Trasa

Slanská Huta – Kresaná skala – Malá Márovka – Skárošská vyhliadka – Veľký Milič (Nagy-Milic) – Zlodej (Tolvaj) – hraničný priechod Čatorňa – jazero Izra – Veľké drevo – cyklotrasa pod Malým Miličom – Slanská Huta

Ráno vyrážam trocha skôr, všetko je ešte v hmle, ale pevné verím, že sa nad 700 m objaví slniečko a prežijem nádhernú zimnú turistiku. Cesta autom ubehla rýchlo a som v dedine Slanská Huta, ktorá bude východiskom i cieľom. Väčšinu trasy budem prechádzať po značených peších alebo cyklistických chodníkoch. Iba jedna časť z cyklotrasy ku Kresanej skale bude neznačkovaná.

Auto zanechávam pri družstve v blízkosti odpočívadla, kadiaľ prechádza zelená cyklotrasa smerom na štátnu hranicu s možnosťou pokračovať u južných susedov. Pokojne si kráčam na asfaltovú lesnú cestu, ktorá prichádza od Slanského sedla a smeruje k jazeru Izra, odkiaľ by som sa mal popoludní vrátiť. V prvom rade sa chcem dostať k miestu Kresaná skala. Len čo prejdem niekoľko metrov, vpravo sa na menšej lúčke púšťam lesným chodníkom strmšie nahor a idem hľadať spomínanú skalu. Mala by sa nachádzať niekde smerom na JZ, bol som tu zatiaľ len raz v lete a dnes mám pod nohami sneh a veľmi slabú viditeľnosť spôsobenú inverziou. V najhoršom prípade sa budem držať trasy podľa navigácie.

Kresaná skala

Trocha som sa odklonil lesom doprava, a tak sa ma navigácia nasmerovala správnym smerom, až som zastal nad okrajom skalnej steny. V snehu hľadám opatrne, kade sa dostanem čo najbezpečnejšie pod bralo. 5 cm vrstva snehu dosť zakrýva kamene, ktoré sú pod stenou. Prechádzam od nižšej strany k vrcholu, kadiaľ sa potom chcem dostať hore. Robím si niekoľko záberov do archívu, veď to vyzerá celkom ináč ako v lete, keď sme tu boli pred tromi rokmi s priateľmi. Zaujímavá je štruktúra stavby steny. Je to niečo podobné ako kamenný vodopád pod hradom Šomoška v Cerovej vrchovine, ale tunajšie mnohouholníkové skaly sú trocha hrubšie. V niektorých miestach to vyzerá, akoby z kameňov bol vyskladaný skalný útvar. Všetko to smeruje skôr hore. Po niekoľkých metroch strmo sa dostanem nad stenu a kráčam hrebeňom na západ a ani nie po 100 metroch som na červenej E-3, ktorá tadiaľ prechádza do sedla medzi Malým a Veľkým Miličom (chatka).

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Pokračovať budem smerom do Slanca, ale len po smerovník Malá Márovka. Z asfaltovej cesty odbočujem na lúčke pri informačnej tabuli pri odpočívadle Suchá hora. Pod tou pôjdem zvážnicou po červenej. V tejto časti ma upútala len jedna skala v blízkosti chodníka a do pol hodinky som pri smerovníku. Odtiaľ odbočím na lúku, aby som dostal po žltej k hranici a k najsevernejšiemu bodu Maďarska. Tu sa pri altánku trocha občerstvím a oddýchnem si, aby som mohol pokračovať po hraničnej čiare ku Skárošskej vyhliadke. Zatiaľ to však nevyzerá na pekný výhľad. Uvidíme, až sa vyštverám k vyhliadke. Po strmom stúpaní (asi 150 m) a po 0,5 km a niekoľkých oddychoch som konečne pod vyhliadkou.

Skárošská vyhliadka

Posledné metre a som na vyhliadke, všade naokolo je nepreniknuteľné bielo, je vidieť len niekoľko desiatok metrov. Nevidím dole ani lúku, ktorou som išiel k hranici, ani okolité vrchy, nieto ešte do diaľky. Slnečné lúče začínajú pozlacovať vrcholky stromov, a tak čakám dlhšiu dobu, že sa viditeľnosť zlepší. Škoda, nestáva sa tak, takže odchádzam z vyhliadky v nádeji, že sa to zmení a ešte niečo bude vidieť. Slnečné lúče však na zimnú snežnú nádheru svietia v plnej kráse. Všetko naokolo sa len tak trbliece, len dole doliny a pohľad v diaľavy chýba, ale aj tak v duchu ďakujem slniečku, ktoré ma lúčmi trocha zohrialo.

Z vyhliadky pokračujem hraničnými hrebeňmi, vľavo mám Suchú horu, ktorá je súčasťou prírodnej rezervácie Veľká Márovka. Vpravo je maďarská časť Slanských vrchov, ale ani na túto stranu nie je žiadny výhľad, a tak sa dnes nemôžem pozrieť k hradu Füzér (slovensky Fizér). Možno keď dôjdem na novú vyhliadkovú vežu, tak sa to zmení. Pokračujem stále vpred, občas sa zastavím, aby som si vychutnal krásu zimy, až dôjdem dole do sedla pod Veľkým Miličom.

Veľký Milič (Nagy-Milic)

Hraničný vrch je v tejto časti Slanských vrchov najvyšší. Na vrchole je postavený triangulačný bod a lavička na oddych. V blízkosti vrcholu smerom na slovenskú stranu je prírodná rezervácia Miličská skala. Je vo vzdialenosti asi dvoch futbalových ihrísk, a tak sa rozhodujem, že sa idem pozrieť aj ku skalnej stene, veď v zime som tu ešte nebol. Po krátkom skalnatom hrebeni som v malom sedle a ku skale je to len na skok. Zo spodnej strany si to obzriem, obídem a potom sa vrátim späť na vrchol.

Pokračujem hraničnou čiarou do sedla na druhej strane a budem stúpať k vyhliadkovej veži, ktorú postavili naši južní susedia. Za peknej a dobrej viditeľnosti je vidieť až na Ukrajinu (Poloniny), Vihorlatské vrchy, Zemplínske vrchy, hrad Fizér (Füzér), vrchy na Novým Mestom pod Šiatrom (Sátorljaújhely). Schádzam hraničnou čiarou do sedielka medzi vrcholom Veľkého Miliča a kótou, kde stojí vyhliadka. Stúpam hore a som pod vežou. Poďme na jej vrchol po schodoch a obzrime si kam dnes bude vidieť. Dole je všetko zahalené do inverznej oblačnosti. Nemôžem sa pokochať pohľadom smerom k hradu a ďalej k Zemplínskym vrchom ani na rozľahlú Východoslovenskú rovinu. Všade je len biele mlieko. V diaľke sa ukazuje vrchol Vihorlatu, ale slabo, lebo je zasnežený a stráca sa v inverzii. Je vidieť tiež vrcholky ukrajinských Karpát. Dnes toho bolo k videniu menej ako inokedy, ale aj tak je nad hranicou inverzie krásne.

Odchádzam od vyhliadkovej veže a pokračujem hranicou, kým sa nedostanem do inverzie. Klesnem dole do sedla pod Zlodejom (Tolvaj), a potom stúpam k jeho vrcholu, kde je niekoľko skál. Horšie sa pôjde snehom dole po hraničnom chodníku. Pár metrov sa šmýkam po snehu aj na zadku, kým sa mi podarí zastaviť, ale nakoniec to zvládam a konečne som dole na ceste k hraničnému priechodu Čatorňa. Teraz to bude pohodovka až na dlhšie stúpanie od jazera Izra. K tomu mám ešte dva kilometre.

Miniem studničku s posedením, ktoré boli vybudované na cyklotrasách, spájajúcich pohraničné podhorské dedinky. Predo mnou sa objavuje zamrznuté jazero Izra a zrubové chaty na brehu, ale aj opustená reštaurácia, ktorá je počas leta otvorená pre návštevníkov. Je tu pokoj, ticho a čas na chvíľku oddychu, niečo zjesť a dať si teplý dúšok čaju pod prístreškom. Potom kráčam ďalej po asfaltke, stále stúpajúc skoro do 2 km ku križovatke lesných ciest Veľké drevo. V strede medzi cestami stojí chatka a pod statným starým dubom je posedenie s lavičkami a tabuľa s názvom. Na druhej strane je prameň sv. František, z ktorého trčia len cencúle.

Od Veľkého dreva budem pokračovať asfaltkou, zelenou cyklotrasou, ktorá vedie pod Malým Miličom. Trocha vyššie od cesty hore je pekné skalné zoskupenie, ale dnes ho neuvidím. Najprv som mal v pláne navštíviť aj túto časť, ale nakoniec som to vynechal. Zbytočne by som sa driapal hore na vyhliadku. Viditeľnosť je skoro na bode nula, tak snáď nabudúce... Cesta ubieha rýchlo až som v mieste, kde som ráno prechádzal. Odbočujem dole vpravo a lesom okolo potoka Terebľa smerujem posledné kroky k družstvu.

Zhodnotenie

Aj keď dole bol hmlistý škaredý deň, nie podľa predstáv turistu, ktorý by chcel len a len to najlepšie. Viditeľnosť, slniečko, mať dobrý pocit - nie vždy je to tak. No dnešný deň bol výnimočný, tak ako každý. Potešil ma kamennou krásou na Kresanej skale, prechádzkou po hranici za slnečných lúčov, ktoré ma hriali a svetlom dodávali zime nádheru. Dosiahol som najvyšší bod južnej časti horstva, videl Miličskú skalu, Zlodej (Tolvaj), jazero Izra. Zastavil som sa pri prameni a všetko šťastne zakončil. Čo si môže turista na konci celodenného putovania priať, veď ak sa pozorne díva, tak objaví všetko, čo ho posilní na ďalšie putovania za objavovaním krás našej nádhernej prírody.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek