1. deň

Utekáč, Salajka – Cisárske sedlo – Ráztočné (Ráztočno) – Podoltárne (Pod Oltárnô) – chata pod Vartou

Prvé slnečné lúče a prebúdzajúca sa príroda láka do prírody nielen mňa. Bez zbytočných rečí sa ku mne pridávajú kamaráti. Na moje počudovanie, deň pred túrou zisťujem, že nám nestačí jedno auto. Naša partička sa pomaly ale isto rozrastá o nových ľudí. Ľudí zberáme z Prešova, z Košíc a posledný člen, naša nová kamarátka, ktorú sme spoznali pri túre na Skalisko – Brigitte, nastupuje v Krásnohorskej Dlhej Lúke. Pred nami je ešte takmer dvojhodinová cesta autom. Trocha blúdime, ale nakoniec úspešne parkujeme za Utekáčom v časti Salajka.

Pred sebou máme hory a chuť spoznávať kraj pod Veprom. Začíname hneď stúpať do Cisárskeho sedla pomedzi domčeky, neskôr okolo opustenej usadlosti. Chodník nám dáva takto na začiatku dosť zabrať, keďže stúpa priamo do kopca. Veľmi pekný úsek cesty prichádza hneď ako sa cesta vynára z lesa a vychádza na lúky v okolí sedla. Okolo sú krásne brezové háje a rozsiahle lúky. Za chrbtom pekný výhľad na juh. Po necelej hodinke šliapania sadáme do trávy v sedle a dávame si prvú prestávku.

Výškové metre, ktoré sme vyšliapali, strácame behom pár desiatok minút pri zostupe do osady Ráztočné (Ráztočno). Z kopca schádzame mimo značky, zlákala nás pekná cestička, vedúca k samotám - kolešne s názvom Cisárske. Aj napriek tomu, že je ešte len skorá jar, slnko má silu. Príjemne hreje a dobíja energiou. Neznačený chodník nás privádza k asfaltovej ceste vedúcej dolinou Veporského potoka. Chceli sme pokračovať neznačenou cestou, ale tá nás privádza len do dvora, kde nás okamžite na to, že tadeto cesta nepovedie, upozorní nahnevaný pes. Radšej volíme spiatočku...

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Už žiadne experimenty po neznačených cestách neplánujem. Ideme nájsť značku, ktorá nás bezpečne dovedie, kam máme namierené. Po zelenej značke opäť naberáme výškové metre a prechádzame pomedzi kolešne roztrúsené po okolí. Lúky sa striedajú s lesmi, po okolitých stráňach sa pasie dobytok a staručké domčeky vytvárajú krásnu atmosféru kraja.

Smerujeme k vrcholovému hrebienku pri vrchole Oltárne, oblúkom míňame kolešne Čechovo a značka nás privádza kamsi pod vrchol, kde je spúšť. Popadané stromy, malinčie, značky žiadne... Snažíme sa predrať na vrchol a stojí nás to dosť síl. Strácame však Matúša a Guľu, ktorí sa kdesi zamotali. Voláme, kričíme a nakoniec zisťujeme, že našli skratku, ktorá ťažký úsek obchádza. Vyčkávajú nás na skalných vyhliadkach na hrebeni.

K chate pod Vartou to už nemáme ďaleko. Každý sa teší na oddych a pohodlie starej drevenice. Čím sme bližšie, tým je tempo rýchlejšie. Nevieme sa už dočkať. Míňame posledné úseky bývalého lesa a po poslednom prudšom stúpaní sa z lesa vynára malá lúčka s dvomi stavbami. Staršia budova je pekná drevenica otvorená pre verejnosť a slúžiaca ako turistická útulňa. Sklamal ma však interiér. Vďaka aj za taký aký je, ale nebyť blbcov, čo majú za potrebu svoj odpad vyhadzovať v útulniach, ničiť všetko, čo nie je z tehál a kameňa, mohlo tu byť naozaj útulne. Spanie v podkroví okamžite zavrhujeme, jednak dostať sa tam je nepohodlné a neporiadok i špina ma presviedčajú, že lepšie by bolo spať hoci aj vonku pri ohni.

O hodinku všetci spokojne sedíme okolo teplého ohníka a zajedáme, čo sme si doniesli, popíjame niečo na zahriatie. Noc prichádza rýchlo, predsa len je ešte marec. Do pohodlia spacáku ma ako prvého vyháňa bolesť hlavy a celá noc bola skôr utrpením ako oddychom. Až nadránom ma bolesť hlavy prechádza a zaspávam práve, keď sa kamarátom okolo začínajú klepať zuby od zimy a prehadzujú sa vo svojich spacákoch. Vonku bol v noci mráz a rozhýbať sa po takejto noci nie je činnosť, ktorá by vyčarila úsmev na tvári. Ten nám však pripravuje milý pán z vedľajšej lesníckej chaty (novšia stavba), ktorý nám na tácke prináša horúci čaj a domácu pálenku.

2. deň

Sedlo pod Vartou – Jánošíkova skala – Klenovský Vepor – Machnáčov grúň – Šopisko – Tri chotáre – sedlo Železná brána – sedlo Pereš – Cisárska hoľa – Salajka

Hneď zrána máme na pláne cieľ celej našej túry – Klenovský Vepor. Chodník k jeho vrcholu vedie pekným lesom, ale postupne sa mení na poriadne strmý svah so súvislými vrstvami ľadu. Terén vhodný na obutie mačiek. Driapajúc nechtami, hľadajúc akýkoľvek kúsoček miesta bez ľadu sa po centimetroch dostávame k vrcholu. Je to makačka. Bez ľadu by to bol len prudký výstup akých máme v nohách stovky, ale ľad. Miestami to ide len po štyroch, držiac sa všetkého, čo vyrástlo z kamenistej pôdy.

Na vrchole je najskôr Matúš a potom ja, postupne prichádzajú ďalší a na dievčatá čakáme ešte hodnú chvíľu. Začíname mať výčitky, že sme im asi mali ísť na pomoc, ale naše parťáčky sú predsa horalky.

Z predvrcholu Jánošíkova skala sú nádherné výhľady, ktoré si však neviem naplno vychutnať pri pomyslení, že nás čaká strmý zostup po zľadovatenom chodníku. Hore sa to nejako dá, ale dole sa stačí pošmýknuť a už to ide samo. Moje obavy sa naplnili a pri schádzaní to ide viac po zadku ako po nohách. Ideme štýlom šmýkania sa od jedného stromu k druhému. Zadok trpí, dlane zodreté, ale hlavne, že všetci máme úsmevy.

Čím nižšie zostupujeme, tým je svah menej strmý a ľadu ubúda. Každý je šťastný, keď nohami stojíme na blatistom chodníku, vedúcom na Machnáčov grúň a na Šopisko. Slnko naberá na sile a na nočný mráz je dávno zabudnuté. Lúky sú posiate šafranmi a posledné snehové polia sem-tam križujú medvedie stopy. Hory sú prázdne. Vyzerá to, akoby sme tu boli len my sami.

Namierené máme do sedla Pereš po modrej značke. Je to však kus cesty trocha monotónnym chodníkom, verím, že v lete by to bolo o niečom úplne inom, teraz je všetko akési sivé a chladné. Najhorší úsek modrej značky je za vrcholom Čremoš, vedie cez husté černice, húštinu kríkov s tŕňmi a nie je to nič príjemné sa cez to drať. Karimatka pripnutá na batohu vyzerala po tomto úseku akoby ju roztrhala svorka psov. Akonáhle vyjdeme z lesa otvára sa rozprávkové sedlo Pereš s malou usadlosťou roztrúsenou po jej svahoch.

V sedle nastáva dilema či pokračovať zelenou na Cisársku hoľu, alebo zísť modrou až do Havrilova a pokračovať asfaltkou. Pohľad na strmý výstup na vrchol Cisárskej hole je silno demotivačný, ale beriem to ako výzvu a začíname pomaly znižovať výškový rozdiel, medzi nami a vrcholom. Je to náš posledný kopec, tak nemôže byť problém ho zvládnuť. Skupinka sa opäť trhá a stretávame sa až v zákryte pred vetrom na holi. Vetrisko je tu poriadny, takže sa veľmi nezdržujeme, len zjeme niečo na doplnenie energie a peknými lúkami sa uberáme k trase, kde sme začínali včerajší deň. K autám to nemáme ďaleko, možno polhodinka zostupu.

Zhodnotenie

Až teraz - po čase, keď píšem článok som si uvedomil, že to bola na dlhý čas naša posledná spoločná túra. Akosi sa nám celá partia rozišla do sveta alebo niektorí mali zdravotné problémy. O to radšej na prežité dva dni rád spomínam. Pri pohľade do mapy nevyzerá územie nijako výnimočne. Zdanie však veľmi klame, pretože táto časť nášho malého Slovenska ponúka naozaj rozmanité krajinárske zážitky – malebné, ľudoprázdne usadlostí-kolešne, výhľady aj krásne lesy. Takže o pár rokov prídem opäť...