Trasa

Zlatno – Líščí vrch – Jasenina (žltá) – Brložno – Málinec (červená) – vodná nádrž Málinec – Málinec (neznačene)

Zlatno

O piatej ráno vystupujem na stanici v Zlatne a prechádzam spiacou obcou. A predsa, v strede dediny čaká podgurážená mládež na prvý ranný autobus. Prechádzam okolo uzavretej sklárne, ktorá dala svetu súpravu pohárov Zlatá Zuzana s typickou lesklou guľôčkou v stopke. Odbáčam vľavo do podjazdu pod železničnou traťou a onedlho ma značka vyvádza vpravo vedľa cintorína do svahu. Značenie v lese chýba, vyberiem sa strmším chodníkom, kde ma čoskoro zastaví nepreniknuteľná džungľa. Nie, značka vedie vpravo, hlbokým výmoľom. Ale aj ten je zrazu plytší a celý zarastený. Nakoniec sa inštinktívne vyštverám vpravo a na zvážnici objavím žltú značku. Odteraz už na žltej nebudú žiadne orientačné problémy.

Hrebeň na Zdehýnovo a Líščí vrch, malé safari

Cestou prudko naberám výškové metre listnatým lesom. Pod kopcom Zdehýnovo sú rúbaniská a otvárajú sa prvé výhľady na hmlistý juh. Ešte kúsok strminy, prekročenie stromu naprieč cesty a pohodlne pokračujem po vrstevnici. Zjavne som sa ocitol v závetrí, lebo les je zrazu zdravší, podklad trávnatý. V hustom lese vpravo sa čosi hýbe, je to malá líščia svorka, ktorá si ma veľmi nevšíma. Onedlho klesám do pekného sedielka a predo mnou cupitá, tentoraz osamelá líštička-kmotrička, o chvíľu zmizne v omladine.

Sedielko medzi Zdehýnovom a Líščím vrchom (na mapách tiež ako Maťovo pole) odkrýva pohľad na západ, na lúky vo vrchu Kečka a na východ smerom na Kokavu nad Rimavicou. Zo sedla treba opäť prudšie stúpať. Vpravo v húští niečo šuchoce – zastanem. Je tam srnec a uprene na mňa hľadí. Keď sa pohnem, s nahnevaným brechotom uteká ďalej. Nie, to nie je splašený útek srny, behá poblízku a neustále nepríjemne breše.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Prichádzam k smerovníku Líščí vrch. Tabuľku s názvom už napoly zhltol strom a smerové tabuľky majú najlepšie roky tiež za sebou. Niektoré ciele sú zatreté. Ako sa dozviem neskôr, vďaka výstavbe VN Málinec začiatkom 90-tych rokov bola žltá značka ukončená na Jasenine, predtým pokračovala cez údolie Ipľa až na Látky na Sihlianskej planine.

Hlavný bod safari ma ešte len čaká, vľavo niečo opäť šuchoce. Spomalím a tentoraz nachystám fotoaparát, asi srny. Na môj údiv prebehne diviak, jeden, druhý – tretieho dokonca zachytím. Len čo ma zazrie – skočí ako kamzík, záber je úplne rozmazaný. Ale už štelujem aparát, lebo vľavo v kroví prichádza štvrtý kus. Vetrí, pozerá, cez cestu predo mňa nevyjde - pokojne pokračuje húštinou po ľavej strane, za kamarátmi prebehne cez cestu až mimo môjho pohľadu – za zákrutou.

Nad Ďubákovo

Keď sa hrebeň sploští a zjavia sa lúčky obrastené brezami, viem, že čoskoro dorazím do lúčnej krajiny, kde som sa túlal pred dvomi rokmi. Vtedy som si lámal hlavu nad tým, ako je možné, že iné slovenské hory majú vo vyšších polohách výrazné vrchy, v Stolických a Veporských vrchoch sú plošiny. Chcelo to trochu samoštúdia a opustiť myslenie v kategóriách ľudského veku, lebo geologické hodiny tikajú pomalšie: tunajšie hory patria medzi najstaršie na našom území a zatiaľ čo sa dvíhali Fatry a Tatry, oni sa už len gniavili pod ťarchou svojich sto miliónov rokov...

Vkročím do mierne stúpajúcej lúčnej krajiny. Vpravo vidím prvé samoty, typické pre tunajšie končiny. Cesta mierne stúpa až do nevýrazného sedla, lepšie povedané cez horizont plochého hrebeňa. Odignorujem žltú značku, ktorá sa stáča vľavo po okraji lesa a klesám kúsok smerom na sever. Tu sa otvára jeden z najkrajších pohľadov západného Slovenského rudohoria, čo poznám, na zvlnenú lesno-lúčnu krajinku okolo Ďubákova, vysokohorskej dedinky učupenej v malej úvaline. Nad ňou sa vypína hrebienok Skleného vrchu a horizontu dominuje ozrutné Bykovo susedných Veporských vrchov. Sadnem si do trávy pod solitérny strom, raňajkujem a užívam si nádherné ráno.

Jasenina

Po chvíli pokračujem lúčnou cestou smerom na západ, k nevýraznému lesnému hrbu Goldikarovo na obzore. Od pasienkov sa otvára širší pohľad na južný hrebeň Veporských vrchov. Nasleduje malé rúbanisko, za ním sa nenápadne pripája červená značka z Ďubákova a pokračuje strmšie stúpanie k drevenému krížu s posedením. Na moje prekvapenie, rozsiahle papraďové pole bolo pokosené. Ešte kúsok stúpania a som na vrchole Jaseniny. Prístrešok, pri ňom vrecia na odpad pre fajnových turistov, lavice a rozhľadňa. Náhlim sa hore, hádam bude lepší výhľad ako minule. Je lepší, ale i tak treba veľa fantázie, aby človek rozlíšil pohoria na horizonte v slnečnom protisvetle a hmlistom opare. Ponad predhorie Slovenského rudohoria - Revúcku vrchovinu - rozoznám len Cerovú vrchovinu.

Klaťa

Smerom z Jaseniny na západ vedie úzky chodník (teraz značený červenou, lepšie povedané neveľmi značený), minie dve pamätné tabule a vkročí medzi balvany a skalky, ktoré svedčia o jadrovom pôvode Stolických vrchov. Zostup netrvá dlho a predo mnou sa zjaví malá savana. Podobne ako papraďové pole pred výstupom aj tu boli oproti minulosti odstránené náletové kroviny. Opúšťam chodník a zamierim na lúky smerom na sever. Značená trasa prechádza lesnou haťou na západ a škoda je prísť o výhľad z rozsiahlych lúk západného okraja plošiny.

Vľavo sa z lúky vypína lesný ostrovček vrchu Klaťa. Lesy ohraničujú zrázy planiny, strmo klesajúce do údolia Ipľa, a nad nimi sa vypína reťaz južnej časti Veporských vrchov, od planiny Táňova, cez ozrutné Bykovo, Čierťaž, Drahovú a v pozadí s Klenovským Veprom. Ponad Táňovo vykúka Poľana a v zníženine sa zjavujú Nízke Tatry s poslednými zvyškami snehu, fotoaparát to ale zachytiť nezvláda. Výmenou fototechniky som prišiel o superzoom...

Brložno

Za vrchom Klaťa sa hrebeň Málinských vrchov stáča na juh. Stále je dosť plochý, márne dúfam, že z neho nazriem do Ipeľskej doliny na VN Málinec. Trasa pokračuje lúčnou cestou ponad osady Borovina a Smriečok. Pohľad na západ zastierajú lesy, zato na východe sa začína objavovať výhľad na Jaseninu z juhozápadu. A tiež hrebeň, ktorým som k nej stúpal. V podstate trasa Zlatno – Málinec má tvar podkovy, s najvyšším bodom uprostred oblúka.

Ako na potvoru, celá západná strana je lemovaná elektrickými ohradníkmi, či už vedie lesom alebo lúkami. Prichádzam k smerovníku Brložno pri kríži, ktorý už niečo pamätá a zhrdzavené tabuľky boli domaľované nejakým ľudovým umelcom. Opäť z pravej strany nepretržitý pás ohradníkov. Vľavo pod hájikom smrekov (tu na juhu asi nemajú prirodzený výskyt) je malá kaplnka a cintorín. Pod nimi sa zjaví osada a lúka s pasúcimi sa ovcami. Zvalím sa v tieni do trávy, idylka je dokonaná. Je máj, ale poriadne pripeká. Podľa predpovede na západe Slovenska by už mal byť nečas... Sledujem, kde je pastier a či je tam pes. Pes je jeden, skrývajú sa spolu pod košatým stromom.

Ravčokovo (774 m)

Keď prechádzam o chvíľu okolo, Dunčo na mňa začne brechať, ale zostane na mieste. Vpravo lúka, dom a ohradník, mučanie kráv, zvonenie zvoncov. Zrazu je hrebeň užší, sprava odlesnený, ale s terénnou vlnou. A na nej malý vysielač. To už nevydržím, zhodím batoh z chrbta a podleziem ohradník. Vyjdem blízko vrchu Ravčokovo (774 m) na hŕbu kamenia uprostred kríkov a konečne – rovno na západe sa zjaví priehradný múr VN Málinec a smerom na juhozápad štvorcový pôdorys samotnej obce. Nebyť kráv, ktoré sa pásli na hrane hrebeňa, možno by som spravil aj lepšie zábery.

Tu by som rád spravil malú vsuvku. Ako som zistil neskôr, podľa mojej mapy z VKÚ Veporské vrchy, 5. vydanie z roku 2013 (ale aj podľa niektorých elektronických máp) vedie červená značka v tejto atraktívnej časti hrebeňa po jeho západnom, čiastočne odlesnenom okraji. V súčasnosti je však prístup zamedzený elektrickými ohradníkmi a oficiálna trasa vedie východnejšie, schádza do osady Brložno a neskôr pokračuje po asfaltke ponad osadu Štefančíkovci a po druhej serpentíne ju opustí chodníkom smerom k úpätiu vrchu Diel, kde sa spojí so starou trasou. Len pre úplnosť dodám, že v úseku od rázcestníka Brložno po Ravčokovo (774 m) som išiel lúčnou cestou ponad osadu, pozdĺž ohradníkov po mojej pravici, kým som sa nepripojil na novú trasu na asfaltke. V podstate v teréne nie je žiadne značenie, ale hrebeň nepustí.

Štefančíkovci

Prichádzam k čriede oviec po ľavej strane a po pravej ohradník na lúke vystrieda dokonca vysoký plot. V týchto miestach začína rozbitá asfaltka, ktorá vstúpi do lesa a začne prudko klesať. Les ostane iba po ľavej strane a vpravo sa objaví lúčna kotlinka s osadou Štefančíkovci. V popredí vpravo sa vypína homoľa vrchu Diel. Klesanie na južnom okraji kotlinky je zakončené serpentínami, je z nich vidieť obec Hradište. Za druhou serpentínou treba odbočiť z asfaltky popri plote doprava, inak by ste namiesto Málinca skončili v Hradišti (neplánovane som tiež kúsok zbehol). Značenie na plote je dosť mizerné a chodník sa stráca v poraste.

Na chodníku stretám dvoch chlapov na štvorkolke, sú to prví a zároveň poslední ľudia za celý deň, ktorých stretnem na trase zoči-voči mimo obcí. Cestička ide cik-cakovite cez malú stráň, kde sa pasie hovädzí dobytok spolu s dvomi koňmi. Chvíľu sa navzájom obzeráme, teraz som rád, že je tam ohradník. Raz ma už krava naháňala a spoza oplotku hrabal nohou fučiaci býk... Chodník prekoná zárez jarku a pokračuje na malú čistinku. Zrejme až niekde v týchto miestach sa napájala pôvodne značená červená trasa od Ravčokova (774 m).

Málinec

Lesná cesta klesá najprv mierne, neskôr prudko, kolmo na vrstevnice. Opäť sa ozývajú zvuky pasúcej sa čriedy oviec. Onedlho vychádzam na lúky, z ktorých sa odhalí obmedzený pohľad na hrádzu VN Málinec, z nadmorskej výšky asi 380 m je ešte vidno aj hladinu vody. Láka ma zostup lúkami, siahajúcimi až k obci, ale nevedno kde by som skončil, keď všade sa pasie dobytok a sú tam iste ohrady. Pokračujem teda po značke - lesnou cestou vľavo, po dvoch serpentínach si opäť odskočím na lúku, z výšky 350 m už vidno len priehradný múr a samozrejme aj obec Málinec, takmer pod nohami.

Onedlho kráčam ulicami Málinca v slnečnej páľave, značka navádza cez ulice do stredu obce. Prechádzam cez Ipeľ, javí sa ako širší potok. Priehrada sa musela plniť hodne dlho, samozrejme aj tok rieky nemohli pri tom úplne zastaviť... Na peknom námestí sú lavičky a historická zvonica, je však hľadám nejaké pohostinstvo. Vody mám síce dosť, ale treba aj niečo slávnostnejšie. Pohostinstvo je trochu zašité, v uličke smerujúcej na západ od stredu dediny. Oba kostoly tu majú, na rozdiel od väčšiny obcí, tiež mimo hlavnej cesty...

VN Málinec

Po občerstvení sa vyberiem smerom na sever, obzrieť si VN Málinec a jej okolie. Musím ísť po asfaltovej ceste, ktorá spája Málinec s Ipeľskou dolinou a pokračuje strmým stúpaním až k horskej ceste Hriňová – Kokava nad Rimavicou. Nie je veľmi frekventovaná, v sobotu je využívajú skôr mototuristi ako domáci. Zelená široká krajnica je vzorne vykosená, takže sa dá bezpečne vyhnúť. Po ceste je to len niečo vyše kilometra, hradská sa zvrtne ostrou zákrutou vpravo a vodnú nádrž obchádza po východnom okraji. Rovno však pokračuje asfaltová cesta so zákazom vjazdu, vedúca k objektom VN a neskôr ponad západný breh priehradnej nádrže.

Cesta logicky začne stúpať, keďže hrádza dosahuje takmer 50 m výšky nad údolnou nivou (a teda aj nad obcou Málinec). Prístup k hrádzi a obslužným objektom je oplotený, tak priehradu odfotím z briežku spoza plota. Na jednej strane vodné dielo fascinuje, dodáva pitnú vodu do Novohradu (v Málinci je úpravňa vody), na druhej strane bolo zaplavené zaujímavé údolie a bol v ňom zamedzený akýkoľvek turistický ruch – všade v okolí nádrže sa nachádzajú varovné tabule so všetkými možnými zákazmi.

Záver

Pokračujem ďalej po asfaltke, serpentínou naberám ďalšiu výšku a objavujú sa obmedzené výhľady na vodnú plochu pomedzi stromy. Prídem k prvej lúke a rozhodnem sa trochu si oddýchnuť, prihlásil sa popoludňajší útlm spojený so skorým nočno-ranným nástupom na túru. Netrvá dlho a prichádza silná letná búrka (a s ňou spojená prudká zmena počasia), poberám sa späť do Málinca. Zaumienim si skorý návrat s cieľom vystúpiť z týchto miest na Sihliansku planinu, ktorej okraj leží len 2,5 km vzdušnou čiarou na severozápad, ale zároveň 550 metrov vyššie.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek