Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Sliezsky dom
Sliezsky dom Zatvoriť

Túra Zimná túra na Sliezsky dom

Okrem jedného krásneho dňa počasie počas jarných prázdnin nie je v Tatrách ktovieaké, ale keď mám možnosť vybehnúť na túru bez drobizgu, predpovede o slabom daždi a silnom vetre si nevšímam. Ráno to vyzerá nádejne, a tak o deviatej vyrážam z Nového Smokovca na Sliezsky dom. V hre boli aj vysokohorské chaty, ale predsa len dosť fúka a dúfam, že na tejto trase budem v závetrí.

Vzdialenosť
10 km
Prevýšenie
+680 m stúpanie, -700 m klesanie
Náročnosť
mierna, 2. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
zima – 22.02.2017
Pohoria
Tatry - Východné Tatry - Vysoké Tatry (Tatranský národný park)
Trasa
Voda
Sliezsky dom
Doprava
Poprad (vlak, bus) - Nový Smokovec (vlak, bus), Tatranská Polianka (vlak, bus) - Starý Smokovec (vlak, bus)
SHOCart mapy
» č.1097 Vysoké Tatry (1:50.000)

Trasa

Nový Smokovec - Nad Zrubami - Velická poľana - Sliezsky dom - Velická poľana - Velický most - Tatranská Polianka

Žltá značka z Nového Smokovca vedie na Velickú poľanu mierne stúpajúcim traverzom, je to moja obľúbená trasa na aklimatizáciu v Tatrách. Od rázcestníka Nový Smokovec pri bývalom hoteli MS 70 stúpam po asfaltke popri penzióne k vodárni. Tu sa odpája úzky chodník do otvoreného mladého lesíka, rúbaniskom sa to už našťastie nedá nazvať. Prechádzam cez dva či tri mostíky nad potokmi a na moje príjemné prekvapenie potrebujem slnečné okuliare. Chodník onedlho vchádza do redšieho ihličnatého lesa, potom zase prechádzam otvoreným priestranstvom po víchrici. Ide sa dobre, chodník je tvrdý, pred pár dňami mierne prisnežilo. Nesmiem ale príliš vybočiť z vyšliapaného, lebo hneď zapadnem. Vtip je v tom, že pod čerstvým snehom nevidieť, kde je vyšliapaný podklad. Vietor sa tu trocha utíšil, ale na Slavkovskom štíte podľa zvíreného snehu predvádza poriadny tanec. Kráčam opäť cez mierne poničený les, chodník sa príjemne dovrtí k rázcestiu Nad Zrubami. Odtiaľto sa odpája modrá do Tatranských Zrubov, ktorá je smrť na kolená, išla som ňou raz po celodennej túre, prvý a posledný raz. Rázcestník si fotím v posledných lúčoch slnka, pretože dorazil sľubovaný front a slnko prekryli tmavomodré oblaky.

Cesta naberá na zaujímavosti, pretože miestami vôbec netuším, kde môže byť asi 60 cm široký tvrdý podklad. Takže idem systémom dva kroky po tvrdom, dva sa preborím a tak podobne, ako šteňa, ktoré sa učí chodiť. Vyjdem pár metrov do mierneho kopca, potom chvíľu rovno a znovu mierny kopček, dostanem sa na hrebienok, z ktorého sa núka apokalyptický pohľad na uschnutý lykožrútový les, všetko podfarbené dujúcim vetrom a sivými oblakmi.

Ďalší úsek je zážitok v nefalšovanom ihličnatom lese, bez víchrice, lykožrútov, píl a podobne, jednoducho tak, ako si to všetci predstavujeme, keď ideme do tatranského lesa. Občas mi okolo hlavy lietajú vločky, občas sa prederie slnko, a nie je tu nikto, iba stromy a ja. Tento úsek mi trvá nehorázne dlho, pretože často len stojím na mieste a hovorím si: "Postoj, chvíľa, aká si krásna."

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Onedlho sa na obzore vynorí Gerlachovský štít a spestruje celú scenériu. Nasleduje zopár predieračiek a hľadania cesty cez kosodrevinu, kedy som rada, že nie som na lyžiach, čo inak ľutujem. Už som tu bola na backcountry aj skialpových lyžiach, ale aktuálne nemám v poriadku koleno, a tak radšej chodím pešo. Onedlho sa podo mnou objaví lúčka so smerovníkom, Velická poľana. Na lavičkách je opretá nová drevená konštrukcia aj červená strieška, do leta sa teda asi smerovník dočká novej podoby. Pripája sa tu zelená značka od Tatranskej Polianky. Posledných 15 minút je dosť nezáživných a vždy mi pripadá, že smerovník je mimo a musí to byť aspoň 25. Sneh je úžasný, mäkký ako maslo, ale neprebára sa, za lyžami mi je ľúto čoraz viac.

Pri smerovníku Sliezsky dom poriadne fučí a vločky letia vodorovne, očividne som vyšla zo závetria. Ponáhľam sa do bufetu za hotelom, kam ma priviedla tabuľa s informáciou o kofole, na ktorú mám chuť poslednú hodinu. Turistov je tu minimum, čo ma prekvapuje vzhľadom na termín jarných prázdnin. Dám si kofolu a guľáš a polovicu času rozmýšľam, či idem dolu po zelenej alabo po asfaltke. Obe trasy sú pekné. Dilemu vyrieši víchor, ktorý ma prakticky sfúkne od chaty na mostík, takže rýchlo zaleziem do kosodreviny smerom na Velickú poľanu. Zelenú mám zafixovanú ako kamenistý členkolam, ale teraz so snehom a ihličnatými stromami je to úplne o inom, dokonca aj slnko opäť prevzalo vládu.

Za romantickým mostíkom sa scenéria mení, les je dosť suchý, miestami popadaný, ale úprimne, radšej suché kmene, než mesačnú krajinu s blatovými zvážnicami. Okrem toho je tu stále dosť zelených ihličnanov a v lete určite aj kadejakých kríkov a nižších rastlín. Popri filozofovaní o tom, ako by mal vyzerať národný park, zídem k rázcestiu pri Velickom moste. Posledných 10 minút drobne prší, ale ešte sa mi nechce dolu. Síce smerovník a mobil hovoria, že mám akurát 50 minút do odchodu električky, ale čo, o deti je postarané, prinajhoršom 4 km do Smokovca preťapem popri ceste.

Sadám si do altánku a vyťahujem druhý obed. Po 15 - 20 minútach sa dvíham, na chvíľku uvažujem ísť po asfaltke, ale potom ma premôže zvedavosť, ako zelená vyzerá ďalej. Dobre. Napriek tomu, že okolo je mesačná krajina s minimom stromov, popri chodníku je stále ihličnatá mladina. Povrch je dosť zľadovatený, koleno sa ozýva a prší mi do tváre, ale vždy ma dokáže niečo v okolí zaujať. Napríklad vianočný stromček pre zvieratká, ovešaný jablkami a mrkvami.

V hustnúcom daždi niekoľkokrát prekročím asfaltku a pomaly docapkám do Tatranskej Polianky. Pri liečebnom dome pozriem na mobil a ohromene zisťujem, že som sa sem snáď teleportovala, stále mám 7 minút do odchodu vlaku. Bežím tryskom na stanicu a onedlho sedím vo vlaku a teším sa na horúcu sprchu.

Fotogaléria k článku

Najnovšie