Trasa

Prejta – Iliavka – Vlčinec – Štyri Lipy – Háj, osada – Sokol – Malé Košecké Podhradie – Košecký hrad – Veľké Košecké Podhradie

Vlčinec

Začínam v Prejte, v dedine medzi Ilavou a Dubnicou nad Váhom. Prvýkrát som tu bol v roku 2002, keď som odtiaľto vyrážal na diaľkový pochod cez Vápeč, Považský Inovec a Hlohovec do Komárna. Od tých čias sa tu nič nezmenilo. Reštaurácia Perla je stále otvorená a rovnako ako vtedy, aj dnes si tu dávam štartovacie pivo. Trasa modrej značky prechádza celou dedinou. Míňam posledné domy, no musím prejsť ešte viac než kilometer Prejtskou dolinou k miestu, keď značka odbočí do lesa.

Chodník mierne stúpa, po severnom úbočí obchádza rozložitú Tŕňovú a privádza ma do sedla medzi ňou a Krásnou hôrkou. V minulosti značka viedla dolinou, z juhu obchádzala Tŕňovú a ústila sem, do sedla. Dnes je jej priebeh krajší, vedie po lesných chodníkoch a nie po asfaltovej ceste. Za sedlom prechádzam okolo elektrickej ohrady. Po necelých 50 metroch odbočujem do hory. Onedlho som na križovatke lesných ciest pod Krásnou hôrkou. Tu natrafím na miestnu modrú značku, vedúcu cez Batinov vrch do Ilavy. Pekným lesom obídem Krásnu hôrku a za chvíľu začínam klesať k prvým domom Iliavky. Hneď vedľa TIM Iliavka sa na brehu potoka nachádza upravený prameň. Doplním si zásobu vody a pomedzi domy pokračujem ďalej.

Za osadou sa napojím na poľnú cestu, ktorou prichádzam k okraju lesa. Z roku 2002 viem, že odtiaľto vedie na vrchol Vlčinca významová odbočka modrej značky. Vtedy som na vrchol nešiel, a tak dnes horím nedočkavosťou, čo ma hore čaká. Rezko stúpam. Najprv idem po lesnej ceste, neskôr chodníkom strmo až na menšiu plošinu. Hádam by som mal byť na vrchole. Ale nie! Chodník traverzujúci svah mierne klesne a privádza ma k prvým bralám. Prudko stúpam pomedzi skaly a dostávam sa na prvú vyhliadku. Pohľad odtiaľto je severným smerom a začínam tušiť, že z vrcholu bude monumentálny. Bralá sú porastené riedkym lesom, pričom pokrútené borovice vytvárajú krásne scenérie. Skôr ako dosiahnem vrchol, prejdem cez viacero ďalších vyhliadok.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Konečne som hore. Ako som predpokladal, výhľad je interesantný. Aj keď niektoré vrcholy zahaľuje oblačnosť, z ich identifikáciou nemám problém. Pred sebou mám blízky Sokol, neďaleký Vápeč, ale aj vzdialenejší Strážov, Homôľku, Hoľazne a Košecký hradný vrch. Svah nad Porubskou dolinou je čiastočne odlesnený, čo má na svedomí požiar, ktorý tu vznikol v roku 2004. Po zápise do vrcholovej knihy si doprajem kratší oddych. Študujem mapu a zvažujem, ako budem postupovať ďalej. Z vrcholu sa buď vrátim späť k okraju lesa nad Iliavkou, alebo zostúpim k osade Smrčkovci, ktorou prechádza modrá z Iliavky do Hornej Poruby. Zvolím si prvý variant. Vyrážam a onedlho som späť na okraji lesa, odkiaľ cez lúky prichádzam na križovatku miestnych značiek TIM Chaty – Iliavka.

Sokol

Od smerovníka klesám po poľnej ceste k osade Štyri Lipy. Vedie ma miestna zelená značka. V dome pri zastávke autobusu si ešte vypýtam vodu a nezadržateľne sa valím do osady Háj.

Osada má podľa mňa svoje „genius loci“, nešpatia ju „architektonické skvosty“ modernej doby, či necitlivé zásahy človeka do pôvodného prostredia. Z križovatky značiek pokračujem žltou po spevnenej ceste, sprvu cez lúky, ďalej lesom až na križovatku ciest pod západným svahom Sokola. Odtiaľto vedie na vrchol významová odbočka. Strmo stúpam, fučím, viackrát zastavujem a oddychujem. Konečne som hore. Na vrcholovej plošine turisti z okolia vybudovali ohnisko so sedením a nainštalovali vrcholovú knihu. Výhľady sú z brál, a to hlavne východným smerom. Krásne vidieť na protiľahlý Vápeč a Vlčinec, ale aj na vzdialený Strážov, Homôľku, Hoľazne či Hornú Porubu. Taktiež vidím Košecký hrad, ktorý je posledným cieľom túry. Za pohľadom na Považie sa treba presunúť kúsok na západ k okraju rúbaniska. Za dobrého počasia vidieť Ilavu, Dubnicu nad Váhom a na obzore Vršatec. Rovnako ako na Vlčinci, aj tu si po zápise do vrcholovej knihy doprajem oddych, ktorý spojím s obedom. Späť idem po rovnakej trase, akou som sem prišiel. Ale nevraciam sa až do osady. V mieste, kde opúšťam les, pokračujem po jeho okraji a po pol kilometri prechádzam krížom cez lúku do Malého Košeckého Podhradia.

Hrad Košeca

V Malom Košeckom Podhradí nie som prvýkrát. V minulosti som hrad s okolím viackrát navštívil. Znovu sa teším na návštevu „Hostinca pod orechom“, ktorý má veľmi príjemnú atmosféru. Hladoši a gurmáni si tu môžu kúpiť tradičné salašnícke výrobky. Tentokrát dávam prednosť dobre vychladenému pivu, ktoré mi dodáva energiu k záverečnému výstupu na hrad. Spleťou uličiek prichádzam k rázcestiu TIM Košecký hrad, odbočka, kde sa napojím na starú hradnú cestu. Po nej stúpam popod bývalé severné múry hradu k predsunutému opevneniu. Tu sa cesta prudko stáča a ďalej pokračuje pod už neexistujúcim juhozápadným opevnením do priestoru hradnej brány.

Z hradu sa do dnešných dní zachovalo len niekoľko múrov. Žiaľ, aj z nich si zub času za posledných pár rokov ukrojil veľký kus. Napriek tomu, pozornému oku neujdú násypy či priehlbiny dokumentujúce obvodovú hradbu, palác, nádvorie, bránu a vežu. Hrad vznikol pravdepodobne v druhej polovici 13. storočia z kráľovskej iniciatívy a bol spravovaný kastelánmi. Neskôr je v držbe Matúša Čáka a Stibora zo Stiboríc a Beckova. Potom často menil majiteľov. Od roku 1526 je v držbe rodu Petróczy. V 17. storočí sa Štefan Petróczy aktívne zúčastnil na Vesselényho sprisahaní, preto panovník poveril palatína Pavla Esterháziho, aby ho zajal a uväznil. Petróczymu sa podarilo ujsť, no palatín aj tak hrad v roku 1670 obsadil a neskôr nechal zbúrať. Odvtedy je v ruinách a jeho múry boli postupne rozobraté na stavebný materiál.

Z miesta, kde stála hlavná veža, sa návštevníkovi otvára pekný pohľad na Vápeč a Sokol, dediny Malé a Veľké Košecké Podhradie a do Podhradskej doliny. Keďže hrad mám z minulých návštev dokonale prebádaný, dlho sa tu nezdržím a rýchlo zbehnem späť na rázcestie pod hradom. Odtiaľto pokračujem po poľnej ceste do Veľkého Košeckého Podhradia. Cestu mi spríjemňujú posledné pohľady na hradný vrch a okoliu dominujúce vrchy Stráne a Stupičie.

Onedlho sedím v miestnej krčme, kde pri pive zhodnotím túru známkou výbornou, napriek tomu, že celý deň bola obloha zamračená. Treba sa poďakovať značkárom z KST Tuláci Ilava, ktorí vyznačili významové odbočky na Vlčinec a Sokol a zahustili sieť turistických chodníkov zaujímavými výhľadovými bodmi.

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek