Trasa

Snilovské sedlo (lanová dráha) – Veľký Kriváň – sedlo Bublen – Kraviarske – Baraniarky – sedlo Príslop – Vrátna dolina, Starý dvor

Na červenej značke

Vystupujeme z jednej z prvých ranných kabíniek v Snilovskom sedle. Počasie je bezoblačné. Typický letný opar ale zahmlieva vzdialenejší obzor, čo je škoda vzhľadom na to, kde sme. Je ale leto, vzduch je jednoducho teplý. Určite je fajn mať možnosť vyviezť sa s celou rodinkou tak vysoko, odvrátená strana sa ale ukazuje vzápätí. Po chvíli hrania sa detí s miestnou krotkou mačičkou štartujeme po chodníku k rázcestníku Snilovské sedlo a ten je doslova preplnený. To je pre nás nóvum. Pri rázcestníku sa to našťastie rozdeľuje, polovica doľava a druhá doprava, kam mierime tiež.

Dav ľudí zredol a začíname si smutne všímať, ako veľmi je táto časť chodníka zerodovaná. Aj niekoľko vedľa seba ležiacich hlbokých rýh núti turistov vyšliapavať v tráve ďalší chodníček, ktorý sa po čase stane ďalšou ryhou... Až sa človek začne cítiť previnilo, že tadiaľ vôbec kráča. Toto ale nevyriešime, tak prepínam na kochanie sa. Je to naša prvá túra nad pásmom lesa a konštantný výhľad je nádherný. Zatiaľ len polovica obzoru, ale na vrchole Veľkého Kriváňa sa k nej pripája druhá časť a vychutnávame si krásny kruhový výhľad. Na severovýchodnom obzore rozoznávame dvojicu Pilsko a v opare sa strácajúcu Babiu horu. Je vzdialená 56 km, teda viditeľnosť naozaj nič moc. Na východe Tatry, tiež v opare, máličko zreteľnejšie, tie sú tak do 80 km, máme ich ale teraz trochu proti slnku. Nízke Tatry na juhovýchode sú úplne proti slnku, tak aspoň Veľká Fatra na juhu sa dá ako tak pozorovať. Smerom na juhozápad leží Turiec, na konci ktorého sa v diaľke dá domyslieť obrys Vtáčnika. To je nejakých 69 km. Za letného dňa sa odtiaľ asi viac vidieť často nedá. Zato blízky obzor, ktorý tvorí väčšina hlavného hrebeňa Malej Fatry, doslova žiari v jasnozelených odtieňoch skorého leta.

Hneď pri nás rastie v tráva veľa žltých a modrých kvetov a keďže na dnešnú túru máme celý deň, tak si v nádhere kľudne doprajeme dostatočný čas. Až keď hrozí, že vytuhneme, dávame obligátnu rodinnú výhľadovú vrcholovku a schádzame smer Pekelník. Po zídení z Veľkého Kriváňa je daný úsek veľmi pohodový. Vedie zväčša vodorovne po úzkom hrebeni, ktorý na južnej strane padá dole s poriadnym sklonom. V zime by som sa tam teda pošmyknúť nechcel. Na severnej strane svahu nachádzame na jednom mieste slušne veľké snehové pole, z čoho majú pochopiteľne najväčšiu radosť deti. Je to prvýkrát v ich živote, kedy vidia sneh v lete a môžu po ňom behať v krátkom tričku. O malú chvíľu sme na Pekelníku, čo je v podstate len vyvýšené ukončenie hrebeňa. Výhľady sú veľmi podobné veľkokrivánskym, tak sa tu zdržíme len chvíľu, dáme vrcholovku a začíname zostup 100 výškových metrov do sedla Bublen, kde budeme odbočovať z červenej značky. To už máme hrebeň Kraviarske – Baraniarky priamo pred sebou.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Koniarky a Kraviarske

V sedle Bublen ma pri pohľade do mapy upúta neďaleký vrchol Koniarky a keďže sa stále cítime v plnej sile, tak si dáme malú odbočku vyslovene z dôvodov ulovenia ďalšej výhľadovej vrcholofky. To je dnes tretia a ešte nás nejaké čakajú. Po chvíli sme naspäť v sedle a začíname takmer 300-metrový zostup cez Chrapáky až do sedla za Kraviarskym, aj keď z nášho pohľadu je pred ním.

Cestou, teraz po modrej značke, využívame na osvieženie malý prameň neďaleko Chrapákov. Júnové slnko je v najvyšších fázach svojej dnešnej púte a s postupným ubúdaním našej výšky citeľne stúpa teplota a pocit horúčavy. Ten sa ešte výrazne zosilní pri zdĺhavom výstupe na Kraviarske. Totálna absencia tieňa razom zmení doterajšie pohodové putovanie na poriadnu zaberačku. Našťastie sa nám na Kraviarskom podarí nájsť kúsok tieňa, kde sa pri vyvinutí istej nemalej snahy podarí vpratať doň všetkým štyrom. Tu sa dá naobedovať a trochu oddýchnuť. Aj keď je vrch Kraviarske hlboko pod hlavným hrebeňom Malej Fatry, z ktorého sme sem zišli, je sám o sebe krásnym výhľadovým miestom. Pohľad na okolitú krajinu už nemá lietadlový efekt a viac vynikne plastickosť okolitých hôr. Hlavne Veľký Rozsutec sa definitívne vymanil zo zákrytu Poludňového grúňa a pyšne sa vyníma v celej kráse.

Žitné a Baraniarky

Oddýchnutí a posilnení vyrážame ďalej. Pred nami sú "len nejaké" dve 1200-ovky, to už bude malina. Nemohol som sa mýliť viac. Zostup z Kraviarskeho je celkom dlhý, nakoľko je úzky vrch pretiahnutý v smere sever-juh. Jeho bočné svahy sú porastené oddelenými skupinkami ihličnatých aj listnatých stromov, čo pôsobí veľmi malebne. Navyše kontrast jasnej a tmavej zelenej je veľmi fotogenický. Zostup v každom okamihu poskytuje krásne výhľady smerom na sever, kde vidíme zalesnený vrch Žitné a za ním skalami popretkávaný hrebeň Baraniarok. Stúpanie zo sedla na Žitné je krátke, ale zato poriadne strmé. Dalo poriadne zabrať, ešteže prebiehalo v hornej polovici v tieni lesa. V ďalšom sedle sme znova na lúčke, to znamená na pražiacom slnku a striedanie výstup/zostup, slnko/tieň už začína nahlodávať našu morálku. A asi najhoršie zistenie je to, že deti, na ktoré sa najviac berie ohľad pri plánovaní túry, začínajú na tom byť tuším lepšie ako my.

Pri výstupe na Baraniarky nachádzame v jednom mieste reťaze, čo trochu napovedá o charaktere výstupu. Je potrebné prekonať niekoľko skalných miest, nič nebezpečné, zato poriadne strmé. Dolné časti výstupu na Baraniarky sú v tieni stromov, horná časť chodníka je už ale otvorená na západ a z vrcholového hrebeňa je to opäť krásne výhľadové putovanie. Deti na vrchol vybehli, ja by som sa najradšej doplazil. Pri spätnom pohľade stále neverím, koľko síl stáli "kopčeky", ktoré s hlavným hrebeňom Malej Fatry na pozadí vyzerajú neškodne. Utešuje ma len fakt, že odtiaľ to už bude len dole.

Zrýchlený záver

Vrchol Baraniarok by si zaslúžil dlhšiu prestávku, aj kvôli oddychu, aj kvôli posledným dnešným výhľadom. Situáciu však komplikuje fakt, že sa začíname dostávať do časového stresu, ak chceme chytiť dole posledný autobus naspäť k lanovke, kde sme ráno nechali auto. Ešte na obed sa mi pôvodný plán, že sa pre auto vrátim po asfaltke sám naľahko, zdal v pohode. Teraz som to videl v úplne inom svetle. Čiže oddych na vrchole treba skrátiť na nevyhnutné minimum a zrýchleným zostupom smer sedlo Príslop. No už v polovici zostupu je jasné, že to všetci štyria nestihneme. Terén je celý čas taký strmý, že rýchle tempo by bolo v tomto štádiu túry vyslovene hazard. Takže sa pred sedlom Príslop, kde sa zostup zmierňuje, oddeľujem od zvyšku rodiny a polobehom trielim na Starý dvor. Tam som v podstate dokríval nejaké 2 - 3 minúty pred príchodom autobusu. Pri návrate autom som manželku a deti vyzdvihol až niekde nad miestom, kde sa pri chatách napája modrá značka na asfaltovú cestu, tak som ich ušetril pôžitku dokráčať na Starý dvor. Asi sa kochali výhľadom zo sedla Príslop aj za mňa, keďže som tam mal k dispozícii dve sekundy na dve fotky. Čo naozaj ľutujem, pretože sedlo Príslop je krásne miesto.

Záver

Druhýkrát by som asi nechal auto na Starom dvore. Síce by sme neboli hore prvou/druhou lanovkou, ale odpadol by akýkoľvek časový stres v závere. Nami prejdený úsek Malej Fatry nie je ľahký, hlavne vďaka dlhým strmým klesaniam, ale rozhodne nadchol. Výhľadové vrcholy rôznych nadmorských výšok, najvyšší vrch pohoria s kruhovým výhľadom, strmé a úzke hrebene umocňujúce dojem z výšky, trávnaté, lesné aj skalnaté terény, skrátka pestrá túra, kde sa fotoaparát či kamera nezastaví. V úseku po červenej značke množstvo turistov dokazuje, že ide o vyhľadávané miesta. A to musí mať svoje dôvody. Pre zmenu na modrej značke je možné si vychutnať oveľa väčší pokoj, nakoľko sa tam objaví len sem-tam niekto. Človek (ani deti) nemusia byť trénovaní atletickí borci, aby si krásu dopriali a spoznali tak ďalší kút našej malebnej krajiny.

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek