Trasa

Demänovská dolina, Lúčky – rázc. pod Krčahovom – Široká dolina – Krúpova hoľa – Krúpovo sedlo – Ďumbier – Krúpovo sedlo – Kráľov stôl – Prašivá – sedlo Javorie – rázc. pod Krčahovom – Lúčky

Skorá cesta diaľnicou cez polovicu Slovenska, parkovanie na parkovisku Lúčky a následne prvé metre po zelenej trase smerom do Širokej doliny. Ráno ako z rozprávky, ešte chladné, ale slnečné. Ľudoprázdno pred nami aj za nami. Cesta dolinou je spočiatku spevnená a míňame zopár skládok dreva, niekoľko holých plôch s vývratmi a lesnými cestami od ťažkej techniky. Pohľady do blízkeho okolia vylepšuje len nádherný, zurčiaci, krištáľový potok Demänovka.

Až s pribúdajúcimi výškovými metrami sa les mení na taký, aký som očakával. Hoci sme piati, každý kráča svojím tempom a stretávame sa len raz za čas pri prestávke na jedlo alebo vodu. Vrcholky hôr pred nami sú ešte sčasti zasnežené, dúfam, že žiadne ľadové polia nás nečakajú, lebo výbavu do snehu nemá nikto.

Po zimnej absencii kilometrov v horách prichádza rýchle vytriezvenie v podobe biednej kondičky. Pohľad do Demänovského (Širokého) sedla pred nami je poriadne demotivačný, akoby to bol nedosiahnuteľný bod. Čaká nás poriadne strmé stúpanie. Záver Širokej doliny stojí naozaj za to. Krásou sa môže rovnať viacerým tatranským dolinám. V nižších pohoriach už šafrany dávno odkvitli, tu sú v plnej nádhere roztrúsené pomedzi fliačky snehu. Krúpovo sedlo sa postupne blíži a už sa neviem dočkať, keď si v ňom poriadne oddýchnem. Všetci sa v sedle stretávame až po dlhej chvíli.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Výhľady do okolia máme excelentné a dokonca aj slnko začalo poriadne hriať. Doteraz sme kráčali sami. Na hrebeni to je už presný opak. Neďaleká lanovka na Chopku a Štefánikova chata robia z týchto miest celkom frekventované vychádzkové body. Takže sa po dobrom obede a oddychu preštrikuvávame pomedzi turistov a rýchlym tempom stúpame na Ďumbier. Priznám sa, že len pre dobrý pocit, že som sem vyšiel. Keby išlo o zážitok, radšej zleziem späť do Širokej doliny, kde je minimum ľudí.

Vrchol prináša pocit spokojnosti, že sme dosiahli vytýčený cieľ. Spolu s ďalšími turistami hľadáme vhodné miesto na fotografiu, trocha sa motáme po vrchole a vychutnávame si pohľady do okolia. Neskôr opúšťam partiu a odchádzam sám späť do Krúpovho sedla. Neviem sa dočkať bočnej rázsochy smerom na Tanečnicu. Už z diaľky vidím, že na celej rázsoche niet ani živáčika a to mi dáva poriadnu dávku energie na rýchly zostup zo sedla. Nikto nie je predo mnou ani za mnou. Asi v polovici cesty po žltej značke smerom na Tanečnicu mi cestu skríži skupinka pasúcich sa kamzíkov. Sú odvážne a neboja sa. Prichádzam takmer na 10 metrov a nechávajú sa smelo fotiť z každého uhla. Som vo fotografickom ošiali a keby neboli po polhodine odišli samé, tak tam stojím doteraz a fotím...

Dobiehajú ma kamaráti a ukazujem im fotky, ako blízko som mal pri sebe kamzíky, aby mi uverili. Zážitok, ktorý mám v hlave na ďalších pár hodín. Pokračujeme popod Tanečnicu do sedla Javorie. To však komplikuje polom, v ktorom sa značka úplne stráca. Chodníčky od turistov sú roztrúsené lesom do všetkých možných strán. Jedným z nich sa vydávame aj my a o chvíľu sa motáme v lese v spleti húštin a padnutých stromov. Trvá nám to, kým sa dostaneme na lúčku v sedle. V lese sa nám stráca Šumi a kým nájde správnu cestu do sedla, trvá to dosť dlho, už sme začínali byť nervózni.

Zo sedla vidno smerovanie červenej značky do doliny veľmi pekne, pretože les tu chýba. Stromy boli po kalamite pozvážané. Na to, že je jar, slnko poriadne pripeká. Zachádzame do lesa, míňame pár turistov a tešíme sa, že sme zvládli ďalšiu peknú túru. No tešíme sa trocha predčasne, pretože červenú značku strácam a všetci pokračujú za mnou vyjazdenou cestou po technike. Nakoniec to dopadne tak, že musíme prebrodiť poriadne studenú a dravú Demänovku. Takže máme trošku nečakanej zábavy na koniec pekného dňa.

Zhodnotenie

Musím sa priznať, že okolie Chopku a Ďumbiera som veľmi dlho ignoroval kvôli tomu, že lanové dráhy akumulujú veľké množstvo turistov na hlavný hrebeň. Našťastie, počas túry som narazil aj na miesta, kde som bol dlhé chvíle sám a v tichosti. Takže možno predsa len dám šancu aj takýmto miestam, ktoré som dopredu odpísal. Hory a príroda ma nakoniec vždy presvedčia, že majú čo ponúknuť aj na miestach, kde ma to až tak neláka.