Trasa

Vikartovce – Jakubčáková – sedlo Tabličky – Kozí kameň a späť

Keďže, na rozdiel od pravých turistov, majú výletníci s deťmi prioritu čo najkratšiu trasu, vyberáme ako východiskový bod túry obec Vikartovce. Údolie Hornádu, na konci ktorého sa obec nachádza, sa tiahne v smere východ - západ a zo severnej strany ho lemujú práve postupne sa dvíhajúce Kozie chrbty, zakončené Kozím kameňom. Autom sa dostávame až za posledné domy, na začiatok poľnej cesty, po ktorej vedie značka. Obecný rozhlas veselo vyhráva hit od Abby a len prítomnosť našich juniorov vyvracia dojem z presunu v čase. Obligátne neveriacke otázky typu: „To až tam hore musíme ísť?“ ignorujem a velím vpred, veď dnes nebudeme prekonávať ktovieaké prevýšenie.

Chvíľu kráčame lúkou či skôr humnami, no čoskoro vchádzame do úzkej tienistej dolinky. Všade je plno kvetov, príroda je v sviežich farbách skorého leta, modrá obloha nad nami, príjemne chladivý vzduch. Jednoducho, ideálny deň na túru v prírode. Stále kráčame po širokej poľno-lesnej ceste, ktorá sa o chvíľu stáča doprava. V tomto úseku sa pohybujeme viac-menej po okraji lesa a v jednom mieste sa otvára prvý pohľad na kompletný hrebeň Kráľovohoľskej časti Nízkych Tatier smerom na juh. Nasleduje putovanie lesom, stále s miernym stúpaním. Pobaví nás drevená šípka s nápisom „Kozí kameň. Vydržať“. V jednom úseku sa terén úplne vyrovnáva, míňame napojenie žltej značky a zdá sa, že výstup na Kozí kameň bude úplná malina. Dojem však zakrátko končí, keďže prichádzame k prudšiemu stúpaniu do sedla Tabličky. Tu sa nám vďaka občasným priesekom prvýkrát ukazujú na západnom obzore Západné Tatry. Sedlo Tabličky tvorí malá lúčka, z ktorej pôvodná značka pokračuje klesaním až do Lopušnej doliny a na vrchol Kozí kameň vedie modrá odbočka. V týchto miestach sa prvýkrát stretávame s hádam jediným negatívom dnešnej túry, ktorým je neuveriteľné množstvo múch, či hmyzu, čo tu lieta.

Strmšie stúpanie, ktoré nás sprevádzalo do sedla, pokračuje ďalej a rýchlo naberáme výškové metre. Chodník prechádza cez prvé polomy a cez ne sa nám prvýkrát otvára pohľad na Vysoké Tatry. Žiaľ, naše veľhory si v dnešný deň nahodili obláčikovú čapicu a narazili si ju poriadne hlboko do čela. S výnimkou zopár štítov v okolí Mengusovskej doliny majú celé Tatry vrcholy ostýchavo schované. S týmto nič nenarobíme, tak stúpame ďalej. Stúpanie je príkre, našťastie krátke a pozvoľna sa vyrovnáva. Do výhľadu sa dostáva čoraz väčšia časť hrebeňa Nízkych Tatier. A keď sa chodník takmer vyrovnal, vieme, že sa nachádzame na vrcholovom hrebeni Kozieho kameňa.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Samotný vrchol sa nachádza až na jeho konci a o zopár metrov vyššie, no teraz strávime nejakú chvíľu práve na hrebeni. Úzky vrcholový hrebeň spadá strmo dole po oboch stranách a preto „vďaka“ odlesneniu ponúka úchvatné pohľady na Nízke Tatry na juhu aj Vysoké Tatry na severe. A keďže sa nachádzame uprostred medzi nimi, pohľad na blízke hory je nádherný. Dole v hĺbke po Kráľovou hoľou vidíme časť Vikartoviec, kde sme začínali, a ukazuje sa, že sme predsa len dosť vysoko. Spolu s nami sa z tejto panorámy teší aj značné množstvo múch, ktoré potom budem musieť pracne vymazávať z fotiek. Otvorený máme aj západný obzor, kde dominujú napravo Západné Tatry, naľavo Ďumbierska časť Nízkych Tatier a medzi nimi v opare sa strácajúci Veľký Choč.

Po dostatočnom nabažení sa výhľadov a ich zdokumentovaní sa vydávame zdolať ešte pár posledným výškových metrov na samotný vrchol. Ten v každom smere zaostáva čo do výhľadov za svojím hrebeňom. Na severnej strane zostalo nejaké torzo lesa, kvôli ktorému Vysoké Tatry nie je vôbec vidieť. Na južnej strane stojí niekoľko nevábnych vyschnutých stromov, ktoré dokonale kazia pohľad na Kráľovu hoľu. Otvorený je ale celý východný obzor, čím sa nám doplní celý doterajší výhľad do plného kruhu. Pred sebou máme Podtatranskú (Popradskú) kotlinu, olemovanú zozadu Spišskou Magurou a Levočskými vrchmi. Smerom na juhovýchod, v tejto chvíli priamo proti slnku, sa tiahne pokračovanie hlavného hrebeňa Kozích chrbtov. Keďže sa nachádzame na jeho najvyššom bode, je pekne vidieť, aké maličké pohorie to je. Napriek tomu by sa niekoľko vrchov kľudne mohlo nazývať hoľami, tak dokonale sú oholené. Obzor týmto smerom uzatvára pohorie Branisko, sprava sa pripája na Volovské vrchy a cez Slovenský raj plynule prejde naspäť do Nízkych Tatier. Na vrchole si dávame obed a oddych, pofukuje tu príjemný chladivý vetrík, o júlovej horúčave nemôže byť ani reči. Pred návratom si doprajeme ešte zopár čučoriedok a rovnakou cestou sme za hodinku a pol naspäť pri aute. A načim dodať, že za celý čas sme nestretli ani živú dušu.

Zhodnotenie

Výstup na Kozí kameň z Vikartoviec je nenáročná, nanajvýš poldenná túra a zvládnu ju hádam všetky vekové či výkonnostné kategórie turistov. Samotný vrchol sa kastingom do súťaže krásy slovenských vrcholov asi neprederie, zato pohľad na naše najvyššie pohorie poskytuje takpovediac exkluzívny. A to až do tej miery, že exkluzívnejší asi nenájdeme. A pozor, ponuka je časovo obmedzená, novovysadený budúci les sa už dvíha. Kozí kameň je dostatočne vysoko, k Tatrám maximálne možne blízko, čo je určite dôvod na navštívenie tohto kúta Slovenska.