Netuší...
- Pohleď, tati, co to ten člověk tahá na zádech? Podívej, potí se jako kúň! A proč tak poulí bulvy?
- Jo, kluci, - poučuje oco, - to je horolezec, von se jde zabít, že jo, jinochu, že vás omrzel život?

Horolezec-ľudomil kráča ďalej trochu zatrpknutý. Pri lavičke stretáva dvoch starších ceprov, ktorí ho sledujú hraným sústrastným pohľadom:
- Pozri, Barnabáš, na toho úbožiaka! Takto týrať mladý organizmus! Čo to na vás naložili! Prečo ste taký sprostý, prečo sa neohradíte? Alebo ste si to hádam zobrali sám, z vlastnej vôle? Potom to máte ako pokánie, sebabičovanie za nerestný život, čo?

Horolezec sa necíti dojatý súcitom ceprov a začína v duchu mierne nadávať. Ďalšia perepúť na obzore.
- Cha-cha-cha-Richard-cha-cha, komm hier, cha-cha-schnell, schnell, pohleď na ten moula, ten človjek by mjel zajímat ten partaj ot ochrana zvirat, na to je ňákej paragraf, oder nein?

Horolezec začína ceprov nahlas oplzlo titulovať a všelikde ich posielať. Za ďalšou serpentínou stojí päť ceprov, rehocú sa a jeden vrieska:
- Toho si vyfotím, ten mně učaroval. Kamzíka mám, sviště mám, vola tatranskýho nemám.

Horolezec prechádza okolo cepra-fotografistu, prudko ho batohom bodyčekuje, ceper letí krásnym oblúkom dolu a mizne hlavičkou v kosodrevine.
- Prepáčte, potkol som sa, - ospravedlňuje sa zostávajúcim štyrom ceprom.

A tak horolezec-ľudomil prestal byť už po niekoľkých sto metroch ľudomilom a stáva sa zarytým nepriateľom ceprov. Ceprov udivujú a dráždia činnosti, ktoré horolezci pášu.

Horolezec nesie batoh, ktorý by ceper neuniesol - jeho najťažšou batožinou je nabitá peňaženka. Horolezec sedí v Smokovci na chodníku, vyťahuje paprčami z konzervy „gulaš wolowy“ alebo „šproty w oleju“ a kŕmi sa, pretože nemá na dvadsaťpäťkorunový obed - cepri sa pohoršujú a uzatvárajú: „Horolezci sú čuňatá!“ Ak horolezec peniaze má, príde po troch týždňoch do Tatry, zje tri obedy, dvanásť zákuskov a päť pív - cepri uzatvárajú: „Horolezci sú nenažranci!“ Ceper vidí horolezcov, ktorí sa v preplnenej električke začnú intenzívne poškrabkávať a baviť o prostriedkoch na likvidáciu svrabu, aby si vydobyli väčší životný priestor (čo sa vždy podarí), cepri uzatvárajú: „Horolezci sú bacilonosiči!“ Nech by horolezec čokoľvek robil, závery ceprov budú vždy jednoznačne negatívne. Nepomôžeme si. A tak sa vyvinula vzájomná nevraživosť, ktorá nevyhasína, naopak, rastie, prehlbuje sa. A kto je na vine? Cepri!

Horolezci sa za výsmech a príkoria ceprov odplácajú svojským spôsobom, strašia ich, bavia sa na ich účet, stravujú sa z ich zásob a podobne.

Pamätám sa veľmi živo na šok, ktorý vyvolal u ceprov starší priateľ, s ktorým sme nosili na Zbojnícku chatu. Pracoval kedysi v cirkuse a okrem žonglérskych kúskov sa vedel „obesiť“. Dal si na krk nezaťahujúcu sa slučku, bradu pritlačil k prsiam, napäl svoje abnormálne vyvinuté krčné svalstvo a odvisol až na dve minúty. Vyzeralo to veľmi vierohodne - najmä keď strúhal strašné obesenecké „ksichty“. Dva dni pred šokiádou prišiel na chatu s nákladom krajne otrávený mimoriadnou protihorolezeckou a protinosičskou aktivitou ceprov.
- Já jim ukážu, - vyhrážal sa. - Já je vyděsím.

Opäť sme niesli náklad. Na jednom mieste za zákrutou je limba, ktorej vetva čnie nad chodníkom. Vyšli sme vyššie, zložili náklad, vrátili sa s lanom a priateľ si pripravil všetko na obesenie. Vyčkali sme mohutné súceprie, ja som sa skryl do kosodreviny, a keď prví cepri vychádzali zo zákruty, priateľ bol už „obesený“, tíško sa hojdal s vyplazeným jazykom a vypúlenými očami asi meter nad chodníkom. Bol to naozaj príšerný a drastický pohľad.
Šok č. 1. Cepri začali jačať, ďalší sa pchali dopredu, nastala panika, pobiehanie, výkriky, niektorí naopak znehybneli a krvi by sa im nedorezal. V kulminačnom bode, keď všetci upierali zrak na priateľa, ten zdvihol ruku nad hlavu, chytil lano, povytiahol sa a druhou rukou ceprom priateľsky zakýval.
Šok č. 2. Desať dobrovoľníkov s vreckovými nožíkmi v rukách sa hnalo k nemu. Priateľ sa znovu povytiahol, sňal slučku, zoskočil a poďakoval:
- Děkuji, pánové, jsem soběstačný. -
Šok č. 3! O pol hodinku mi vysvetľoval:
- Víš, vono to bylo drastické, ale teď mají jistě nezapomenutelný zážitek z Tater a já sladký pocit msty za jejich příkoří, který mi vydrží najmíň měsíc. Teď mi jejich připomínky chvíli nebudou vadit.

Obľúbenou metódou je vodenie ceprov za nos, napríklad tak, že horolezci, idúci na Téryho chatu, sa pýtajú, či idú dobre na Rysy. Nasleduje neskrývaná cepria škodoradosť (cha, horolezci, tak im treba!!) a podrobné vysvetľovanie, akú hovadinu urobili, a ako sa ide na Rysy. Dajú si to kresliť paličkou do hliny, znovu a znovu sa ubezpečujú, pochybujú, namietajú, hádajú sa, pýtajú sa na možnosti, ako sa dostať Malou Studenou dolinou na Rysy a Kriváň, a tak podobne.

- Aspoň sme ich preskúšali z tatranského miestopisu, - vysvetľoval mi priateľ Feri po prvej takejto besede, ktorej som bol svedkom.

Feri používal aj iné spôsoby vodenia za nos - oslovoval ceprov úplne vymysleným cudzím jazykom s tým, že potrebuje akúsi informáciu o ceste. Bolo zaujímavé sledovať rozpätie jazykových schopností súcepria, ktoré im bolo málo platné, pretože Feriho jazyk sa nepodobal žiadnemu zo známych jazykov. Nasledovali úvahy ako „von to bude Patagónec“, alebo „to je thráčtina, to poznám z Turecka“.

Feri nebol zlomyseľný a vravieval:
- Ja to s nimi myslím dobre, to sa im zíde, človek sa s človekom predsa musí naučiť dohovoriť. Chlap sa ocitne medzi Eskimákmi a čo si počne? Musí dostať nejakú prípravu.

A aby formy dorozumenia medzi ľuďmi boli čo najrozmanitejšie, „prihováral“ sa občas ceprom ako hluchonemý a s veľkým záujmom sledoval ich bohatú gestikuláciu a pantomímu.

Avšak od ceprov nepochádza len všetko zlé, cepri môžu byť bohatým zdrojom obživy, kalórií pre horolezcov. Ak je horolezec-študák mesiac v Tatrách, ťažko bude oplývať peniazmi a potravou, pritom často zisťuje, že rekreačné strediská, zotavovne dávajú ceprom príliš veľké balíčky na cestu. Koľkokrát nachádza pozahadzované chleby so salámou, syry, keksy okolo chát, pri chodníkoch, vrcholoch. S touto skutočnosťou horolezec často ráta a plánuje, zhruba jeden deň v týždni vyžije z ceprov. Metódy sú rozličné. Obľúbenou je rozprávanie úžasných, krviplných tatranských histórií, pri ktorých vyliezajú užasnutým ceprom oči z jamôk. Horolezec si vymýšľa, dáva sa strhnúť fantáziou, vrcholy, steny a chodníky sú posiate mŕtvolami, cepri sa ustrašene obzerajú, či sa na nich niečo nerúti, nepadá. Horolezec má jediný motív - zazrel, že sa cepri chystajú jesť, že sa otvára jahodový kompót, vyťahuje tlačenka s cibuľou a podobne. Horolezec naznačí, že po dvojdňovej záchranke bez jedla ledva stojí na nohách. Potom na úpenlivé prosby líči priebeh vymyslenej stenovej záchranky s dojemným príbehom nešťastných milencov - cepri cez zaslzený zrak vôbec neregistrujú, že rozprávač "fresuje" už tretí šunkový chlebíček, dojedáva jahody, pchá si za košeľu pomaranče a keksy.

Tu treba pripomenúť, že horolezci patria do čeľade všežravcov a prežúvavcov. Ak je to možné, potravu prijímajú pravidelne: stále. Horolezci nie sú prieberčiví. Videl som horolezcov, ktorí týždeň jedli ovsenú kašu s rumom, vajíčka natvrdo a orechy, suchú vianočku so slaninou a ryžu s horčicou. Videl som lekvárový chlieb obohatený dvoma sardinkami a rozličné hmoty v ešusoch, pripomínajúce mazľavé mydlo, rozpustený lyžiarsky vosk, glej, chobotnicu rozsekanú lodnou skrutkou.

Azda by som už mohol skončiť, hoci o ceproch a horolezcoch, o ich vzájomných vzťahoch a láskavostiach by sa dalo veľa popísať. Ja ich však už nechám na pokoji. Snívam o tom, aby sa aspoň trochu zmenili. Cepri aj horolezci. Hory by mali ľudí spájať, nie rozdeľovať. Predstavte si, ako ide horolezec s nákladom hore dolinou a stretne súceprie. Prvý zakričí: „Ide nosič!“ alebo: „Ide horolezec!“ Všetci okamžite odstúpia z chodníka, s úctou ho sledujú, podstrkujú mu bohato obložené chlebíčky a banány a tí najzdatnejší mu strhnú batoh a kilometer-dva mu ho odnesú proti smeru svojej cesty. Horolezec ich pozve na budúci deň na Kriváň a skutočne ich tam vyvedie bez postranných myšlienok, porozpráva im o Tatrách. Keby sa tak cepri a horolezci pomerili, pochopili a milovali na večné veky, to by bolo! Dožijeme sa toho?

Nové vydanie knihy Smiech na lane

Vydavateľstvo Panoráma.sk dokončuje v týchto dňoch nové, dosiaľ najrozsiahlejšie vydanie knižky Smiech na lane. Knižka ponúkne tri desiatky príbehov a historiek z pera autora a výber jeho najlepších kresieb. V prípade záujmu je možné si knižku objednať na www.panorama.sk/bajo.