Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Kraj okolo Watriska
Kraj okolo Watriska Zatvoriť

Túra Okruh na Watrisko zo Stráňanského sedla

Je presná polovica apríla a vonku vládne bláznivé počasie. Aj keď nie je práve najideálnejšie počasie na turistiku, idem otvoriť jarnú sezónu do Pienin, pretože predpoveď na najbližšie dni je ešte bláznivejšia (naozaj vyšla). Voľba začiatku túry padá na Stráňanské sedlo, odtiaľ sa budem chcieť dostať za štátnu hranicu na bradlo Watrisko, o ktorom tu veľa informácií nie je. No a potom nejako naspäť lesmi a lúkami po neznačených chodníkoch. Už sa dopredu teším, pretože budem spoznávať nové končiny.

Vzdialenosť
12 km
Prevýšenie
+706 m stúpanie, -707 m klesanie
Náročnosť
mierna, 2. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
jar – 15.04.2017
Pohoria
Pieniny - Malé Pieniny/Małe Pieniny (Národný park Pieniny)
Trasa
Voda
prameň v lokalite Brest
Doprava
parkovanie v Stráňanskom sedle
SHOCart mapy
» č.1107 Spišská Magura (1:50.000)

Trasa

Stráňanské sedlo – Vysoké skalky – sedlo pod Vysokými skalkami – Watrisko – Vysoká – Danečková – Mindalová – lúky okolo Kamienskej tisiny – Stráňanské sedlo

Keďže v rámci značkovanej siete v Pieninách už veľmi nemám čo spoznávať, ale napriek tomu tam stále veľmi rád chodím, trasy si zvyknem spestrovať rôznymi zachádzkami. Tak som sa dnes rozhodol, že bližšie preskúmam výrazné bradlo Watrisko (960 m), ktoré je pekne viditeľné z Vysokých skaliek (1050 m - najvyšší vrch Pienin) a ich okolia. Nachádza sa na poľskej strane Pienin a nevedie naň značený chodník. Zo skúseností však viem, že vyštverať sa dá takmer všade. Cestou si ešte odskočím na Vysoké skalky, bez toho by sa dnešná túra nezaobišla. No, a potom sa budem nejako musieť vrátiť k autu a samozrejme nebudem chcieť ísť naspäť rovnakou trasou. Voľba preto nakoniec padla na mne väčšinou ešte neznáme lesné a lúčne úseky popod Vysokú a okolo Kamienskej tisiny.

V Stráňanskom sedle nie je veľa možností na parkovanie, preto auto nechávam len na krajnici. Niektoré autá stoja aj ďalej na tráve. Vystupujem a ako prvé si všímam, že príroda sa tu ešte len začína prebúdzať. O zelených listoch na stromoch nemôže byť ešte vôbec reč. V Trnave som bol zvyknutý na zelené stromy, posun v začiatku vegetačného obdobia je tu možno mesiac. Vonku je sivota, o slnečných lúčoch dnes nie je ani chýru ani slychu. Skôr budem rád, keď nezmoknem. Začínam stúpať na sever zelenou značkou a nejako sa neponáhľam. Skôr idem pomaly a vychutnávam si výhľady. Bol som tu už x-krát a stále ma to tu baví. Trasa vedie spočiatku lúčnym úsekom, takže človek neustále sleduje kontúry Pienin a Spišskej Magury s najvýraznejšou Horbáľovou. V tráve vidím zopár prvosienok, ináč je zem po veľmi tuhej zime ešte neprebudená. Dnes si urobím botanické okienko a uvidím, koľko kveteny nájdem.

Po počiatočnom miernom stúpaní sa dostávam pod les, prejdem jeho okrajom a na ďalšej lúke sa stúpanie zintenzívni. Našťastie po pár minútach je vedľa chodníka strategicky umiestnená lavička pod košatým bukom, čiže si samozrejme sadám a dám si čajovú pauzu. Výhľady odtiaľto sú obmedzené len smerom na Levočské vrchy. Po odpočinku stúpam strmo hore a v mieste, kde značka prudko odbáča doprava, jednoducho pokračujem ďalej rovno hore. Je to skratka, po značke by som musel urobiť zbytočnú obkľuku.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Keď prídem k hraničným kameňom, stáčam sa doľava a idem po hranici rovno hore na Vysoké skalky. Značku ignorujem, zase by to bola ďalšia (nezáživná) obkľuka. Značené chodníky tu dobre poznám, preto ani o nič neprídem. Na druhej strane, výstup odtiaľto je mimoriadne strmý a určite nie je vhodný pre každého! Po najkritickejšom úseku si odfúknem a dostávam sa priamo pod kolmú skalnú stenu, obídem ju a už sa ocitám pod kovovými schodmi, ktoré vedú na samotný najvyšší vrchol Pienin. Na skalnatom vrcholčeku je pohyb ľudí zaistený kovovým zábradlím okolo celej vyhliadkovj plošiny. Z vyhliadky sú nádherné, takmer kruhové výhľady. Jedine zo západu výhľad trochu obmedzujú prerastajúce stromy. Najväčším ťahákom je pohľad na Tatry, aj keď dnes to nie je ideálne. Ale to vôbec neprekáža, sadám si a relaxujem.

Moje pohľady najviac dnes priťahuje východný smer, a to hlavne bradlo Watrisko a druhé, ešte výraznejšie bradlo pod Repowou (obe sú v Poľsku). Odjakživa na ne odtiaľto pozerám, no ešte nikdy som na nich nebol. Watrisko je vo vyššej nadmorskej výške, teda zákonite z neho bude lepší výhľad. Je teda jasné, kam budú pokračovať moje kroky. Z premýšľania precitnem po pár dažďových kvapôčkách. Zo západu ide čiernota. Keď dnes chcem ešte niečo vidieť, musím sa pohnúť.

Zostupujem rovnakou trasou, ako som išiel hore. Pod Vysokými skalkami sa ocitám na lúčnatom teréne prechádzajúcom miestami do lesíkov. Je to veľmi pekná časť Pienin, osobne som si ju obľúbil. Postupne prichádzam k TIM Sedlo pod Vysokými skalkami (970 m) a pokračovať budem na východ po modrej značke. Naposledy som tu bol pred necelým rokom, keď som robil prechod celého hrebeňa Malých Pienin. Preto viem, aký terén ma až k Watrisku čaká. Schválne preto čo najskôr opúšťam chodníček vedený lesom a idem radšej lúkami. Sú odtiaľto určite lepšie výhľady ako z lesa. Podrobne si odtiaľto študujem poľskú časť Pienin a podhorie Sedeckých Beskýd (Beskid Sądecki).

Watrisko je opticky blízko, ale ešte musím prejsť lesnú pasáž. A v ňom jeden nepríjemný podmáčaný úsek. Voda tam stála aj v lete minulého roku a v tejto chvíli som ešte netušil, že dnes tejto veci prídem na kobylku. Na podmáčanom úseku stretávam prvého lesného obyvateľa - jariabka (kuroptu). Pre mňa mimoriadne vzácne stretnutie. Onedlho chodník začne prudko klesať a ocitnem sa na lúke pod Watriskom. Tu vidím odbočku lesnej cesty na slovenskú stranu, ktorú dnes ešte použijem. Ešte chvíľu idem po modrej a potom sa odpojím na neznačenú cestu smerujúcu naľavo. Idem hľadať nejaký zbojnícky chodníček smerujúci na Watrisko, ale nič nenachádzam. Preto mi neostáva nič iné, len sa pokúsiť ísť kolmo hore do lesa, a potom sa nejako vyštverať hore. Podarilo sa mi urobiť akúsi okľuku zo severnej strany, predral som sa húštinou, až som sa dostal úplne hore. Výhľad však stál za námahu. Doposiaľ prejdenú trasu od Vysokých skaliek mám ako na dlani, vidím odtiaľ Tri koruny (Trzy Korony), časť Gorcov, Tatier, Levočských vrchov a Spišskej Magury. Podo mnou je výrazné bradlo pod Repowou. Tam dnes ale nepôjdem, nechám si to na inokedy.

Na vrchole si rozkladám neskorý obed a sledujem zopár ľudí korzujúcich po Pieninách. Všetko by bolo super, až na aprílové počasie. Opätovne ma začínajú znepokojovať dažďové kvapky. Z Watriska som chcel pôvodne ísť ďalej po modrej na Vrchriečky, odtiaľ na juh na Fakľovku a potom kade-tade lúkami k autu. Počasie ma núti trochu zmeniť trasu, skrátim si ju. Pokúsim sa prejsť masívom Vysokej smerom na juh, nepoznám tam však žiadnu cestu. Bude to určite zaujímavé motať sa tam.

Z Watriska teda schádzam najprv na sever a na lesnej čistine stretávam menšiu čriedu jeleníc. Potom sa postupne presúvam na lúky na slovenskej strane. Keďže klesajú prudko do doliny, vraciam sa naspäť na hranicu a idem sa napojiť na skôr spomínanú odbočku lesnej cesty z modrej značky. Vchádzam do lesa a cesta je znamenite upravnená na prejazdy lesnou technikou. Dá sa teda použiť aj pod nohy turistu. Onedlho sa dostávam na kalamitisko, les je tu asi víchricou dosť zničený. Je tu aj mnoho vody, všade vidím prameniská. Pri každej rozdvojke lesnej cesty idem intuitívne vpravo. Tak sa postupne dostávam až na samotný rozložitý vrchol Vysokej (druhý najvyšší vrch Pienin), ktorý je, žiaľ, bez výhľadov. Aj tu je všetko podmočené a došlo mi, že preto je skôr spomínaný úsek modrej značky taký mokrý a rozbahnený. Vzdušnou čiarou odtiaľto je to maximálne 300 metrov. Celá vrcholová plošina Vysokej je asi jedno obrovské pramenisko.

Ako ďalej? Musím nájsť nejakú lesnú cestu vedúcu na juh. Jednu starú nachádzam, tak idem po nej. Les tu už nie je zničený, je tu totálny kľud a závetrie. Cesta sa onedlho stáča doľava, tak idem ďalej po nej. Stretávam čriedu jeleňov, ladnými pohybmi sa postupne ponoria do lesa. Miniem kovový kríž na ďalšom rázcestí a už vidím cez les presvitať lúku. Vychádzam na lúčnu pasáž s názvom Danečková. To už viem, kde som, pretože neďaleko som sa už kedysi motal. Najprv sledujem veveričku, ktorá sa mi predvádza, a potom upriamim zrak na krajinu. Výhľady odtiaľto sú opätovne nádherné a musím povedať, že toto je najkrajšie miesto dnešnej túry. Len škoda, že príroda sa ešte nezobudila. Preto sem určite onedlho opätovne prídem. Výhľad je od Fakľovky až po Tatry. Vidím tiež Ľubovniansky hrad.

Viem, že neďaleko je jedno impozantné bradlo - Mindalová, preto smerujem rovno k nemu. Vedľa neho je v lese úplne schovaná menšia skalná ihla. Na bradlo sa nedá vyjsť zo žiadnej strany, to som už v minulosti skúšal bez úspechu. Preto si ho dnes len obzerám z lúky, vysoké môže byť okolo 20 metrov. Na jeho vrchole rastú dokonca mohutné borovice. Ktohovie, ako to tu vyzeralo pred mnohými rokmi, keď bradlá neboli obrastené. Lokalita sa nazýva Kamienska tisina a je chránená z dôvodu výskytu pôvodných jedľovo-bukových a bukovo-jedľových porastov s výskytom vzácneho tisu obyčajného.

Teraz mi ostáva prejsť posledný úsek túry, ktorý povedie miestnymi lúkami. Na nich stretávam ďalšiu zver, tento raz srnčiu. Pokojne si obzeráme jeden druhého, nechávam ich bez rušenia odísť. Klesnem do lokality Brest, kde sa nachádza uzamknutá drevenica. Celkovo sa na lúkach pod Vysokou nachádza množstvo dreveníc. Pri chate je udržiavaný výdatný prameň. Preskočím bezmenný potôčik a pokračujem lúkami ďalej, až prichádzam k ďalšej veľkej chate. Okolo vidím zopár ďalších. Stráňanské sedlo je už blízko, čo značí blížiaci sa koniec výletu. Preto sa ešte zastavujem pri ďalšej opustenej drevenici, kde mi zasvieti dokonca slnko. Aká provokácia na konci túry. Trochu si ju pofotím a nakuknem dovnútra. Je tam neporiadok, takže ako útulňa neposlúži. Ostáva mi len preskočiť potok Kamienka, vystúpam posledné metre do Stráňanského sedla a som pri aute.

Záver

Prejdený pieninský okruh sa vydaril. Aj keď počasie nebolo ideálne, túra sa mi veľmi páčila, keďže som spoznal ďalšie nové miesta. Kvietkov som veľa nenašiel, botanický prieskum nakoniec skončil objavením asi 10 druhov kvetín. A ako ukázal ďalší vývoj počasia, dobre že som išiel, lebo najbližšie dni boli neskutočne bláznivé, že sa vôbec nikam nedalo ísť. Pršalo, krúpy padali a nakoniec nasnežilo toľko, že si niečo také v druhej polovici apríla nepamätám. Jednoducho, ukážkový bláznivý apríl.

Fotogaléria k článku

Najnovšie