Naša expedícia (ako sa v tomto žargóne hovorí) podliehala zopár podmienkam, ktoré sme museli splniť, aby sme úspešne prospeli. Zahŕňali tri dni túry, minimálne 7 hodín cieleného úsilia, 1 teplé jedlo za deň, žiadne technológie, ktoré by nám mohli pomôcť pri orientácii v teréne a jediné čo sme si mohli v prípade núdze kúpiť, bola voda. A tak sme Šima, Tomáš, Filip, Katka a hodnotiteľka Katka, všetci namotivovaní a pripravení prekonať seba a kopce, vyhodili batohy a vybrali sme sa do srdca Slovenska – do Štiavnických vrchov.

Prvý deň

Hronská Dúbrava – Hronská Breznica – Červený prameň – Dubové – sedlo Volárska – sedlo Caniar – Banský Studenec

Začiatok túry sme si naplánovali v Hronskej Dúbrave. Ja som prišla z Banskej Bystrice autobusom cez Zvolen, moji spolupútnici autom z Bratislavy. Po krátkom zvítaní, zorientovaní sa v Hronskej Dúbrave a porovnaní si, kto má ťažší ruksak, sme zaborili hlavy do mapy a skúmali kade vyraziť. Samozrejme, ako lepšie začať, než sa hneď vydať zlým smerom? Žltá značka do Hronskej Breznice nás pri ceste zmiatla a naše kroky namiesto smerom k Hronu viedli smerom bližšie k domom. Našťastie sme pohotovo zareagovali, vytiahli mapu, kompas a vrátili sa.

Slniečko hneď z rána pieklo, a tak sme kráčali rozhorúčeným asfaltom po žltej až do Hronskej Breznice. Za dedinou (pred plniarnou minerálnej vody) sme začali kráčať lesom a hneď nám bolo príjemnejšie. Avšak trasa bola dosť blatistá a rozrýpaná kvôli ťažbe dreva a ťažkým strojom. Približne za Červeným prameňom sa však zmenila na príjemnú lesnú cestu a mohli sme si vychutnať krásny deň. Do Dubového sme išli popri okraji lesa a cez lúky. Párkrát sme hľadali značku, ale našťastie sme ju vždy rýchlo našli. Príroda je na pomedzí Pliešovskej kotliny a Štiavnických vrchov naozaj krásna, hlavne staré, rozvetvené bútľavé stromy a lúky s kvetmi. Pri vychádzaní z lesa na Dubové sme našli lavičky pri senníku pre zvieratá, kde sme si dali dlhšiu pauzu. Do dediny sme prechádzali cez lúku a neskôr po ceste, kde sa nám naskytol nádherný výhľad na kopce v popredí s poliami repky olejnej.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

V Dubovom sme došli k rázcestníku približne v strede dediny. Tam sa začali prvé komplikácie so značením. Mali sme totiž ísť zelenou, ktorá bola ináč zaznačená na mape ako na smerovníku. Smerovník totiž ukazoval smerom dole do dediny, kde sme pokračovali, ale ako sme sa blížili k posledným domom, značku sme stále nenachádzali. A tak sme sa pozreli do mapy, ktorá ukazovala, že sme mali zabočiť niekde v strede dediny. Vrátili sme sa k rázcestníku a dumali. Chalani išli vybehnúť hore podľa mapy, avšak značku nenašli, na druhý pokus áno, ale iba vyblednutú. Vybrali sme sa teda hore, vpravo do kopca od smerovníka. Narazili sme na pole, cez ktoré sme prešli smerom doľava a dostali sme sa na cestu. Je dosť možné, že viedla z konca dediny, kam ukazoval smerovník (?). To sme sa však nedozvedeli, za chrbtom sme mali Dubové, zamávali sme a kráčali ďalej.

Pri ceste sme našli vylihujúce kravičky i s teliatkami, ktoré hneď spozorneli, keď sme k nim prišli. Pred nami sa nachádzal pravdepodobne elektrický ohradník, pred ktorým sme dlho váhali či ho prejsť alebo obísť. Zelená značka však viedla cestou, tak sme zobrali žltú úchytku a šikovne prešli cez plot. Chvíľu sme uvažovali, či po nás kravičky nevyštartujú, keď sme im vliezli do teritória, ale s kľudom si užívali poobedné slnko.

Po niekoľkých metroch nás čakala rozdvojka cesty, ktorá nebola dostatočne označená, a tak sme sa znova museli vybrať pátrať, ktorou cestou sa máme vydať. Podľa mapy však značka neviedla popri potoku, a tak naše kroky smerovali cez kopec až do lesa. Odtiaľ až po sedlo Volárska viedla cesta cez les a bola čoraz strmšia. Na začiatku nás vystrašil dupot a šuchot v neďalekých kríkoch. Všetkých nás zalial pot. Pravdepodobne sme vyľakali nejakého diviaka. Našťastie sme my aj diviak vyviazli bez ujmy, ale naše oči putovali lesom číhajúc po ďalšom strete.

Mohli sme pokojne pokračovať až k prameňu, ktorý bol na TuristickaMapa.sk zaznačený a nachádzal sa tesne pod sedlom Volárska. Naše očakávanie z nasýtenia však vystriedalo sklamanie pretože napriek tomu, že sme prameň na pravej strane od cesty našli, nebol použiteľný. V sedle sme sa pokochali príjemnou lúkou so senníkom a urobili sme si menšiu pauzu. Vyvetrali sme stuhnuté nohy, hodili do seba zopár musli tyčiniek a pokračovali na sedlo Caniar. Cestou sa nám naskytol krásny výhľad až na banskoštiavnickú kalváriu.

Naše ďalšie sklamanie však prišlo onedlho pod Caniarom, a to znova s očakávaným prameňom, kde sme si chceli nabrať vodu. Pri ceste, kde sme križovali Barborskú cestu, sme našli iba potok a hadice, z ktorých očividne malo niečo tiecť, ale netieklo. Možno sa prameň nachádzal pomimo značky a my sme len málo hľadali. Každopádne sklamaní, ale so štipkou nádeje, že po ceste niečo nájdeme, sme sa vydali ďalej do nášho cieľa – do Banského Studenca.

Cesta bola príjemná, spevnená, viedla cez les a doviedla nás až nad Studenské jazerá. Nešli sme až k tajchu, lebo sme začali s vyhliadaním si miesta na spanie. Našli sme príjemnú časť lúky, nie príliš ďaleko od cesty, s rovným povrchom a výhľadom na blízku časť Zvotle. Rozložili sme stany, postavili vodu na varič a krásny večer pri západe slnka sa mohol začať. Kecali by sme až do rána, ale šuchot v kríkoch nás rýchlo vyhnal do stanov. Tak sme zakončili prvý deň.

Druhý deň

Banský Studenec – Svätý Anton – Ilija – Vlčia jama – Sitniansky hrad – Granty – Tatárska lúka – Počúvadlo – sedlo Krížna – Richnavské jazero

Ráno vytriasame zarosené stany, balíme sa a vyrážame na cestu. V Banskom Studenci sme si nakúpili vodu a prehodili pár slov s milou pani predavačkou. Naše kroky viedli do Svätého Antona, sympatickej dedinky s krásny kaštieľom. Cesta bola veľmi pohodlná, viedla cez les a bola spevnená. Vo Svätom Antone sme si oddýchli, pokochali, občerstvili sa a išli ďalej do Ilije. Na ceste k lúkam nás odprevádzali pasúce sa ovečky a kravičky, keď sme prichádzali do Ilije, vítala nás víkendová idylka miestnych. V príjemnej dedinke sme si taktiež poriadne oddýchli pred stúpaním na Sitno.

Trasa síce stúpala, ale viedla cez les, takže sa nám kráčalo príjemne. Tesne pred Vlčou jamou (rázcestie pod Sitnianskym hradom) sme narazili na posedenie, kde sa pri nás zastavili rakúske dôchodkyne a spytovali sa nás na trasu. Po tom ako sme im poradili, sme pokračovali v našej trase. Z Banského Studenca až doteraz sme išli stále po zelenej, ale na Sitniansky hrad sme sa napojili na modrú. Prv sme chceli ísť len na Granty (čo je medzizastávka na ceste ku Sitnu), ale odbočka nebola dostatočne dobre zaznačená, tak sme chtiac-nechtiac došli rovno k odbočke na Sitniansky hrad. Keď sme už teda tu, prečo sa nejsť nepozrieť na hrad? A urobili sme dobre. Potešili nás výhľady a ruiny krásneho hradu.

Naspäť sme vedeli, kde je odbočka pri Grantoch. Nachádza sa tam posedenie a malý prameň, ktorý však nebol dostatočne výdatný, preto sme pokračovali v ceste na Tatársku lúku. Tam sme sa stretli s našou hodnotiteľkou Katkou, ktorá sa od nás ráno odpojila. Skontrolovala, či sme celí a zdraví – okrem zopár otlakov a bolesti pliec sme boli v pohode. Avšak tu nastala zmena v našom pláne. Teda lepšie povedané neskontrolovali sme si, akou značkou sa máme vybrať a vybrali sme sa zle. Mali sme totiž naplánované ísť modrou na sedlo Krížna, avšak vybrali sme sa zelenou až na Počúvadlo. Strmák dole nám poriadne potrápil kolená. Krívajúci a šťastní, že sme dorazili na sedlo Krížna, sme stretli Katku, ktorá sa na nás začudovane pozerala, či sme zmenili trasu. Nechápali sme, ale keď sme uvideli veľké Počúvadlianske jazero, tak nám všetko došlo. Pozreli sme sa teda do mapy a pohotovo vymýšľali trasu.

Nakoniec sme sa vydali po brehu jazera, po úzkej cestičke označenej žltou značkou. Došli sme až na koniec kempu, ktorý sa nachádza na severnej strane jazera. Aby sme nekráčali celý čas po hlavnej ceste, ktorá nebola najbezpečnejšia, kvôli svojej nedostatočnej šírke, napojili sme sa na modrú značku. K nej sme sa dostali cez ťažbou poznačenú cestu. Na mape sme našli, že by sa vyššie na modrej značke mal nachádzať Graetzmacherov prameň. Vzhľadom na to, že sme mali čím ďalej, tým menej vody, chalani zobrali prázdne fľašky a s nádejou išli hľadať zdroj vody. Vrátili sa však s prázdnymi rukami. Žiadny prameň nenašli iba pravdepodobne diviačí brloh.

Po neúspešnom hľadaní sme sa vydali po modrej na sedlo Krížna. Tam sme sa mali napojiť na červenú, ktorá nás mala priviesť rovno k Richnavskému jazeru. Nebolo to však také jednoduché. Jedna červené totiž viedla po peknej cestičke na sever a druhá smerovala na lúku. Podľa mapy sme vydedukovali, že sa máme vydať na lúku. Ďalej sme však červenú značku nevedeli nájsť. Hľadali sme po okraji horného lesa až sme prešli celú lúku a niekde v lese sme ju našli. Je možné, že viedla nejaká cesta popri okraji lesa z južnej strany, ale to sme sa nedozvedeli. Pokračovali sme ďalej, tiež po náhodných vyblednutých červených značkách. Unavení, niektorí trpiaci alergiou sme sa štverali stupákom hore až sme sa dostali na nádherné lúky nad Richnavou. Tam nás zastihol krásny výhľad v pozadí s banskoštiavnickou kalváriou ešte viac očarujúci počas fotogenickej zlatej hodinky. Prešli sme cez lúku po cestičke, prekrížili sme spevnenú cestu a cez zalesnený pás, kde nás prekvapila kostra nejakého zvieraťa, sme sa dostali na poslednú lúku pred jazerom. Cesta nás doviedla až k bodu, kde nám smerovník a vykúkajúce jazero potrvdili cieľ. Richnavské jazero je momentálne polovypustené, tak sme zakempovali pri brehu. Večer bol príjemný i keď sme sa kvôli kvakotaniu žiab skoro pri ohni ani nepočuli.

Tretí deň

Richnavské jazero – sedlo Peciny – sedlo Pleso – sedlo pod Kanderkou – Farárová hôrka – Tanád – Paradajs – sedlo Červená studňa – Banská Štiavnica – Konôpkovci – Banská Belá

Ráno sme si stihli spraviť ovsenú kašu, ako tak vysušiť stany a vydali sme sa po východnej strane jazera na sedlo Peciny. Odtiaľ sme po modrej značke pokračovali príjemnou trasou na sedlo Pleso. Prešli sme cez lúku, kde sme našli vstup do lesa a cestu. Tak sme sa ňou vydali s tým, že hádam natrafíme na červenú značku. Zvykli sme si totiž, že dakedy je značenie biednejšie alebo sa objaví až po čase. Cesta viedla cez les, nestúpala a ani sa neznižovala. O značenie sme sa nestarali, len sme kráčali ďalej, pokým sme nedošli na križovatku ciest. Pochopili sme, že sa nenachádzame na pešej trase, ale na bežkárskej a cyklotrase. Snažili sme sa zorientovať, kde by sme sa tak mohli nachádzať. Zvažovali sme rôzne varianty ako budeme pokračovať – vrátime sa na sedlo Pleso a nájdeme červenú, čím by sme stratili veľa času, ale išli by sme na istotu alebo pôjdeme ďalej po bežkárskej trase a v nejakom bode prejdeme cez les alebo lúku a napojíme sa na červenú. Filip sa rozhodol vybehnúť ďalej po trase, aby zistil, či sa niekde značky nekrižujú, ale vrátil sa len s rozhodnutím, že sa určite musíme vrátiť späť na červenú.

Vrátili sme sa a červenú sme nakoniec našli. Červená značka v tvare šípky sa nachádzala priamo pri strome, kde sme vošli na bežkársku trať. Bola nevýrazná a vyblednutá. Smerovala na úzku, tiež nevýraznú cestičku na kopec, a tak sme sa tade vybrali. Nasledujúci úsek bol pre nás dosť náročný fyzicky aj psychicky. Trasa išla totiž neustále hore a dole, boleli nás kolená a dochádzala nám voda. Značenie bolo zo začiatku tiež dosť slabé, ale vzhľadom na to, že sú tu skôr lúky a nie lesy, bolo relatívne ľahké zorientovať sa.

Po niekoľko náročných stúpaniach a klesaniach sme sa dostali k vrcholu zjazdovky a zároveň k začiatku cesty na Tanád. Ten nám dal poriadne zabrať. Stúpanie bolo strmé a poriadne otestovalo naše kolená. Na vrchole sme sa pokochali výhľadom, porozprávali sa s milými ľuďmi zo Žarnovice a podelili sa o posledné zvyšky vody. Kvôli časovej tiesni sme sa dlho nezdržovali a vydali sme sa na Paradajs. S malými prevýšeniami sme sa cez lesy dostali až na Paradajs, kde nás čakal krásny výhľad na Banskú Štiavnicu a okolie. Najviac nás potešila odmena vo forme radlera, ktorý som si šetrila na posledný deň, bol dokonca studený! Všetci sme si s chuťou odpili, vyzuli sme si topánky a slnili sa.

Po tom ako sme s okoloidúcimi prehodili pár slov, sme nahodili ruksaky a tešiac sa na vodu ponáhľali sme sa na Červenú studňu. Išli sme po geologickom náučnom chodníku, ktorý je značený červenou značkou. Trasa viedla najprv lesnou cestičkou, neskôr spevnenou lesnou cestou. Na Červenej studni sa nachádza tajch a križovatka rôznych turistických trás. Prešli sme okolo tajchu a zelená značka nás priviedla trochu poniže, kde sme našli prameň s pitnou vodou, nám dobre známy z minulej expedície. Dovolím si tvrdiť, že ešte nikdy sme sa takto veľmi netešili z pitnej vody. Hneď sme si nabrali niekoľko litrov a odpočinuli si.

Čas nás však hnal a my sme museli zísť okolo Malej a Veľkej Vodárenskej nádrže dole na námestie do Banskej Štiavnice. Tam sme stretli našich hodnotiteľov, ktorí nás už čakali. Teda skôr sa čudovali, kde sme. Čakali nás totiž už na Paradajse, pri kríži, tam sme totiž podľa nášho plánu trasy mali naplánované ísť. Očividne sme však zostali iba na hlavnej vyhliadke na Paradajse, a tak sme sa minuli. Stretli sa však s viacerými ľudmi, ktorí nás videli, dokonca aj motorkári na Červenej studni, ktorí si zapamätali nášho krívajúceho Tomáša. Dá sa povedať, že sme sa v oblasti aspoň na chvíľu stali legendou.

V centre mesta sa to hemžilo turistami a návštevníkmi, ale my sme sa iba kráčajúc pokochali. Nechceli sme sa veľmi zdržiavať, pretože sme potrebovali stihnúť vlak z Banskej Belej. Rozpálené mesto nám neubralo z únavy, ale bez ujmy sme sa dostali ku križovatke v Banskej Štiavnici, kde sme pokračovali po červenej značke. V tomto úseku odporúčame, ako všade, sledovať mapu a a ak si aj myslíte, že nevidíte značku, pozrite sa radšej dvakrát a poriadne. Niekedy bola bohužiaľ zamaskovaná alebo sme ju poriadne z rázcestia nevideli. Našťastie sme v poriadku došli do okrajovej časti Banskej Štiavnice - Konôpkovci.

Aby sme sa napojili na žltú značku, ktorá viedla priamo do Banskej Belej, museli sme prejsť kúsok po hlavnej ceste a následne sme dorazili k rázcestníku. Odbočili sme doľava a po asfaltovej ceste sme sa dostali až do tichej lesníckej osady Kysihýbeľ. Prešli sme cez rampu uzatvárajúcu cestu autám a po príjemnej sprvu iba spevnenej, neskôr asfaltovej ceste, sme sa dostali rovno do vytúženej Banskej Belej, kde nás s radosťou privítala Katka.

Myslím, že môžem za všetkých povedať, že sme mleli z posledných síl. Boli sme unavení, vyčerpaní slnkom, s pľuzgiermi na nohách a so zničenými kolenami. Dorazili sme však do cieľa, po trojdňovej túre, ktorá naozaj otestovala, čo všetko sme schopní vydržať a podstúpiť, aby sme dosiahli svoje ciele. Zvalili sme sa k ceste do tieňa, pijúc a pomaly zapínajúc naše dlho nevidené mobily. Dokonca som stihla autobus z Banskej Belej do Zvolena. Ostatní pokračovali vlakom do Bratislavy. Bol to zničujúci zážitok, ale stál za to. Videli sme a zažili sme veci, na ktoré budeme dlho spomínať.

Tipy a triky

• Nespoliehajte sa na pramene – my sme sa na ne síce spoľahli, lebo na mapách boli zaznačené, dokonca na Hikingu písali, že sú výdatné, ale veľmi sme sa sklamali. Našťastie nás zachránil obchod v Banskom Studenci a prameň na Červenej studni. Pokiaľ však plánujete trasu, rátajte skôr s obchodom alebo s odskúšaným prameňom.
• Orientujte sa podľa najaktuálnejšej značky alebo mapy – túto skúsenosť sme si odniesli už z minulej expedície v Štiavnických vrchoch, kde sme sa nejeden raz stratili a to i kvôli tomu, že sme sa rozhodovali podľa starej mapy a nie podľa novšej značky. Preto sme si na túru brali dve mapy. Papierovú z kníhkupectva a vytlačenú z TuristickaMapa.sk. Viac sa nám však osvedčila z Hikingu, lebo bola aktuálnejšia a prehladnejšia.
• Radšej si značku preverte – častokrát sme sa dostali do situácie, že sme dlho nevideli značenie a mali sme na výber, či ideme pokračovať a dúfať, že značku nájdeme, alebo sa vrátime. Vždy sme sa buď pozreli na najbližšie stromy, poslali nejakého nie príliš unaveného človeka popredu, nech nájde značku alebo sme sa poriadne pozreli do mapy a zistili, kde sa nachádzame. Najlepšia situácia je asi kombinácia troch možností. Hlavne neurobte chybu, akú sme spravili my a bez značky sme pokračovali v trase.
• Radšej mať vopred oblepenú nohu leukoplastom, ako zbytočne skuvíňať – taktiež sme sa z predošlej expedície poučili, a to tak, že sme si teraz pred vyrazením oblepili páskou citlivé časti našich chodidiel. Je to oveľa efektívnejšie, než si pľuzgiere a otlaky zalepovať až po tom čo bolia a omíňajú.
• Nie všade sa dá stanovať – nespoliehajte sa na stanovanie na banskoštiavnických tajchoch. Častokrát je stanovanie na hrádzi zakázané alebo naň nie je priestor. Pokiaľ na zákaz natrafíte, nezúfajte, lúka vedľa vám môže prísť vhod. Samozrejme, súkromné pozemky neodporúčame.

Fotogaléria k článku

+9 ďalších fotiek