Trasa

Podzámčok – Michalková – Kráľová – Sekier – Zaježová – Rimáň – Polomy – Blýskavica – Makytová – Stará Huta – sedlo Stará Huta, Poľana – Sliačska Podpoľana – Pľutov vrch – Packov vrch – Kajlov vrch – Kriváň

Štart som pôvodne plánoval zo Zvolena po žltej, ale zároveň som vedel, že je nejaký miniatúrny hrad popri ceste zo Zvolena do Krupiny, tak som sa rozhodol začať túru v Podzámčoku. S tým, že snáď sa mi podarí nejak (dôstojne) dostať do Kráľovej, kde by nás čakala žltá značka.

Na Dobronivský hrad a do Kráľovej

S Ivanou sme sa stretli pri miestnom obchode. Predtým, keď som mal ešte asi hodinu času do jej príchodu, som vybehol na nevysoký kopček prezrieť si ruiny hradu Dobrá Niva. Vznikol niekedy v 13. storočí a od 18-teho je v ruinách. Pod hradom, sa nachádza prístrešok, ktorý spoľahlivo ochráni v daždi. Na hradík je to pár minút a zostala z neho len jedna väčšia stena, už po dávnej rekonštrukcii. Výhľadom z “nádvoria” bráni niekoľko stromov, ale zvrchu, od múrov, kde sa dá vystúpiť po železných schodíkoch, nebráni nič a hlavne na Pliešovskú kotlinu tiahnucu sa ku Krupine, je parádny výhľad. Rovnako aj na typické “kryhy” – náhle stúpajúci ráz krajiny či na zalesnené hory, ktorými sme mali prejsť. Ideálnemu pohľadu bráni len menšie rúbanisko, ktoré však môže poslúžiť ako orientačný bod, ku ktorému sa treba dostať, ak sa chcete dostať do Michalkovej.

Nasmerovali sme si to ku kostolu, kde nám síce miestny radil ísť doľava hore (alebo som ho nepochopil?), ale my sme išli doprava dole a až následne hneď doľava, po ulici k lesu, čím sme sa dostali k posledným domom pod lesom. Od posledného opraveného ľudového domčeka sme sa, viac intuitívne ako podľa mapy, vybrali smerom do hory. Snažili sme sa ísť rovno, aj keď bolo niekoľko možnosti odbočiť. Tak sme sa ocitli pri rúbanisku, ktoré sme prešli po jeho ľavej strane a stúpali sme ďalej až sme po zarastenej lesnej ceste došli k čistinke, kde v tôni stromov boli naskladané kamenne plôtiky, čo vyvolávalo dojem starých ohradených pozemkov. To, že sme na správnej ceste dosvedčili vykúkajúce stĺpy elektrického vedenia. Následne elektrická ohrádka a asfaltová cesta, ktorá je vyobrazená na mape od osady Mozoľovci k Michalkovej.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Dali sme sa doprava a popri stáde kravičiek sme dorazili k rázcestiu, kde jedna cesta smerovala dole do doliny a druhá doprava okolo domov mierne stúpala ku krížu. Tu sme sa spýtali miestneho, ako sa dostať do Kráľovej. Odporučil nám ísť pomedzi domy ku krížu a následne odbočiť rovno do hory, tam sa nechať viest cestou a pri prvej odbočke doľava obísť kopec Lomné. Tak sme urobili, až sme došli k prvej samote Žužňava (Žužňová). Tu sme sa opäť dali doprava a po rovnovážnej ceste na pomedzí lesa a lúk sme došli k signálnej veži s výhľadom na časť Kráľovej a následne k lyžiarskemu vleku. Neschádzali sme však po zjazdovke, ale odbočili hneď doprava do doliny, až sme zišli lúkami na príjazdovú cestu k lazu Krčovanina. Boli sme radi, že sme sa sem dostali a našli žltú TZT a zároveň začínali nasávať atmosféru samôt, lúk a to všetko v prenádhernej podvečernej verzii.

Cez Sekier do Zaježovej

Pri smerovníku, ktorý udával trocha čudné časy, sme odbočili ostro doľava a okolo plota domu sme začali mierne stúpať. Žiaľ, nepotešil nás, ale priam zhnusil všakovaký bodrel v medzi, hneď vedľa domu, či skôr nejakého penziónu. Kto vie, kto to tam všetko poznášal... Vyšli sme hore k lesu a následne prešli na krásne lúčky, a to všetko v čase zapadajúceho slnka. Bolo to neskutočné prekrásne. Tu sme si trocha sadli a užívali si. Voľky-nevoľky sme pokračovali ďalej. Prešli sme z jednej strany cez pás stromov na druhú, kde sme sa ocitli pod vrchom Sekier. Aj keď sme tu boli prvýkrát, vďaka rôznym samotám sme si mysleli, že to bude ono. A potvrdil nám to aj náhodný miestny alebo skôr novolazník z Nemecka, ktorý tam po pár rokoch dobrovoľníctva začal hospodáriť. Trochu sme pokecali a vybrali sa každý svojím smerom. Prešli sme okolo slameného domčeka (laz Sekier) a už v prítmí schádzali po ceste dole, až sme došli k miestnej asfaltke. Pokus prespať v otvorenej hospodárskej budove na fajnovo vyzerajúcich balíkoch slamy, nám zatrhol alebo vybrechal miestny strážny štvornožec, tak sme sa rýchlo odpratali po asfaltke preč, až sme sa dostali ku križovatke cesty z Pliešoviec do Vígľašskej Huty. Tu sme objavili autobusovú zastávku a v nej diván. Bol však len pre jedného. Za odmenu po perfektnej časti dňa, sme si dali po pivku a zaľahli.

Ráno zo Zaježovej do Blýskavice

Zobudili sme sa a trocha ponaťahovali. Pre párik bývajúci hneď vedľa zastávky sme asi boli trochu na smiech. Ale boli v pohode a naplnili nám fľaše vodou. Trochu sme pokecali a pri odchode nás vystríhali pred medveďom, čo sa mi veľmi nechcelo veriť. No väčší problém bol, že parťáčka sa po noci necítila dobre a bola na pochybách, či dá celú trasu. No ale vyštartovali sme, prešli okolo obecného úradu v Zaježke a šliapali ďalej po asfaltke, ale vôbec nám to neprekážalo.

Zrazu značka ostro odbočila doľava k bočným samotám a po chvíli zabočila doprava, čím sme za chvíľu došli opäť na asfaltku vedúcu z centra Zaježovej do osady Rimáň. Okrem prekrásneho výhľadu do doliny a hrebeňa s najvyšším kopcom Javorie a starého murovaného domu či hospodárskej budovy, nás privítali aj dvaja statní bundáši, ktorí síce neboli vyslovene agresívni, ale ani extra priateľskí. Našťastie nás nechali tak a mohli sme zabočiť doľava do lesa, potom pri obore doprava a okolo nej.

Je zbytočné pripomínať, že chodník nie je frekventovaný a to aj keď hrdo nesie názov Rudná magistrála. Vysoká tráva, chýbajúce značenie. Tu práve nastal najväčší problém, keď sme od poslednej značky, ktorá bola asi 100 metrov od odbočky, nenašli pokračovanie. Nechali sme sa viesť oborou, ale ani ďalšie metre nepriniesli značku, tak bolo nutné sa vrátiť naspäť. Tak som urobil a vrátil som sa k poslednej značke. Až detailnejšie skúmanie prinieslo ovocie v podobe značky napravo od poslednej, ktorá posielala na bočnú cestičku, ktorá prechádzala malou čistinkou a opäť vnikala do lesa. Tam som opäť našiel značku a ďalšiu, tak som sa vrátil po parťáčku, ktorá na mieste oddychovala a lesom sme prešli na veľkú slnečnú lúku pri osade Polomy.

Zaujala nás nielen veľká lúka v lesoch a najmä, že bola pokosená, ale aj parádna samota, z ktorej musí byť výborný výhľad. Prešli sme lúkou, na ktorej bola slama zviazaná v kotúčoch a došli sme k novému domu, ktorý veľmi nezapadal do scenérie. Napravo, nižšie však už bola typická samota. Došli sme k lesu a na ňom slávny názov osady, ktorý bol vytvorený z uzáverov umelých fliaš. Blízky rázcestník nám ponúkal aj modrú alternatívu v podobe smeru do Kalinky-Vígľašskej Huty, čo ma tiež celkom zaujímalo, ale ostali sme na našej Rud(n)ej a za chvíľu prišli do ešte slávnejšej osady zvanej Blýskavica. Privítal nás cintorín s upravenou zvoničkou a niekoľko domov od novších až po staršie, zrejme neobývané. Bizarné však bolo najmä hnojisko, ktoré bolo obrastené cuketami.

Rozchod na ceste

Prešli sme Blýskavicou po asfaltovej ceste a došli k téčkovej križovatke, pred stúpaním na Makytovú, kde kamoška definitívne odkvecla. Na mape sme našli, že cestou smerujúcou doľava sa dá dôjsť k osade Kalinka-Vigľašská Huta. Navrhol som jej, že pôjdem s ňou, ale odmietla, tak sme sa po krátkom oddychu rozlúčili.

S blbým pocitom som teda sám vykročil do kopca Makytová. Značka aj tu relatívne dobre viedla, ale od smerovníka označujúceho vrchol Makytovej, to asi na dvoch miestach opäť haprovalo. Treba si opäť pozorne všímať okolie, stromy a tak sa dá značka nájsť. Po menšom sliedení som ju našiel a smeroval viac-menej rovno ďalej, až som došiel k lúkam, ktoré klesali do lazov Starej Huty. Ej, ale som bol rád. Aj keď som mal veľkú chuť už tu zbehnúť do dediny, nechal som sa viesť červenou. Ale značkár akoby mal úchylný zmysel pre terorizovanie šialencov, ktorí sa vydali po Rudnej magistrále. Značky boli síce fajn, ale dosť blbým terénom, keď mal na výber z opodiaľ klesajúcej lesnej cesty. Nakoniec som aj tak značku stratil, ale som si myslel, že keď pôjdem po ceste, tak dôjdem do Starej Huty. Ale pred vstupom do hustého ihličnatého lesa, som značku našiel. Hádajte odkiaľ značka smerovala? Od krásnej lesnej cesty alebo po skoro neexistujúcom do pol pása zarastenom chodníčku? Hádate dobre, správna možnosť je B. A čo ste vyhrali? No, neexistujúci chodník, neskutočne zarastený všelijakými poskrúcanými x-metrovymi plazivými rastlinkami.

To som definitívne kapituloval a dal som prednosť krásnej ceste naprieč hustým ihličnatým lesom, ktorá ma, ako som správne hádal, priviedla do Starej Huty. Predtým som však prešiel malou čistinkou, ktorú miestni využili na postavenie futbalových bránok. Dokonca tam bolo porozhadzovaných asi šesť futbaliek a nikde nikoho. Zaujímavé, u nás by už boli dávno fuč... Tulákov poteší prístrešok, ale či jeho existencia nie je len „sezónna“, je otázne, a preto to treba brať s rezervou. V dedine, po trase k obchodíku a kostolu, bol opustený dom s voľným prístupom, tak teoreticky sa dá aj tam skryť pred nepriazňou počasia.

Odtiaľ boli dve možnosti, ako zísť do centra dediny. Jedna ako pokračovanie zachádzky z červenej a druhá, ktorá pretína ihrisko, ale následne za stromami križuje panelovú cestu, ktorá sa napája na prvý variant a “spolu” klesajú k centru. Tak som sa dostal do dediny.

Zo Starej Huty do Sliačskej Podpoľany

Po ceste do centra som si nechal naplniť vodu u miestnych a zišiel som do centra, kde ma privítali miestni štamgasti. Povedal som im odkiaľ som, kam idem a oni híkali. Pokračoval som ďalej, ale nie rovnakou trasou, ani po asfaltke, ale bočnou priamym smerom k sedlu Starej Huty. Skrátil som si len malý úsek, keďže som sa nedostal ani len ku križovatke, ale len k prvej samote cestou od križovatky. Odtiaľ som išiel po ceste a až pri križovatke som to zobral rovno cez lúku k ceste do sedla. Premávka nebola veľká, tak to veľmi neprekážalo. Až na asfalt...

Od sedla do Sliačskej Podpoľany však chodník nebol extra lepší ako cesta, skôr horší. Ale značka viedla spoľahlivo, tak som chvíľkovým stúpaním prešiel nudným úsekom do osady. Bola o poznanie krajšia a zaujímavejšia. Keďže je na miernom kopci, výhľady ponúka priam znamenité. Hlavne, keď som sa otočil a videl, čo som prešiel. Pri detvianskom kríži som sa zložil a čosi zajedol. Pre miestnych, ktorí v polorozpadnutej kamennej chajde chovali kozy, som musel vyzerať trochu čudne. Alebo možno si aj zvykli na sem-tam prechádzajúcich vandrovníkov. Vedľa kríža, v oplotenej, ale bránkou voľne prístupnej hlbokej studne, som si načerpal chladnej vody a pokračoval veľmi príjemnou osadou. Staré kamenné domy, drevené plôtiky, malý kostolík či už rozpadnuté domy, dávali jedinečnú atmosféru z celej trasy. Samotný smerovník a modrá odbočka, sa nachádza až čosi vyššie od posledného domu. Rudná magistrála pokračovala na Detvu, no dal som prednosť modrej, od ktorej som si sľuboval veľmi veľa. A dostal som omnoho viac.

Z Podpoľany do Kriváňa

Najprv značka viedla lesom, ale čoskoro sa objavila na klesajúcich lúkach, ktoré ponúkali prenádherné výhľady na Poľanu, Detvu atď. Radosť bolo tadiaľ ísť. Cítil som sa neskutočne fajn. O chvíľu som prišiel k maringotke, ohnisku s lavičkami, ale žiaľ, bez prístrešku, kde by sa dalo ukryť. Teda jedine v malom senníku. Po lesnej ceste som sa dostal k prvým chatkám a na hradskú, ktorú som križoval pri Starej Hute a ktorá smerovala do Podkriváňa. Pri kaplnke modrá odbočovala na Pľutov vrch, ale úsek nebol dobre značený a trocha som blúdil. Samotný smerovník sa nachádza na starom strome v lese, takže z výhľadov nebolo nič. Až na mape som si všimol, že bolo treba kamsi zájsť. Nezachádzal som, ale pobral som sa ďalej a zišiel opäť k hradskej, ktorú som naposledy križoval a zišiel k hospodárstvu.

Tu som sa však za záhadných okolností nechal viesť vľavo smerujúcou asfaltkou do osady, kde som objavil starú červenú značku. A nebola jediná. Išiel som po nej, nech uvidím, čo to dá, ale dostal som sa len pod osadu k oplotenému pozemku. Jedno šťastie, že tam neboli nejaké hoviadka a nebol pustený prúd. Prešiel som ním a pri stĺpoch elektrického vedenia som našiel modrú značku. Teda od hradskej, kde je modrá viditeľná, treba ísť rovno pomedzi hospodárstvo na pravej strane a osádku na ľavej, popod elektrické vedenie. Terén klesá, ale modrá sa niekde tam objaví. Išiel som kus naokolo, ale aspoň som videl krásne staré ľudové murované domčeky.

Odtiaľ sa naskytali ďalšie krásne výhľady na Poľanu a Detvu. Pred sebou som mal osadu pod Packovým vrchom. Zišiel som okolo fotogenického dreveného kríža a ohrady s dvomi kravami do osady a odtiaľ som musel šliapať po asfaltke. Vošiel som do ďalšej osady Piešť II. s ďalším detvianskym dreveným krížom v parku a domovom sociálnych služieb. Pokračoval som ďalej po asfaltke, a keď som obchádzal miestnych ľudí, pekne sa mi pozdravili a mňa to potešilo. Modrá schádzala doprava dole, ale neviem prečo som pochopil značku, že mam ísť rovno, resp. hore. Tak som zablúdil k ďalšej skupine domov, až som došiel na koniec, k starým rozpadnutým kamenným domom, ktoré mi silno pripomínali potulovanie sa severným Portugalskom. Odtiaľ sa opäť naskytali výhľady na nižšie položené údolie s Detvou a samozrejme s majestátnou Poľanou. Okľukou cez polia som sa vrátil naspäť práve vo chvíli, keď sa miestny činil pri vypaľovaní trávy. Snáď mu to tam pri vysokej tráve všetko nehúklo.

Vrátil som sa spať k inkriminovanej odbočke a až potom si všimol nižšie potvrdzovaciu značku. Bol som “nadšený”, teraz som ale rád, že som videl staré kamenné domiská, keďže obývané sú väčšinou modernizované a stratili starobylý nádych. Zišiel som teda nižšie a modré značky dobre viedli. Pri pravotočivej zákrute v dolinke sa z otvorených dvorov na mňa vyrútilo nejaké bojovné plemeno a začalo byť nepríjemne “prítulné”, ešteže som mal paličky. Nakoniec sa však vrátilo a pokračoval som ďalej. Prešiel som okolo starej drevenice s menším ovocným sadom a odbočil z cesty, keďže modrá ma viedla do mierneho kopca, popri ďalších starých domoch. Po chvíli som stretol stádo oviec a pomaly stúpal na Kajlov vrch. Tu som ešte trocha rozmýšľal odbočiť na žltú a po roku opäť vyšliapať na Javor a možno prespať v prístrešku pod Činčurovým vŕškom, keďže sa mi tam pri prvej návšteve veľmi páčilo. Ale žiaľ, lenivosť a mierna stiesnenosť spať tentoraz sám, zvíťazila a pokračoval som krásnymi lúčkami do Kriváňa, kde som túru zakončil pri modernom kostole svätého Cyrila a Metoda.

Záver

Túlačku musím opäť vysoko hodnotiť a zároveň uznať, že bola jednou z top roku 2016, keďže ani Západné či Nízke Tatry ma tak nenadchli, lebo Javorie poskytlo všetko čo očakávam od vandrov. Krásne zákutia, staré usadlosti, opustené domy, lúky striedajúce sa s menšími lesmi a z toho prameniaci pokoj, ticho a balzam na dušu.

Trasa je v úvodnej časti neznačkovaná, žltá značka následne vedie celkom výborne. Od Zaježovej, na Rudnej magistrále, je to už o dosť horšie, hlavne po laz Rimáň. Odtiaľ je značenie o čosi lepšie a hapruje len na Makytovej a nad Starou Hutou. Modrá od Sliačskej Podpoľany je opäť dobre značená a v pohode privedie do Kriváňa.

Pevne verím, že sa sem opäť niekedy vrátim.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek