Trasa

Przełecz Snozka – Drzyślawa – Lubań – Jaworzynki – Kluszkowce – Przełecz Snozka

Skoro ráno nasadáme do auta a čaká nás asi hodinová cesta. Podľa mapy trasa výstupu nie je vôbec dlhá, no bude pomerne prudko stúpať. Preto ako začiatok túry vyberám parkovisko pri turistickom smerovníku Przełecz Snozka (tiež Przełecz Krośnicka). Na tomto parkovisku som už v minulosti raz pri podrobnom prieskume Čorstýnskeho jazera stál, tak pôjdeme s parkovaním na istotu. Dnešným základom túry bude vyjsť na vrchol a, samozrejme, na rozhľadňu, a potom sa uvidí, čo ďalej. Pokúsime sa urobiť nejaký okruh, všetko bude závisieť od stavu značenia chodníkov, možno nám aj nejakí miestni turisti čosi poradia. Poslednou alternatívou je vrátiť sa dole po rovnakej trase, ale to sa snáď nestane.

Úvodom ešte podám zopár informácií o pohorí Gorce. Názov pochádza buď zo slova horieť (pol. gorzeć) a od spôsobu získavania horských lúk vypaľovaním lesov pár storočí dozadu. Alebo je aj druhá alternatíva, že je to označenie nízkych hôr (pol. niskie góry). Najvyšším vrchom je Turbacz (1310 m) nad známym Nowym Targom a nachádza sa tu veľká chata (poľ. schronisko), Lubaň so svojou výškou 1211 m približne uzatvára prvú desiatku. Centrálna časť pohoria je vyhlásená od roku 1981 za národný park s názvom Gorczański Park Narodowy (mapa), jeho symbolom je salamandra škvrnitá. To svedčí o tom, že je to krásne pohorie. Náš výlet je ale situovaný mimo územia národného parku, na juhovýchod od neho.

Na parkovisku nás víta hustá hmla. Mne to však vôbec neprekáža, ba priam ma to teší. Možno si poviete, že nie som v poriadku, keď ma teší letné turistikovanie v hmle. Vysvetlím to. V tejto oblasti sa dosť často tvoria inverzné hmly vďaka obrovskej nádrži, resp. vďaka Čorstýnskemu jazeru. Keby vydržala ešte nejakú dobu, pri pohľade z rozhľadne by sme mali krásny pohľad. Preto rýchlo zapíname vrtule, nech to stihneme. Ešte je dosť chladno, veď sa blíži koniec leta, tak si musíme obliecť mikiny a dlhé nohavice.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Ideme modrou značkou, postupne obchádzame výrazný kopec Wdžar, ktorý slúži ako miestne lyžiarske stredisko. Vleky nevidíme, sú na druhej strane kopca. Onedlho natrafíme na pastiera oviec s nepríjemne dobiedzajúcim havkáčom, našťastie nám po dohováraní dovolí prejsť jeho teritóriom. Čo je ale z môjho pohľadu smola, nad hlavami už presvitá modrá obloha, čiže z očakávaných inverzných výhľadov asi nič nebude. Zo severovýchodného úpätia Wdžaru dokonca vidíme rozhľadňu na Lubani, zdá sa nám odtiaľto tak blízko. Je to však len optický klam, ešte sa poriadne zapotíme, kým sa tam dostaneme. Postojíme pri stáde oviec a započúvame sa do zvukov zvoncov a neustáleho bečania oviec. Treba nabrať pozitívnu energiu, veď nás najbližšie čaká vyše 500-metrové stúpanie na približne 3-kilometrovom úseku.

Prechádzame okolo bufetov pri vlekoch a začneme od sedla Drzyślawa seriózne stúpať. Namiesto cesty idem okrajom lúky a fotím si pekné pavučinky. Rosa je poriadna, som rád, že som si obul vysokú obuv s membránou. Nachádzame sa nad rozpadajúcou sa hmlou, v údolí na jazerom je však ešte dosť hustá - na úpätí Gorcov. Kým vyjdeme hore, bude určite po nej. Keď sa lúčny úsek skončí, pohltí nás les, ktorým pôjdeme v podstate neustále až takmer na vrchol. Stúpanie vedie lesnou cestou, miestami poriadne vymletou od zrážkových vôd. Stratiť sa teda nemáme kde, aj značenie je bezproblémové. Les je súvislý, žiadne dokaličené úseky. Je v ňom dosť chladno, takže zatiaľ nedávame žiadne vrstvy oblečenia dole. Dokonca keď postojíme, chlad nás poháňa ďalej. Zdá sa nám však, že monotónnemu stúpaniu nie je konca. Na trase nie je žiadne rozptýlenie v podobe nejakej zaujímavosti. Najväčší bonus prichádza na záverečnom, približne 300-metrovom úseku pod vrcholom. Sklon chodníka sa výrazne vystupňuje, keďže smeruje kolmo na vrstevnice. Výstup si jednoducho treba odmakať. V týchto miestach nachádzame prameň zvedený do dreveného žliabku. Osviežujeme sa.

Posledných pár desiatok metrov nejako doklepeme a ocitáme sa na vrcholovej plošine Lubaňa. Prichádzame najprv k veľkej informačnej tabuli, ktorá tvrdí, že Lubaň má 1225 m (rozpor s mapami o + 14 metrov). Realita je asi taká, že hore sú vlastne dva vrcholy, na oboch stranách vrcholovej lúky. Na západnom je rozhľadňa a východný (Średni Groń) je zarastený lesom. A pri pohľade z rozhľadne sa mi východný vrchol zdal byť trošku vyšší, takže asi má 1225 m.

Od tabule je to len pár krokov k stanovému mestečku, ktoré je tu v letných prázdninových mesiacoch trvalo usadené. Oficiálne sa to nazýva Studencka baza namiotowa PTTK Lubań, funguje od 60-tych rokov 20. storočia. Za poplatok sa tu dá prenajať stan aj spacáky, prípadne rozložiť si vlastný stan. Podobný kemp sa v Gorcoch nachádza aj na protiľahlom kopci Gorc. Miestečko má podľa všetkého nejakého hospodára a je turistami využívané, vidím tu prístrešok s kuchyňou. Je mi to tu sympatické. Tu už na nás začína seriózne pražiť slnko, takže prejdeme mestečkom, za ním trochu ešte vystúpime sa ocitáme sa rovno pod mohutnou rozhľadňou. Prezliekame sa, nechávame si iba tričká a kraťasy. Je tu kríž s odkazom, že vrchol navštevoval pápež Ján Pavol II. Vybral si pekné miesto s peknými výhľadmi. My si ich užijeme ešte viac, pretože rozhľadňa sa výrazne vypína nad stromy a kruhový výhľad bude zaistený na dlhé roky.

Po mnohých schodoch (je ich presne 138, rozhľadňa má výšku 20,7 metrov) vyšliapeme hore a ako prvé vidíme, že hmla v údolí je dávno fuč. Výhľady do diaľky sú zakalené, ale všetky sú pre nás nové a neopozerané. Ak by ste si chceli pozrieť výhľady z rozhľadne v pohodlí domova, tak aj na vás mysleli. Na tomto odkaze nájdete online kamery. Obzeráme si zhora stanové mestečko, Čorstýnske jazero a okolité kopce. Našťastie tu sú detailné popisy na všetky strany, tak vieme čo je čo. Najviac ma upútal na popisoch dohľad až na náš Zlatý stôl. Hlavný ťahák – výhľady na Tatry, sa dnes nekoná. Sú klasicky v oblakoch. Vidíme pekne takmer celé Gorce, oproti je vrch Gorc tiež s výraznou rozhľadňou. Severným smerom je vidieť výraznú Mogielicu (tiež je tam rozhľadňa), ale je už mimo Gorcov. Dole pri jazere vidíme oba hrady – Czorstyn aj Niedzicu (slov. Nedeca). V opare sa črtajú kontúry Spišskej Magury. Hore do nás duje studený vetrisko, tak sa veľmi dlho nezdržiavame. Schádzame dole, povyhrievame sa na slnku a dohodujeme sa na ďalšom postupe. Vytýčime si pokračovanie ďalej na západ až postupne nejako zídeme do dediny Kluszkowce, keďže nad ňou máme auto.

Chodník začína ihneď prudko klesať, terén je vďaka kameňom na chodníku dosť nepríjemný. Sme radi, že sme absolvovali výstup z inej strany, tento by bol ešte nepríjemnejší. Onedlho natrafíme na strome na pomerne vzácny turistický úkaz. Znázorňuje priebeh všetkých štyroch farieb turistických chodníkov na jednej trase (chýbala už len čierna – to je poľská špecialita). Úsek nie je dlhý, ale aj tak som rád, že som niečo také našiel. U nás na Slovensku som na podobné tuším ešte nenatrafil, aj keď určite také úseky existujú. Nejaký čas ideme pohodovou lesnou cestou, ktorá vedie hrebeňom. Les sa strieda s lúkami. Vedel by som si predstaviť pokračovať po nej aj celý deň.

Na horskej lúke s názvom Jaworzynki musíme hrebeň opustiť, odpája sa odtiaľto žltá značka dole do podhoria. Presne tam, kam sa potrebujeme dostať. Na lúke je pekne, preto si ešte nejaký čas povegetíme, nechce sa nám ísť dole. Potom sa opäť na dlhý čas ponoríme do súvislého lesného úseku a neustále dosť klesáme. V jednom mieste stretáme partiu Slovákov, ktorí sa pýtajú, či idú dobre na Lubaň. Hovoríme, že áno. Ale čo ich ešte čaká im radšej nepovieme. Na konci lesného úseku prechádzame okrajom rezervácie Modrzewie. Našli sme aj nejaké náučné panely. Nachádzam tu ešte jeden slušný hubársky úlovok a je mi ľúto nechať ho tu. Štátnu hranicu s ním v dnešnej dobe určite prejdem, tak ho beriem a o pár minút stretávame hubárku s košíkom. Na jej otázku, či sme niečo našli, jej ukazujem, čo sme našli. Pretočí očami a ponáhľa sa hľadať aj ona.

To sa už ocitáme nad dedinou Kluszkowce. Ale stále dosť ďaleko od miesta, kde sme nechali auto. Čaká nás nezáživný presun dedinou s výrazným kostolom. Čo je horšie, musíme ešte po hlavnej asfaltovej ceste vyšliapať asi kilometer hore na parkovisko. Slnko pečie a "milujem" takéto blbé ukončenie túry. Nakoniec predsa len docupkáme k autu a môžeme si povedať, že na dnes stačilo.

Zhrnutie

Pohorie Gorce si dávam do zoznamu ďalších plánovaných túr. Páči sa mi tunajšia zachovalá príroda s pôvodným hospodárením v podhorí a existencia národného parku. Výstup na Lubaň bola prvotná ochutnávka, výstup naň a na rozhľadňu sa vydaril. Rozhľadňa sa rozhodne nenechá zahanbiť pri porovnaní s inými. Dokonca si dovolím povedať, že je to najlepšia rozhľadňa, na akej som doteraz stál. No a pre viacdňových pútnikov sa ponúka možnosť prenocovania v kempe na vrcholovej plošine.

Keďže som neskôr prišiel o takmer všetky fotky z túry, autorom väčšiny záberov pripojených k článku je môj parťák Adam Duranka. K článku som pridal ďalšie ilustračné zábery na Gorce z okolia (Čorstýnske jazero, Pieniny, Spišská Magura).

Autori fotografií: Adam Duranka a Lukáš Varšík.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek