Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Polana Stoły
Polana Stoły Zatvoriť

Túra Wąwóz Kraków, Smocza Jama a Polana Stoły

Poľská časť Tatier je miestami ako lunapark. Davy turistov, samé reklamy, obchody, atrakcie... Nič pre človeka, ktorý skôr v horách hľadá samotu a pokoj. Ale nedá to duši človeka milujúceho prírodu pokoj, aby nespoznal aj tento kút Tatier. A hoci sme absolvovali len krátku prechádzku počas cesty domov z Oravy, musím povedať, že pár hodín nenáročnej turistiky stálo za to.

Vzdialenosť
12 km
Prevýšenie
+728 m stúpanie, -728 m klesanie
Náročnosť
mierna, 2. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
leto – 29.08.2016
Pohoria
Tatry - Západné Tatry (Tatry Zachodnie), Tatranský národný park (Tatrzański Park Narodowy)
Trasa
Voda
Lodowe Źródło pri čiernej značke k jaskyni Mroźna
Doprava
Kiry (bus, parkovisko za cca 5,- €)
SHOCart mapy
» č.1096 Západné Tatry (1:50.000)

Už ráno o piatej sa budíme v priváte v Oravskej Polhore, sme pobalení a nachystaní na skorý odjazd, chceme byť v Tatrách čím skôr. Na Slovensku síce máme štátny sviatok, tak naše hory by boli plné, ale veríme, že začiatok pracovného týždňa a skoré ranné hodiny v Poľsku zabezpečia prázdnejšie Tatry ako zvyknú byť.

O hodinku parkujeme na parkovisku Kiry pri Kościeliskej doline a sme medzi prvými. Tešíme sa, že tu niet veľa ľudí. Rýchlo nakladáme menší batoh na ramená a hor sa šliapať hore dolinou. Samozrejme, parkovné a vstup musíme zaplatiť. Trocha ma hnevá, že vstup je 2,- PLN, ale ak máte len eurá zaplatíte 2,- €, čo je dosť veľká prirážka. No nenechám si pokaziť náladu kvôli pár eurám.

Trasa

Kiry - Cudakowa Polana - Lodowe Źródło - zejście od Jaskinie Mroźnej - Polana Pisana - Wąwóz Kraków - Smocza Jama - Polana Pisana - zejście od Jaskinie Mroźnej - Lodowe Źródło - Polana Stoły - Lodowe Źródło - Cudakowa Polana - Kiry

Cestu Kościeliskou dolinou poznáme, a tak máme tempo rýchle, míňame zákruty a mostíky. V doline je sviežo a chladno, slnko je ešte skryté za vrcholkami hôr. Turistov zatiaľ len ako šafranu, atmosféra teda výborná. Naším prvotným cieľom bolo navštíviť jaskyňu Mroźnu a malú jaskyňu Smocza Jama. Pri smerovníku, vedúcom k Mroźnej jaskyni, zisťujeme, že je otvorená až od 9.00 hodiny a opäť sa tam platí vstup. Čakať 2 hodiny, kým ju otvoria, sa veru nechce ani mne a ani Nike. Pokračujeme teda hore dolinou až k miestu, kde sa odpájajú od hlavnej cesty v doline značky na západ k Mylnej jaskyni a na východ do tiesňavy Wąwóz Kraków. Mylnu jaskyňu sme si prešli pred rokom, tak volíme alternatívu spoznania miesta, ktoré sme ešte nevideli.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Sme úplne sami. Ticho ako niekde v Poloninách. Presne takúto atmosféru hľadám v horách. Skalné steny sa postupne zužujú a chodník vedie pomedzi ne. Potok netečie žiadny, pravdepodobne je výraznejší len v období dažďov, hory sú tiché a bez vetra, cítiť len vlhkosť vzduchu a vôňu dreva. Roklina je naozaj úchvatná. Pripomína mi niektoré miesta v Slovenskom raji. Dlho sa však človek z nádhery ani nemôže vytešovať, lebo po pár minútach chôdze je na konci tiesňavy a musí pokračovať rebríkom na skalnú stenu. Odtiaľ vedú pomerne exponovaným úsekom len reťaze. Mám rád takéto zabezpečené úseky, doslova ich vyhľadávam, takže to nebolo nič náročné, ale určite sem neodporúčam loziť v poltopánkach alebo v žabkách, ako som to minule videl v Slovenskom raji.

Reťaze končia priamo pred vchodom do jaskyne s názvom Smocza Jama. Pre menej odvážnych, alebo ľudí bez čelovky odporúčam jaskynku obísť chodníčkom, vedúcim od jaskyne smerom na východ. Je tiež značený a vyhnete sa celému úseku jaskyne, aj keď práve tá sa oplatí vidieť.

V jaskyni nečakajte žiadnu krasovú výzdobu. Naopak, vnútro veľmi neočarí, ale určite poteší nezvyčajným zážitkom. Najnáročnejší je pravdepodobne úsek pri výstupe z jaskyne. Pomerne strmou stenou sa treba vytiahnuť hlavne rukami po reťazi, pretože hladká kamenná stena len ťažko dovolí vyjsť z jaskyne bez použitia reťaze. Po výstupe z jaskyne chodník pokračuje nenáročným terénom späť na cestu vedúcu dolinou. Cestou míňame pekné výhľady do doliny a na okolité vrcholy.

Domov sa nám ešte ísť nechce, času máme dosť, ale nie toľko, aby sme mohli zvládnuť ešte nejaký vysoký vrchol. Okolo obeda hlásia búrky a nasvedčujú tomu vzdialené vysoké kopy mračien. Študujeme možnosti v mape a voľba padá na odbočku smerom k vrcholu Stoły. V mape vyzerá odbočka dosť nezaujímavo. Nízky vrchol len trocha vyšší ako 1400 metrov, žiadne skaly, žiadne zakreslené výhľady. Ale nenechávame sa odradiť svojimi dojmami. Musí tam predsa byť niečo zaujímavé, ak tam vedie značka. Na vrchol je to len čosi viac ako hodina, to stíhame úplne v pohode. Po štyroch dňoch na horách sme síce unavení, ale toto vybehneme ako kamzíky. S pribúdajúcim časom pribúda aj ľudí. Našťastie, na odbočku ich veľa neodbočí a cestou stretávame len pár turistov.

Chodník neustále stúpa a postupne odkrýva stále krajšie a krajšie výhľady do okolia. Prechádza menšími lúkami a pohľady do doliny sú úchvatné, škoda slabšej viditeľnosti. Spoza protiľahlého hrebeňa vytŕča národný vrch Giewont a stále stúpame. Teším sa na výhľad z vrcholu.

Zrazu mi popred objektív preletí biely motýľ akých sú bežne stovky, avšak zahliadnem červené oká na krídlach. Okamžite viem, že mám česť vidieť vzácneho jasoňa červenookého a pravidlá-nepravidlá ženiem sa za ním po lúke mimo značnej trasy ako zmyslov zbavený. Pre jeden cvak by som prebehol aj polovicu Tatier. Fotka sa veľmi nevydarila, ale radosť som mal obrovskú, že po toľkých rokoch som mohol znova vidieť vzácny druh motýľa.

Chodník nenápadne vychádza z lesa a privádza nás k starým dreveným zrubovým stavbám na lúke s úžasným výhľadom. Tak preto sem vedie značka. Neskutočné miesto. Pokojné a tiché, plné kvetov a motýľov i čučoriedok. Dlho sedíme a vychutnávame si pohľad. Pozerám do navigácie a vidím, že značka predsa len ešte kamsi pokračuje. Nika nie je nadšená mojím plánom pokračovať a opustiť pekné miesto, ale presviedčam ju, že už keď sme došli sem, tak musíme dôjsť až na vrchol. Pár minút šliapania do kopca sa oplatilo. Opäť nová perspektíva výhľadov a hlavne – tu neboli žiadni ľudia. Samotný vrchol so smerovníkom neponúka žiadne výraznejšie výhľady. Treba však pokračovať už neznačenou cestičkou smerom na severovýchod a po pár desiatkach metrov sa vynoríme na peknej plošinke s výhľadom do celej doliny. Malebné zákutie plné pokoja.

Ťažko sa opúšťajú tieto miesta. Človek by tu najradšej zapustil korene, zabudol na prácu, zabudol na starosti, na povinnosti a roky sa díval do doliny, nechal sa bičovať vetrom a dažďom, len aby cítil tunajší mier a pokoj.

Bohužiaľ, realita je neúprosná, a tak musíme zamieriť späť z kopca, dolinou k autu a cestovať ďalej domov. Ešte sme ani poriadne neprešli cez Zakopané, keď sa nad vrcholkami Tatier začali tvoriť búrkové mraky, takže sme to vystihli na jednotku. Jedno ma však stále hnevá – toľko pekných miest som ešte v tejto časti Tatier nevidel.

Musím sa vrátiť...

Fotogaléria k článku

Najnovšie