Stuhleck a okolie asi netreba bližšie predstavovať. Pre ľudí z juhozápadu Slovenska predstavuje najbližšiu možnosť lyžovania v Alpách. Je to vidieť aj toto ráno. Napriek pracovnému dňu sa parkoviská pod zjazdovkami v Spitali plnia autami s BA značkami, nechýbajú ani lyžiari z ČR. Matúša vyhadzujem na poslednom parkovisku (874 m), on pôjde na skialpoch hore cez Kaltenbachgraben a chatu Karl Lechner Haus (1449 m).

Ja s Ditou sa presúvam autom na druhú stranu kopca, do sedla Pfaffensattel. Najprv odbočím na Steinhaus, smer na Rettenegg. Dolinou je cesta pekne upravená a nasolená, pri veľkom lome sa toto končí a začínam autom stúpať serpentínami po utlačenom snehu hore do sedla. Ešteže posypali, inak by bolo treba nahadzovať reťaze. Je dobré na toto myslieť, keď sa sem vyberiete v zime (reťaze nosím v kufri celú zimu, pre istotu). V sedle Pfaffensattel (1372 m) teda nechávam auto vedľa nefunkčného gasthofu. Už tu nejaké autá stoja. Dita mi opäť zaspala (a to pritom spala 2 hodiny presunu z Bratislavy). Tak sa zatiaľ poprezúvam, dobalím, potom dcéru upevním do manducy a okolo 11-tej vyrážam.

Mám na výber dve trasy – buď ísť hore červenou značkou, alebo po „spoplatnenej ceste“.. V zime je to samozrejme zadarmo a cesta je pekne prejdená ratrakom. Najprv sa vyberiem po červenej, lebo kúsok povyše sedla na značke je keška, ktorú chcem nájsť, ale tadeto išli iba turisti na pásoch. Keďže im to nechcem rozdupať, idem pomimo a hneď sa zabáram vyše kolena. Nuž, tak toto asi s dieťaťom na hrudi nepôjde. Na kešku kašlem a vraciam sa na vyratrakovanú cestu. Mám pred sebou 4 km a 411 m prevýšenia na chatu Alois Günther-Haus, ktorá je priamo na vrchole Stuhlecku (1782 m).

Začiatok vedie krásnym ihličnatým lesom, v ktorom je parádne teplo, keďže svieti slnko. Vôbec nefúka, a tak si pripadám ako na jarnej prechádzke. Kto niekedy išiel na Martinských holiach pešo hore k vysielaču, tak presne vie, ako sa asi cítim. Cesta má podobný sklon a aj krajinársky ráz. Ale čo je hlavné – som tu úplne sama! Úžasný pocit a k tomu parádne ticho všade okolo. Asi to je celkom kontrast oproti zjazdovkám na druhej strane kopca. Červená značka stúpa na chatu prudšie, ja mám po ceste pohodlný sklon. Napriek tomu funím ako slon, viac ako 8 kíl váhy na hrudi mi dáva zabrať a s pribúdajúcim vekom (mojím aj Ditiným) to bude len horšie.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Na tejto strane kopca je snehu neúrekom. Je vidieť množstvo stôp po skialpinistoch, ktorí si to dávali dole voľným terénom. Premýšľam, či by som v hlbokom snehu zjazd zvládla, ale teraz ma to netrápi, aj tak som na pešo. Míňam chatku ako z rozprávky. Cesta stúpa na sever, potom prudko zatočí na juh. To som nad hranicou lesa a mám prvé poriadne výhľady, konečne aj na Stuhleck s chatou na samom vrchu. Na východe vidím Wechsel, na severozápade parádnu hradbu od Schneebergu cez Rax ďalej na juh. V zákrute sa pokúšam o ďalšiu kešku, ale opäť neúspešne, je príliš veľa snehu. Dita sa začína mrviť, a tak hádžem strojový krok do predposledného úseku, nech si ešte podrieme.

V zákrute pod chatou sa napájam na červenú značku a mierim rovno k chate. Na tomto úseku je sneh vyfúkaný, vidieť trčať aj trávu. Po tyčovom značení som hore raz-dva. Ako som písala, priamo na vrchole Stuhlecku (1782 m) je chata Alois Günther-Haus. Tu sa máme s Matúšom stretnúť. Okolo chaty sa motá dosť ľudí, skialpinisti aj zjazdoví lyžiari. S dieťaťom na hrudi tu pôsobím trochu exoticky. Je trištvrte na jednu, čakala som, že vyjdem hore rýchlejšie, ale neprekáža. Matúša nachádzam v jedálni, práve tlačí rezeň. Veru to si dám tiež. Skladám Ditu a opäť ma sprevádzajú prekvapené pohľady. Nuž, matka roka. Dáme jedlo, oddýchneme, oslávime Ditin výškový rekord a pomaly je čas pobrať sa rovnakou trasou naspäť.

Pred chatou sa ešte prejdem k vrcholovému krížu a pokochám sa výhľadmi. Za dobrej viditeľnosti sú parádne dohľady až do Gesäuse, teraz je to fajná klasika od Hochschwabu po Schneeberg. Je super, že veľmi nefúka, to je malý zázrak, pretože vrchol je vraj inak veľmi veterný. Niekedy v lete sa sem musím vrátiť, aby som si prešla trávnatý hrebeň na Pretul (1656 m). Teraz len rýchly cvak pri kríži sa ide sa dole. Aj s výhľadovými pauzami som dole pohodovým tempom za 45 minút.

Zhrnutie

Prikladám odkaz na zimnú aj letnú panorámu zo Stuhlecku. Letná obsahuje popisky, tak môžete popozerať, čo všetko je vidieť z vrcholu. Trasa je za dobrých podmienok vhodná aj pre rodiny s deťmi. Tiež začínajúci turista na lyžiach môže skúsiť šliapať hore práve odtiaľto. Nakoniec som stretla zopár rakúskych dôchodcov na pásoch, pre nich to bol ideálny oddychový terén. Tiež som stretla ľudí na snežniciach, tie by som na pohyb mimo vyratrakovanej cesty potrebovala určite.

Fotogaléria k článku

+17 ďalších fotiek