Túra bola dohodnutá mesiace dopredu. Bolo treba len počkať na dobré počasie, vybrať vhodný smer a vymyslieť miesto nástupu a zostupu z hrebeňa. Obdobie letných búrok v Tatrách končí na prelome augusta a septembra, preto začiatok septembra sa javí ako ideálny termín.

Za smer prechodu vyberám sever – juh, začínať budeme teda na Hlinskej veži. Úsek Satan – Patria mám prejdený dvakrát, preto sa mi zdá rozumnejšie pasovať sa s neznámym a zrejme ťažším terénom v prvej polovici dňa. Kadiaľ sa ale dostaneme na Hlinskú vežu? Normálka vedie zo záveru Mlynickej doliny. No fajn, ale to budeme hneď na prvý vrchol vystupovať a potom zostupovať rovnakou trasou. Čo tak nastúpiť z inej strany. Pohľad do mapy veľa možností nedáva. Žeby Vyšné Kôprovské sedlo? Áno to je ono! Hrebeň si zľahka predĺžime o Kôprovský chrbát a Kôprovskú vežu.

Trasa

Štrbské Pleso – Trigan – Popradské pleso – Mengusovská dolina – Veľké Hincovo pleso – Vyšné Kôprovské sedlo – Kôprovský chrbát – Nižné Kôprovské sedlo – Kôprovská veža – Hlinské sedlo – Hlinská veža – Baštové sedlo – Zadná Bašta – Diablovo sedlo – Diablovina – Pekelník – Satanovo sedlo – Satan – sedlo nad Červeným žľabom – Predná Bašta – sedlo nad Širokým žľabom – Malá Bašta – sedlo nad Skokom – Patria – sedlo nad Skokom – pliesko pod Skokom – Mlynická dolina – Štrbské Pleso

Ranný scenár je skoro vždy rovnaký. Odchod uprostred noci zo Žiliny, tento raz o 3-tej. Marcel prisadá do auta v Tatranskej Štrbe. Takmer presne o 5-tej, odchádzame zo Štrbského Plesa. Stúpame po Tatranskej magistrále na Popradské pleso a odtiaľ do Mengusovskej doliny. Ráno je chladné a čistý vzduch je osviežujúci. V Mengusovskej doline máme po celý čas po ľavej strane naš dnešný cieľ ako na dlani, takže pekne vidíme, čo nás čaká.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Pod Hincovým plesom dopĺňame vodu a slnko nám príde oproti v stúpaní do Vyšného Kôprovského sedla, kam prichádzame o 7.30 h. V sedle si dávame prvú pauzu a asi polhodinku raňajkujeme. Výhľad na Tatry je dokonalý a v doline sledujeme prvých turistov mieriacich na Kôprovský štít. Niečo pred ôsmou začíname hrebeňovku, už mimo turistického chodníka smerom na juh.

Terén je zo začiatku ľahký, skôr chodecký, len sem-tam treba zapojiť ruky. Postupujeme sólo, nenaviazaní, každý svojím tempom, preto sa na hrebeni rýchlo roztratíme. Uzatváram trojicu. Sme dohodnutí, že pri prvom lezeckom probléme sa čakáme. Kôprovskú vežu ešte vylezieme sólo, ale zostup je problematický. Hladkú šikmú platňu ukončuje niekoľko metrov vysoký kolmý stupeň z rozsypanej horniny. Kúsok sa vrátime a volíme bezpečnejší terén v severozápadnej stene Kôprovskej veže. Opatrne zliezame do Hlinského sedla.

Sme v sedle. No, v sedle, skôr je to zárez široký pár metrov. Nad nami sa čnie masív Hlinskej veže. Vyberáme lano, sedáky a všetok horolezecký vercajch. Máme vytlačený článok z nejakého podivného turisticko-horolezeckého sprievodcu, ktorý upozorňuje, že odlez zo sedla je snáď najťažšie miesto túry.

Ľubo istí, opatrne naliezam. Takmer kolmý stupeň je tvorený zvetralou skalou, ako lego naukladanou na seba. Len čakám, ktorú kocku si vytiahnem. Chcelo by to niečo založiť, ale niet kam. Nakoniec uhýbam doprava a vyššie oblúkom naspäť a viac doľava. Uf, som z toho von, prichádzam do ľahšieho trávnato–skalného terénu a robím štand na slučkách. Chalani rýchlo a bez problémov doliezajú. Snažíme sa postupovať systémom štand – štand, ale istenia sú skôr ilúzia. Skalnatý terén nad nami sa zdá byť náročný, traverzujeme doľava do východnej steny a doliezame do vlhkého rozlámaného žľabu. „Sprievodca“ odporúča pokračovať v traverze vľavo, my volíme postup priamo žľabom hore. Opäť ťahám dĺžku, štandujem. Ďalej pokračujeme priebežne, napájame sa na hrebeň a doliezame na vrchol o 10.30 h. Hlinská veža dala zabrať, hlavne psychike. Ak to bude takto pokračovať ďalej, máme do večera čo robiť.

Chvíľu pauza, pár glgov vody, nejaká tyčinka. Vymeníme si poradie a začíname zostup. Prvý ide Ľubo, potom Marcel a nakoniec ja. Zostupujeme po strane Mlynickej doliny. Snažíme sa ísť priamo na sedlo, ale skalný prah nás donúti zísť nižšie. V stúpaní na Veľkú Capiu vežu ostáva vpredu Ľubo. Trasa vedie v šikmej platni. Dosiahneme dvojvrchol a v rýchlom slede aj Malú Capiu vežu. Terén je ľahší, snažíme sa držať hrebeňa, ak uhneme, takmer vždy to je vpravo od hrebeňa.

Pokračujeme prakticky bez prestávky na Zadnú Baštu. Bezproblémový prelez trojvrcholu máme za sebou a po zostupe do Diablovho sedla stúpame ľahko na Zlatinskú vežu. Na zostupe z nej si všimneme skalnú vežičku - Pekelník. V ceste nám však stojí ešte jeden pekelný vrchol - Diablovina. Tu Ľubo natiahne jednu dĺžku, na vrchole zaštanduje a doberie nás. Nasleduje ľahký zostup a sme pod Pekelníkom.

Pekelník má svojho nižšieho brata v Malej Fatre. Zatiaľ čo v Malej Fatre je Pekelník nevýrazný trávnatý hrb, učupený medzi malofatranskými gigantmi Veľkým a Malým Kriváňom, tatranský menovec je úplne iný. Skalná vežička vysoká asi 15 metrov je rýdzo horolezeckou záležitosťou. Turista sa isto poteší traverzu zo strany Mlynickej doliny, ktorý umožní vežu hladko obísť.

Marcel zváži svoje schopnosti a rozhodne sa pre obchvat Pekelníka. My s Ľubom sa ho pokúsime preliezť. Prezúvam sa do lezečiek a naliezam. Spočiatku to ide, založím aj zo dva friendy, ale vyššie sa dostávam do problémov. Hladká platňa posiata sivým lišajníkom signalizuje, že severná strana sa často nelezie. Trocha strachu a som hore. Marcel nás čaká na druhej strane. Štandujem a začínam doberať Ľuba. Lezie v teniskách. Som pripravený, že odsadne. Prekvapujúco je o chvíľu pri mne. Hodnotíme obtiažnosť prelezu na 4 UIAA. Pripravujeme si zlaňák na juh a zlaňujeme.

Hneď za Pekelníkom je ďalšia vežička, Čertov hrb. Využívam, že mám stále obuté lezečky a vyliezam rýchlo hore. Je to podstatne ľahšie ako Pekelník, ale na posledných pár metroch je naskladaných niekoľko veľkých voľných skalných blokov. Preto opatrne! Opäť štand, chalani doliezajú. Pohodlne zlaníme smerom do Satanovho sedla, tento raz na celú dĺžku lana. Medzičasom sa zatiahlo, ale na dážď to zatiaľ nevyzerá.

Naväzujeme sa na lano a dopredu ide Ľubo. Čaká nás asi 130 výškových metrov v ľahkom lezeckom teréne, ktorý zdolávame priebežne. Chlapi valia, ja už ledva prepletám nohami. Konečne Satan (2421,5 m) najvyšší vrchol hrebeňa Bášt, najprv severný vrchol a hneď aj južný. Je 14.15 h a kľúčovú časť hrebeňa máme za sebou. Zhadzujeme batohy, lano, šlingne a všetky pekné lesklé cingrlátka. Dávame si polhodinovú pauzu. Ďalej pôjdeme sólo, len v prípade problémov sa naviažeme. Zbalíme preto lano, ale sedáky si nechávame na sebe.

Zostupujeme ľahko zo Satana a ponad Červený žľab (mimochodom na jar mega túra na čakanoch a mačkách, odvážnejší jedinci to aj lyžujú!) pokračujeme na Prednú Baštu. Južný predvrchol Prednej Bašty predstavuje posledné lezecké úseky, kde je možno dobré postup preistiť. My to však rýchlo a bezpečne zvládame aj bez lana. Postupne vyliezame aj na „vežu Televíkendu“.

Za sedlom nad Širokým žľabom nasleduje Malá Bašta, kde mi chalani zas kúsok utečú. Snažím sa držať hrebeňa a užívam si posledné vzdušné lezecké metre, ktoré hrebeň v tomto úseku ponúka. Na vrchole ma čaká Marcel, Ľubo je ako zvyčajne vpredu. Pomaly zostupujeme trávnatým hrebeňom do sedla nad Skokom, zhadzujeme batohy a naľahko sme za pár minút na Patrii.

Patria - 16.30 h, hrebeň je za nami. Nasleduje potriasanie rúk, úsmevy, fotenie. V sedle dojeme zvyšok potravín, dopijeme vodu a hnusným suťovým žľabom, v ktorom nie je núdza o pády, zostupujeme k vodopádu Skok. Prichádzame na turistický chodník a prvé pivo pijeme na Štrbskom Plese o 18.20 h.

Zhodnotenie

Krásna celodenná túra, ktorú môžem len odporúčať. Vysokohorským turistom určite skrátenú verziu, Satan – Patria. Samotný hrebeň Vyšné Kôprovského sedlo – Patria nám trval 8,5 hodiny čo nie je málo. Kondične to bola celkom fuška, ale s Ľubom sme liezli aj technicky ťažšie hrebene. Marcel mal s nami na lane premiéru.

Autori fotografií: Marcel Hric a Michal Sim

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek