Vlaňajšie problémy

Vedeli ste, že sa u nás bez ohlásenia nemôžete priblížiť k ukrajinsko-slovenskej hranici? Ja veru nie. Vlani som sa vybral z Uble na Kosmatec (Косматець), z ktorého som pokračoval do sedla Brusný. V ňom som zahol do lesa, že ním prejdem na Ruský Hrabovec. Lenže keď som desiatoval, dobehli za mnou pohraničiari. Jeden mal na ramene samopal a druhý na vôdzke vlčiaka. Keď som ich videl blížiť sa, vytiahol som z batoha občianku a pokračoval som v likvidovaní napolitánky. Avšak pohraničiarom môj preukaz nestačil. Vraj máme Schengen a k hranici sa na menej ako 5 kilometrov bez ohlásenia priblížiť nemôžem. Teraz vraj pôjdem s nimi. Veľmi sa mi to nevidelo, pretože môj cieľ bol opačným smerom, ale pohľad na vlčiaka a na samopal ma presvedčili.

Prišli sme na cestu, kde nás čakali ďalší dvaja pohraničiari. To už bolo štyri versus jedna, hrozil ťažký debakel. Moje argumenty, že som nikde nevidel zákaz vstupu a ani som nepreliezal žiaden plot, nezaberali. Vraj som im narušil hlásiče a spôsobil poplach, takže ma zoberú do Sobraniec na veliteľstvo. Nakoniec to zmenili a odviezli ma iba do Uble. Môžem ísť kam chcem, len k hranici sa priblížiť nemám.

Nešlo mi to do hlavy. Na slovensko-ukrajinskej hranici som nebol po prvýkrát. Bol som na nej, keď som navštívil trojhraničné body. Slovensko-ukrajinsko-poľský aj slovensko-ukrajinsko-maďarský. V blízkosti druhého spomínaného ma v roku 2011 pohraničiari kontrolovali, ale následne ma nikam neodviezli. Keď som pohraničiarom spomínal, že sú ľudia, ktorí obchádzajú celé Slovensko po hranici, dostalo sa mi vysvetlenia, že na to najprv musia dostať povolenie v Sobranciach, kde im pridelia sprievod. Neveril som im ani slovo, citujem však, čo mi povedali.

Tohtoročná príprava

Doma som trochu surfoval po internete, nenašiel som však žiadne údaje o tom, ako sa reguluje pohyb v blízkosti Schengenskej hranice, ani informácie o tom, ako sa vybavuje povolenie na vstup. Tak som zavolal na veliteľstvo hraničnej polície do Sobraniec. Pani s kýmsi čosi konzultovala a odkázala ma na oblastné veliteľstvo do Podhorode.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Keď som telefónne číslo podhoroďského veliteľstva nezistil ani za pomoci informačnej linky telefónnej spoločnosti, o pol hodiny som volal do Sobraniec zas. Dostal som číslo na veliteľa a ten mi prechádzku odobril. Nahlásil som mu, že v piatok okolo 12.00 h budem na Vetrovej skale a parkovať budem v sedle medzi Beňatinou a Inovcami. Trochu ma zneisťovalo, že som mal túru odobrenú iba ústne, pretože keď som pred časom žiadal o vstup do vojenského priestoru, mal som ho povolený písomne. Ale svedomie som mal čisté.

Cesta na Vetrovú skalu

Sedlo medzi Beňatinou a Inovcami - Beňatinský travertín - Židova lúka - Dudlovčík - Vetrová skala (ukrajinsky Витрова Скала)- Lúčina - Starý Koňuš - Diel - kameňolom Beňatina - Minčolík - Hôrka - sedlo pred Inovcami

O 7.45 h som auto zaparkoval v sedle a vybral som sa ku štátnej hranici. Kúsok som zišiel po asfaltke a zabočil som na zvážnicu. Nad čímsi som rozmýšľal a okolie som nevnímal, keď som si uvedomil, že počujem vodu. Včera pršalo a po zarastenej skale stekali tenké cícerky. Vedľa skaly stojí tabuľa so štátnym znakom… Veď toto bude Beňatínsky travertín. Krížom cez skalu vedie zvážnica. Nebyť nej, travertín by som ani nezaregistroval.

Postupne sa zvážnica zmenila na hlboký úvoz zaváľaný konármi. V zime tu musela byť námraza. Spočiatku som konáre obchádzal, ale potom som vyšiel z úvozu a vybral som sa krížom cez les. Kvitli v ňom zubačky žliazkaté.

Prišiel som na Židovu lúku, na ktorej som zbadal hraničné stĺpiky. Po hranici však ísť nechcem, preto som zahol na používanú cestu. Keď začala klesať, na lúčke som z nej odbočil. V blízkosti posedu kvitli snežienky, inde boli skôr prvosienky s fialkami. Bola skorá jar.

Kontrola

Minul som chatičku a hrebienkom som prišiel na asfaltku. Keď som po nej vykročil, prifrčali pohraničiari na štvorkolkách. Reku, čo tam robím. Tak som im vysvetlil, kam idem, a že mi výstup v pondelok odobril veliteľ. Nato sme prehodili zopár slov. Pohraničiari tvrdili, že tu vlani počas zimy zadržali 800 migrantov. Nechcelo sa mi veriť, že by tu chytili tak veľa ľudí, no je zrejmé, že vlani sa tu pokúšalo prejsť cez hranicu viac migrantov, ako tohto roku. To vysvetľuje, prečo boli pohraničiari vlani takí akční. Tohoto roku boli v pohode, dokonca mi poradili, kadiaľ mám ísť. Trochu sme sa však nepochopili, slabo vyjazdené koľaje som za cestu nepovažoval, a tak som išiel zasa lesom.

Na Vetrovej skale (Витрова Скала, 1025 m) je pomerne nový kríž, pričom samotný vrchol kopca leží asi 15 metrov na našom území. Tvoria ho pekné skalky. Je 11.00 h, som tu trochu skôr, ako som predpokladal. Na skalách som zjedol neskorú desiatu a začal som zostupovať.

Z Vetrovej skaly

Z kopca som schádzal hrebienkom, ktorým vedie lesná cesta. Sú tu nádherné brezové hájiky, v ktorých čvirikali tisíce vtákov. Išlo im hrdlá roztrhať, ako sa predbiehali v tom, ktorého spev bude hlasnejší a nápaditejší. Nádherný deň.

Kdesi pri Starom Koňuši sú v lese ďalšie skaly. Zamieril som pri nich na svah a zbehol som do doliny. Vedie ňou cesta, ktorou som prišiel na hradskú za Beňatinou. Samozrejme, na ceste ma okamžite kontrolovali pohraničiari. Už o mne vedeli a po krátkej rozprave ma poslali do neďalekého kameňolomu. Prečo? Vraj tam turisti chodia.

Kameňolom a Hôrka

Kameňolom má dve atrakcie. Prvou je smaragdovozelená voda, ktorou sa má kameňolom ponášať na Plitvické jazerá. Teda, aspoň tak píšu na informačnej tabuli. Na Plitvických jazerách som nebol, takže neviem posúdiť, ale voda má ozaj veľmi zvláštnu farbu. Zato druhú atrakciu som nenašiel. Na stene kameňolomu by malo byť vidieť obrovskú veľrybu. Mám asi slabú fantáziu, pretože som tam žiadnu nevidel. A nepomohli mi ani mládenci, ktorých som v kameňolome stretol.

Vrátil som sa k autu a na záver prechádzky som vybehol na Hôrku (661 m). Podľa niektorých informácií by mala byť najvyšším kopcom Beskydského predhoria. Lúčnaté mierne úbočia by tomu nasvedčovali, lenže záverečné metre v lese boli poriadne strmé a na vrchole bolo vidno tmavé sopečné skaly. Zdá sa teda, že Hôrka patrí skôr do Vihorlatských vrchov.

Záver

Pred časom opísal putovanie po slovensko-ukrajinskej hranici Miro Svítek. Zdá sa však, že sa toho odvtedy veľa zmenilo. Lenže čo má spraviť turista, keď sa chce do oblasti vybrať, to na webovej stránke Ministerstva vnútra SR nezistíte. Môj postup rozhodne nebol štandardný.

Fotogaléria k článku

+17 ďalších fotiek