Túry ma utvrdili v tom, že sa sem budem musieť vrátiť, aby som si prešiel hlavný hrebeň Vysokých Tatier medzi Volou vežou a Čubrinou, prípadne celú rázsochu Volovca Mengusovského. A netrvalo to ani dlho, po necelých dvoch mesiacoch som sa do Tatier vrátil a prešiel som si Volí chrbát s celou rázsochou Volovca Mengusovského.

Trasa

TEŽ Popradské pleso – hotel Popradské pleso – rázc. nad Žabím potokom – Kotlina Žabích plies – Volia kotlinka – Východná Volia štrbina – Volia veža – Veľká Volia štrbina – Rohatá vežička – Veľká Rohatá štrbina – Rohatý hrebeň – Malá Rohatá štrbina – Východný Volí roh – Západná Volia štrbina – Západný Volí roh – Nižná Hincova priehyba – Hincova Kopa – Vyšná Hincova priehyba – Hincova vežička – Hincova štrbina – Hincova veža – Hincova štrbina – Hincova vežička – Volovcové sedlo – Volovec Mengusovský – Hincov potok – rázc. nad Žabím potokom – hotel Popradské pleso – TEŽ Popradské pleso

Prvotným zámerom bol prechod Volieho chrbta s pokračovaním na Východný a Prostredný Mengusovský štít. Kvôli počasiu a kvôli krátkemu lanu, ktoré nepostačovalo na zlanenie do Východného Mengusovského sedla, som sa radšej otočil a cez rázsochu Volovca Mengusovského som zostúpil do Mengusovskej doliny, odkiaľ som po turistickom chodníku pokračoval na zastávku TEŽ Popradské pleso.

Ale poďme po poriadku. Túru som začal na zastávke TEŽ Popradské pleso, kam som pricestoval spolu s kamarátmi, ktorí prišli na akciu Tradičný horolezecký týždeň JAMES. Po vyše 600-kilometrovej ceste naprieč Českom a Slovenskom sme si hodinku pospali. Potom sme vyrazili k horskému hotelu pri Popradskom plese, kde nás čakal Vašek. V reštaurácii sme si dali výdatné raňajky a vyrazili sme pod Voliu vežu, kde Vašek plánoval vyliezť na jej vrchol Puškášovou cestou (VI,A1,RP6+).

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Od Popradského plesa sme sa vydali po modrej značke a na rázcestí nad Žabím potokom sme odbočili na červenú. Po úvodných serpentínach, približne v polovici trasy k Žabím plesám, sme odbočili zo značeného chodníka na Rysy a pokračovali sme tzv. zimnou trasou okolo Žabieho potoka, ktorý vyteká z Malého Žabieho plesa. Po príchode k plesu sme prekročili Žabí potok a nevýrazným chodníkom v sutine (príležitostne mužíky) sme pokračovali k Vyšnému Žabiemu plesu. Cesta vedie okolo meteorologickej stanice HZS, kde je umiestnená webová kamera. Záznamy o počasí a zábery z kamery si môžete pozrieť na meteoportáli HZS.

Pri Vyšnom Žabom plese som sa od trojice kamarátov odpojil a pokračoval som do Východnej Volej štrbiny, ktorá čnie medzi Volou a Žabou vežou. Pod štrbinou sa začína terén pekne dvíhať a sklon svahu si vyžaduje lezenie za pomoci rúk. Chodník v tomto mieste prechádza na poľskú stranu, kde sa popod hrebeň tiahne strmým exponovaným žliabkom. Cesta je príležitostne značená mužíkmi, no terén je v tomto mieste pomerne členitý a pri zhoršenej viditeľnosti môže neskúseného človeka priviesť do problémov, t. j. exponovaný horolezecký terén obťažnosti III UIAA a viac.

Na Volej veži začína Volí chrbát, ktorý je na západe ohraničený Hincovou vežičkou. Z Hincovej vežičky potom na juh vybieha rázsocha, v ktorej dominuje dvojvrchol Volovca Mengusovského. Rázsocha rozdeľuje hornú časť Mengusovskej doliny na Voliu kotlinku nad Žabími plesami a Hincovu kotlinku nad Hincovými plesami.

Vrátim sa však k opisu trasy. Z Volej veže sa zostupuje do Veľkej Volej štrbiny, treba sa však držať na slovenskej strane hrebeňa, kde je terén schodnejší a menej exponovaný. Do štrbiny sa zlieza po pevných skalných blokoch. Traverz Volieho chrbta ďalej vedie popod hrebeň na strane Volej kotlinky. Ideálne je nechať sa viesť systémom lávok (existuje tam niekoľko prechodových verzií), ktoré podchádzajú členitý Rohatý hrebeň. V oblasti Rohatého hrebeňa sa nachádza najťažšie miesto na traverze, ktoré vedie cez veľké skalné platne. Cesta je v tomto mieste zaistená starými skobami a pomerne novým lanom. Volie rohy a Hincova kopa sa podchádzajú po sutine. Záver traverzu vyúsťuje do Vyšnej Hincovej priehyby, odkiaľ sa dá po hlavnom hrebeni pokračovať na Hincovu vežu.

Volí chrbát sa dá prejsť aj priamo po hrebeni. Obvykle je to veľmi exponovaný chodecký terén, ktorý sa strieda s lezením do obťažnosti II UIAA. Na hrebeni sa však vyskytuje aj niekoľko krátkych a komplikovaných úsekov, kde je potrebné zlaniť a následne prekonať exponovaný výšvih s obťažnosťou lezenia do IV UIAA. Ja som sa vybral priamo po hrebeni a vystúpil som na Rohatú vežičku, Rohatý hrebeň, Východný Volí roh, Západný Volí roh, Hincovu kopu a Hincovu vežičku. Celý Volí chrbát som si prakticky prešiel po hrebeni. Vynechal som iba tri krátke úseky, kde som sa necítil bezpečne a vyhýbal som sa zlaňovaniu a lezeniu v ťažkom exponovanom teréne.

Z Hincovej vežičky som cez Hincovu štrbiny vyliezol na Hincovu vežu, odkiaľ som chcel pokračovať ďalej po hlavnom hrebeni. Začalo sa však kaziť počasie a do Východného Mengusovského sedla bolo potrebné zlaniť minimálne 30 metrov. Kvôli krátkemu lanu som ďalší postup radšej ihneď zavrhol. Vrátil som sa na Hincovu vežičku a južnou rázsochou som začal zostup do Volovcového sedla. V sedle som stretol troch horolezcov, ktorí zostupovali z Volovca Mengusovského. Prehodil som s nimi pár slov a vybehol som na prvý a zároveň najvyšší vrchol Volovca, ktorý sa nazýva aj Štít Oľgy¹.

Cesta zo začiatku vedie priamo po hrebeni, no pri prvom výšvihu treba zostúpiť na stranu Kotliny Žabích plies. Chodník je nevýrazný a vedie ľahkým chodeckým terénom. Komplikovanejšia je až vrcholová pasáž, kde je potrebné vyliezť za pomoci rúk. Zo Štítu Oľgy som si vyfotil trojicu kamarátov, ktorí boli ešte len uprostred steny na Volej veži a rozhodol som sa pre rýchly zostup cez ďalší vrchol, pretože mohutné mraky začali pomaly zahaľovať Volí chrbát a vo vzduchu bolo cítiť prichádzajúci dážď.

Z hlavného vrcholu Volovca sa zlieza pár metrov do sedielka na strane Kotliny Žabích plies. Na druhý vrchol sa pokračuje priamo po hrebeni, pričom v ťažších úsekoch je lepšie držať sa na strane Hincových plies. Hrebeň medzi hlavným a sekundárnym vrcholom je dlhý približne 200 metrov a patrí medzi najzaujímavejšie a psychicky najťažšie miesta na rázsoche. Hrebeň je veľmi exponovaný a v niektorých úsekoch je široký sotva 50 centimetrov. Po prekonaní niekoľko desiatok metrov dlhej žiletky je potrebné vyliezť na sekundárny vrchol. Lezie sa výrazným žliabkom po skalných blokoch s obťažnosťou do II UIAA.

Ďalej sa opäť pokračuje priamo po hrebeni, pričom v ťažších úsekoch je lepšie držať sa na strane Hincových plies. Žula sa strieda s trávnatým povrchom, ktorý môže byť za mokra pekne nebezpečný. V záverečnej časti rázsochy si treba dať pozor na rozlámanú skalu, ktorá pripomína skôr bridlicu ako žulu. Táto časť je veľmi nebezpečná, pretože drobná sutina na trávnatom a pomerne strmom svahu je nestabilná a hrozí pošmyknutie. Tomuto úseku sa však nedá vyhnúť a je potrebné ho opatrne prekonať. Za ním sa nachádzajú iba skalné platne, ktoré sa zliezajú cez výrazný zárez na strane Žabích plies. Je to pomerne nepríjemný úsek, pretože na platne sa zlieza krátkym (cca 3 metre), zato však kolmým vhĺbením s obťažnosťou III UIAA. Za týmto úsekom nasleduje iba sutinové pole a trávy s kosodrevinou, kvôli ktorej je potrebné zostúpiť k Hincovmu alebo k Žabiemu potoku.

Rozhodol som sa pre Hincov potok, kde ma čakal tatranský svišť, ktorý ma pekne vystrašil pískaním. Po prekročení potoka som sa dostal na modrú TZT, ktorou som zostúpil k horskému hotelu pri Popradskom plese. V reštaurácii som si dal neskorý obed a čakal som na kamarátov z Volej veže, dúfajúc, že sa uvoľní nejaké miesto na noc, pretože som nemal dopredu rezervovaný nocľah. Pretože izby boli preplnené a nemal som vlastný spacák, dohodol som si nocľah u sestry v Ždiari a po pive s kamarátmi som sa vybral na zastávku TEŽ Popradské Pleso, odkiaľ som pokračoval električkou a autobusom do Ždiaru.

Upozornenie na záver

Napriek tomu, že som vysokohorskú túru absolvoval sólo a bez istenia, upozorňujem na to, že túra si vyžaduje skúsenosti a nie je vhodná pre bežných turistov. Na trase sa nachádza veľa exponovaných úsekov s lezeckými pasážami. Taktiež alternatívne zostupové trasy v prípade zhoršeného počasie predstavujú problém a bez lana sú takmer nemožné. Celá trasa sa dá absolvovať cez úseky s maximálnou obťažnosťou do druhého stupňa UIAA, no vyžaduje si to znalosť trasy a vynechanie hrebeňových pasáží Volieho chrbta. Pokiaľ nemáte výcvik a dostatok skúseností, odporúčam využiť služby horských vodcov.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek