Trasa

Lehôtka pod Brehmi – Szabóova skala – nadivoko dole – Lehôtka pod Brehmi, mlyn – Bralce – Janova lúka – Janovské sedlo – Chrústov – Priehon – Breziny – Bartkov majer – Zlatý vrch (Goldberg) – Bartkov majer – sedlo pod Studeným vrchom – Matulka – sedlo Červená studňa – Banská Štiavnica

Na Szabóovu skalu

Ako som spomenul v úvode, priaznivé okolnosti švagra cestujúceho autom na západ a perfektného stopu v podobe rozvedeného Sninčana, idúceho za svojou milou do Nitry, spôsobili, že som sa ocitol neďaleko štartovacieho bodu, na exite do Lehôtky pod Brehmi. Prejdúc dedinou som o chvíľu s veľkou chuťou stúpal do kopca, až som vyšiel na... Szabóovu skalu. A tu mi úsmev zamrzol, keďže značka tu skončila. Už ani neviem, či som tam chcel isť, či nie, ale neprekáža. Výhľady stáli za to.

Nechcelo sa mi ísť späť rovnakou cestou. Tak som skúšal niekde zbehnúť a aj som zbehol... Za dvory rodinných domov, kde cestička viedla doprava aj doľava. Vybral som vpravo až som sa dostal k potoku, ktorý sa nedal preskočiť. Musel som sa vrátiť k dvorom až ma jedna otvorená bránička zlákala a prešiel som cez dvor. Volal som, aby si domáci nemysleli, že im niečo kradnem, ale nikde nikoho, až keď som vychádzal na ulicu, vŕzgajúca bránička upozornila staršiu vlastníčku domu a vykukla z okna. Tak som sa vrátil, aby som vysvetlil situáciu a ospravedlnil sa. Pani to zobrala v dobrom a už som si na pohodu išiel k smerovníku Lehôtka pod Brehmi, mlyn. Prešiel som cez cestu vedúcu do Sklených Teplíc a okolo prapodivnej búdy na štyroch nôžkach som stúpal po lesnej ceste na Bralce.

Lesnými cestami na Chrústov

Po chvíli som došiel k rázcestníku Bralce a bol som trocha sklamaný, keďže som si myslel, že to bude nejaká vyhliadka alebo čo, ujo Gúgl mi ukazoval fotky z vyhliadok, ale nič také sa nekonalo, lebo som bol v doline a v lese. Len odbočka Kečka. Až pri písaní článku som si všimol, že som mal odbočiť na Kečku a dostal by som perfektné výhľady a zaujímavé miesto aj na tejto časti trasy. Škoda.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Došiel som na Janovu lúku, ale bola zamokrená rovnako ako aj cesta, po ktorej viedla žltá značka, čo ma štvalo. Najhorší bol úsek od Janovského sedla po žltej, kde bol sklad navozeného dreva a kde koľaje od strojov dovoľovali chôdzu len pri pritúlení sa ku kríkom na kraji cesty. Situácia sa zlepšila až na vyrúbanej časti lesa pred Chrústovom, kde slnko stihlo vysušiť cestu, akurát veľký pôžitok z vyrúbaného lesa nebol.

Ten nastal, až keď som došiel k lúke s výhľadmi na osamelo stojace domy. Až smerovník Chrústov mi objasnil meno krásneho miesta. Tak som si sadol do trávy, vyložil nohy na plecniak, niečo zajedol a oddychoval, pozerajúc na trocha rušivý nový dom či ruiny samoty, ale najmä na protiľahlé menšie lúčnato-kríkové kopčeky a za nimi mohutné hradby hôr. Cítil som sa tu výborne.

K Marcusovi

Nechcelo sa mi veľmi odtiaľ, ale čas neúprosné bežal a najmä som sa tešil na predpokladané ďalšie 2/3 trasy. Tak som sa postavil a nasmeroval si to na Priehon. Aj keď na mape to vyzerá ako zalesnená oblasť bez výhľadov, zdanie opäť klame! Jeden z prvých krásnych typicky tuláckych lúčno-lesnatých úsekov po bezproblémovo schodných ciest pomedzi lúky a ovocne sady. Hneď som sa mysľou vrátil do čias, kedy sa tu živo hospodárilo ťažkou prácou. Ako si to pomedzi stromy šinuli konské povozy naložené drevom či senom. Výhľady na kopce a údolia boli skromne krásne.

Nadchýnajúc sa nad (ne)obyčajnou krásou, som došiel k rázcestiu Priehon, kde ma zelená navigovala do dediny Repište a žltá, ktorú som nasledoval, na Breziny, kde ma čakalo veľké prekvapenie.

Ešte predtým som si vybehol na sympatický neveľký lúčnatý kopček, ktorý sa mi odvďačil výhľadmi na Repište, nad ním stojaci Bukovec a severnú hradbu Štiavnických vrchov. Naozaj nádherný kút. Zišiel som zo Štepnice a po jej južnom úpätí som ju obišiel úzkym lúčnatým úsekom, ktorý ma priviedol na otvorené lúky, ktoré sa dvíhali z južnej strany Repišťa, nad ktorým čnel dvojkríž s posedením, kde mali miestni obyvatelia oddychové miesto. Prešiel som okolo jednoramenného kríža a dostal sa k ďalšiemu výhľadu na Repište.

Pokračoval som a z diaľky som uvidel vežičku, bolo mi to dosť čudné, a keď som došiel k osamelo stojacemu stromu na lúke obkolesenej lesom, ukázal sa mi slávny nový zámoček Marcus. Tu sa mi vyrojilo v hlave, že som čítal o zámočku v Repišti a práve som vychádzal od rovnomennej dediny. Pousmial som sa nad tým, ako náhodne som sa k tomu dostal. Trocha som si ho poobzeral, aj kaplnku a išiel naspäť k stromu, kde som márne hľadal môj ďalší smer. Bolo tu značenie, aj smerovníky, ale žiaľ, len cyklistické. Musel som teda hľadať a až druhý pokus bol úspešný - od Repišťa alebo od zámočku smerom naľavo hore, kde som zbadal niečo namaľované na strome. Preto treba nasledovať aj celkom vyjazdenú cestu, ktorá si to šinie hore do lesa.

Na Zlatý vrch (Goldberg)

Došiel som na ďalšiu lúčku pod lesom, kde ma značka posielala trochu strmšie do lesa k rázcestníku Breziny. Tu sa napojila červená od Sklených Teplíc na Bartkov majer. Terén sa čoskoro vyrovnal a už som kráčal po ceste s výhľadmi cez stromy do dolín a aj na neďaleký Bartkov majer. Vyšiel som opäť na strmšie lúky, ktoré od Zlatého vrchu (Goldberg) padali k majeru a odtiaľ dole do dolín. Tu som zaznamenal posledné zvyšky snehu, ktoré ma stretli aj na Zlatom vrchu (Goldberg), z výstupovej severnej strany. Prechádzal som aj okolo núdzovej, veľmi núdzovej skrýše v podobe starého zhrdzaveného auta, ale neskúšal som, či sa dá použiť. K rázcestníku Bartkov majer s krížom som došiel za havkania psov z majera, ktoré zburcoval prvý frajer a za ním sa pridali ďalší štyria. Ale vyšiel majiteľ a volal psov späť. Najotravnejší ma ešte vyhavkal, keď som odchádzal od kríža, od prístupovej cesty k majeru.

Na Zlatý vrch (Goldberg) to už nie je ďaleko a čas je naozaj ako keby pre dôchodcov, ale zase načo sa zbytočne ponáhľať, keď výhľady z výstupu sú naozaj krásne. Škoda len signálnej veže na vrchole. Apropo, pri kríži, je starý stôl s lavičkami a stolička v podobe dosák nabitých na strom. Nechal som si tu batoh. Na Zlatom vrchu (Goldberg) je fajný kruhový výhľad na vnútro Štiavnických vrchov, ako aj Vtáčnik.

Do Banskej Štiavnice

Po nabažení sa výhľadov, som zišiel dole, zobral batoh a hajde smer Banská Štiavnica. Trocha ma tlačil fakt, že som chcel stihnúť mesto ešte za vidna. Krásny úsek s výhľadmi na pravú stranu mi však nedovoľoval veľmi zrýchľovať. Cestou som minul dve zvláštne kryté miesta s lavičkami, ktoré ponúkali okrem núdzového krytu posedenie s výhľadom. Tu som stretol človeka, ale len v aute, smerujúceho k majeru.

O chvíľu som cestu opustil a odbočil doľava. Stále som prechádzal lúčnato-lesnými úsekmi, zabočiac raz doľava, raz doprava, tak ako sa mi to veľmi páči. Došiel som do sedla pod Studeným vrchom a až pri spätnom pohľade som zbadal za kriakmi murovanú stavbu Ambrózky. Preto som sa vrátil omrknúť to. No pozitívne správy nebudem mať. Stavba je v dezolátnom stave a ironicky, najschopnejšiu časť na skrytie predstavuje drevený prístrešok - kôlňa, pri bočnom múre stavby.

Vrátil som sa k rázcestníku a pokračoval rovno, ale značka sa stratila pri zvážaní dreva. No vyšiel som ešte na vyvýšeninu, odkiaľ boli výhľady na údolia s vrchmi po jednej aj druhej strane. Zišiel som opäť na cestu, kde som predpokladal značku, našiel som ju až trocha ďalej, ako sprava obchádzala kopec Šobov, ktorý po jeho pravej strane ma priviedol až k lúkam nad Červenou studňou. Tu už som mal isté hluchyny, lebo som počul autá, ale tie som kvôli lesu nikde nevidel a nemyslel som si, že práve poniže ihličnanov s krásnymi šuškami je cesta. Značka viedla do lesa, ale ja som sa vydal po kraji lúky, lebo som zbadal stavbu. Až keď som došiel k nej a k prvému domu a oproti ležiacemu parkovisku s tajchom, uvedomil som si, že som neďaleko Banskej Štiavnice.

Epilóg

Zišiel som okolo schátraného, ale obývaného domu a cez hlavnú cestu som prešiel k razcestníku Červená studňa s asi prvým tajchom, ktorý som v živote videl a s rôznymi infotabulami. Autá sem-tam prechádzali, tak som ich nevnímal. Až keď zrazu niečo treslo o strom, otočil som sa, pomysliac, že sa stala havária a niekto vyletel z cesty do stromov poniže cesty. Havária sa našťastie nestala, ale auto odstavené pri schátranom dome sa zosunulo cez cestu do stromov pod cestou. Hneď som si uvedomil, že keby išlo auto po ceste, tak je prúser. A následne mi napadlo, že som prechádzal okolo a kebyže práve vtedy sa uvoľní brzda, tak...

Prišiel som k domu a kričal na majiteľov, vyšli deti a ozrejmil som im situáciu. Ako sa hovorí, chudobnému aj z hrnca vykypí. Auto sa síce veľmi nepoškodilo, akurát zadná kapota bude trocha buchnutá o strom, ale zrejme museli volať niekoho na vytiahnutie.

Od Červenej studne ma lákala modrá značka, na ktorej som dúfal v nejaký výhľad na mesto, ale zapadajúce slnko ma prinútilo použiť priamejšiu zelenú. Čo ale tiež nebol zlý nápad, lebo som prešiel okolo ďalšieho a o čosi krajšieho tajchu Veľká vodárenská, kde som stretol jediných ľudí na túre, aj keď to boli len návštevníci na krátkej vychádzke, otec s malým synom.

Nezdržiaval som sa dlho a schádzal som okolo starých domov do mesta akurát v momente, kedy síce ešte bolo vidieť, ale už sa pomaly zapaľovali prvé lampy. Nešiel som priamo na Svätotrojičné námestie, ale odbočil som k Starému zámku s výhľadom. Následne som zišiel dole až som sa objavil na námestí, ktoré mi dlho ležalo v hlave a stále sa ho nepodarilo navštíviť. Dôvoď nebol v chcení či možnostiach, ale skôr v spôsobe, resp. v spoločnosti. Špecifické miesta sú podľa mňa hodné navštívenia so špecifickou osobou. Tá však špecifické miesto navštívila nejaký čas predo mnou v spoločnosti iných ľudí, tak ako tulákovi mi bola dopriata návšteva krásneho mesta len v osamelosti ticha končiaceho dňa.

Zhrnutie

Túra žlto-červenou verziou severných trás do srdca Štiavnických vrchov bola naozaj prekrásna a určite ju odporúčam. Značenie bolo takmer bezchybné. Výhľadové miesta skoro na každom kroku, Zlatý vrch (Goldberg), oddychovný Chrústov, lúčnato-lesnaté krajinky a minimálne stúpania. Raj pre tulákov. Trochu škoda, že väčšina turistov je spokojná so Sitnom a pritom sú aj iné krásne miesta... Ale v podstate aj tak dobre.

Fotogaléria k článku

+29 ďalších fotiek