Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

V Starej Garde
V Starej Garde Zatvoriť

Reportáž Speleoškola 2017 Košarisko - Malé Karpaty

Máte záujem o spoznávanie čara neprístupných jaskýň, zdokonaliť sa v technikách pohybu v jaskyniach, na lane, mapovaní, či iných jaskyniarskych disciplínach? Chcete stráviť štyri dni s príjemnými ľuďmi v srdci malokarpatskej prírody? Takto znela pozvánka na 6. ročník Speleoškoly, ktorá sa konala 15. - 18. júna 2017 v lesoch za Borinkou, na Košarisku.

O možnosti stať sa jaskyniarom som nikdy neuvažoval. Pred pár rokmi som narazil na stránku www.speleoskola.sk. Ponúkala účasť na jaskyniarskom kurze. Vtedy som informáciu bral len ako spestrenie a nevenoval jej ďalšiu pozornosť. Asi musel ubehnúť dlhší čas, až som sa, ani neviem akou náhodou, opäť dostal na stránku Speleoškoly, kde sa práve otváral 5. ročník jaskyniarskeho kurzu. Bola jar 2016 a môj nápad sa prihlásiť bol pravdepodobne podporený intenzívnym prieskumom banských diel, ktorý som v Malých Karpatoch absolvoval, a tak asi prišiel záujem o prirodzené podzemné diela. Moje váhanie, či sa prihlásiť, bolo ľahko vyriešené naplnením maximálneho počtu účastníkov a nemožnosti zúčastniť sa. Ubehol rok a tentoraz som na nič nečakal a po troche uvažovania sa prihlásil. Čo ma bude čakať, čo zažijem, som netušil.

Pozitívne naladený, podľa inštrukcií zbalený, sa už teším na štvrtok 15. 6. 2017, kedy sa začína 6. ročník Speleoškoly. Ide o spoločný projekt jaskyniarov zo Speleo Bratislava a Speleoklubu Trnava. Partnerom školy je Slovenská speleologická spoločnosť, ktorá zastrešuje jaskyniarske kluby na celom Slovensku. Speleoškola je určená pre každého, kto má záujem o spoznávanie jaskýň.

1. deň jaskyňa Sedmička

Ranné balenie a cesta do Borinky dopadli úspešne. Rovnako aj presun na Košarisko, miesto konania, kde sa všetci účastníci prvýkrát stretávame. Našou základňou sa na najbližšie dni stáva Chata Cementárka. Nasleduje postupné zoznamovanie sa. Zloženie účastníkov je pestré, dokonca aj s medzinárodnou účasťou z Rakúska a Českej republiky. Stretlo sa nás sedemnásť (5 žien a 12 mužov). Na všetkých vidieť miernu nervozitu, nikto nevie, čo ho čaká. Vedia to len organizátori, ktorí práve na lúke pred chatou rozložili náš výstroj.

Z hľadiska výbavy sme si mali priniesť staršie oblečenie, pracovné rukavice, gumáky, prípadne pevnejšie topánky. Zapožičané budeme mať kombinézy a prilby s čelovkami. Po rozdelení sme opäť v chate, kde bez dlhého čakania otvára Peter Magdolen, podpredseda SSS (Slovenská speleologická spoločnosť), aktuálny ročník Speleoškoly. Organizačné informácie, čo nás čaká, na čo sa pripraviť, sú vystriedané témou prvej prednášky o pohybe v jaskyniach a výstroji. Speleoškola je poňatá teoreticky aj prakticky. Nasleduje prednáška o prvej pomoci a úrazoch v jaskyniach. Všetko sa dobre počúva, ale aká bude realita? Máme sa čoho obávať?

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Po chutnom obede, všetci nabudení, prechádzame slnkom zaliatou rekreačnou oblasťou Košarisko a smerujeme k prvej blízkej, podľa popisu nenáročnej jaskyni Sedmička. Jej názov pochádza z roku 1959, kedy bola objavená skupinou pod vedením Jána Majku a predstavovala jedno z desiatich pracovísk, na ktorých vtedajší jaskyniari pracovali. Dĺžka jaskyne je 927 m a hĺbka 50 m.

Netrpezlivo si obliekam kombinézu a teším sa do útrob zeme. Po prvýkrát v takomto odeve vstupujem spolu s ostatnými do chladného podzemia Borinského krasu. Praktická časť Speleoškoly práve začína. Opis toho, čo vidím, je príjemný. Stránka Speleoškoly to vystihuje pomerne presne: „Hneď za vchodom je Vstupný dóm, odkiaľ sa cez závalové pásmo prejde do Skalného dómu a prelezením stupňa sa vylezie do Veľkého dómu, čo je jeden z najväčších podzemných priestorov Borinského krasu. V hornej časti Veľkého dómu sa prechádza do členitých nových častí s neporušenou výzdobou. Steny sú tu pokryté sintrovými nátekmi, zo stropu čnejú stalaktity a v puklinových priestoroch je hojnosť stalagmitov. Asi najviac vyzdobený priestor je vysoká chodba u Tiffanyho. Tieto horné partie sú ukončené Výstavnou sieňou a v nej je mohutný komín smerujúci na povrch. Inú časť jaskyne predstavuje Bahenná chodba, ktorá klesá zo Skalného dómu relatívne strmo až do hĺbky -40 m.

Delíme sa na skupiny a spolu s inštruktormi smerujeme do rôznych častí jaskyne. Osobne mám na začiatku problém so správnym pohybom. Je zvláštny pocit „šúchať sa“ o zablatené skaly. Lenže v jaskyni to ináč nejde. Prvé plazivky bez problémov prechádzam a obdivujem všetko okolo. Síce svetlo mojej zapožičanej čelovky mohlo byť silnejšie, ale vidím pred seba. Po otázke inštruktora, kto chce ísť Bahennou chodbou, neváham. Menšia skupina sa vydá v ústrety dobre znejúcemu názvu, ktorý má svoje meno oprávnene. Samé blato, úzka chodba a k tomu ešte lano. Pohyb nikomu z nás nerobí problém a postupným klesaním prichádzame na koniec. Na konci sa môžeme otočiť a vrátiť späť. Rovnaká chodba je v smere hore úplne iná. Nudiť sa niet kde, každý centimeter jaskyne je zaujímavý. Väčšinu času sa ide po štyroch, prípadne po bruchu a chrbte. Pre mňa úplne nové pohyby.

Sme späť v dóme, prezeráme si bočné časti. Mám so sebou foťák, snažím sa o zachytenie aspoň dokumentačných fotiek. Po dvoch hodinách Sedmičku opúšťame. Pocit po výstupe von je povznášajúci a ťažko sa opisuje. Treba zažiť.

Neoddeliteľnou súčasťou jaskyniarstva je vypranie kombinéz. Práčka by sa po takejto dávke zablateného oblečenia asi porúčala, pranie prebieha v neďalekom potoku. Kombinéza je o chvíľu čistá a my smerujeme späť na základňu. Tentoraz nie po asfaltke, ale lesnou cestou nad chatami. O nej máloktorý účastník tuší, že ide o pozostatok lesnej železničky z Lozorna na Volhovisko.

Kombinézy sa spokojne sušia na plote a práve večeriame. Strava je bezproblémová a chutná, jedlo je aj pre vegetariánov. Po večeri nasleduje blok prednášok o speleológii a netopieroch. Tie si vďaka pánovi Lehotskému a špeciálnemu prístroju na zachytávanie ich prejavov môžeme názorne ukázať. Príjemný prvý deň je za nami. Môže to byť ešte lepšie?

2. deň Veľké Prepadlé

Zobúdzam sa do zamračeného rána. Po raňajkách je na programe zaujímavá prednáška pána Halamu o jednolanovej technike. Dozvedeli sme sa všetko možné o uzloch a lanách. Hneď po skončení máme možnosť praktickej skúšky v teréne. Lenže počasie je proti, chvíľu prší, chvíľu nie. Nakoniec sa dážď umúdri a môžeme vyraziť von. Kúsok od základne je na stromoch pripravené cvičisko. Začíname sa obliekať do sedákov, keď sa spustí silná búrka. Nič to, je sa kde schovať. Prší silno a husto. Sú aj blesky, jeden udrie pár desiatok metrov na okraji lesa. Onedlho dážď ustane a po necelej hodinke sme späť pri lanách. Rýchlu inštruktáž, ako si obliecť sedák, čo kam zapnúť, odopnúť, kam dať nohu, som, priznám sa, nepochopil.

Trpezlivosť inštruktorov a moje skúšanie je odmenené úspechom. Som síce na lane v malej výške, ale ako sa spustím dole? Stále mi nie je jasné prehodenie jumaru za brzdu. Opäť vysvetlenie a už to ide. Trúfnem si na dlhšie lano a vyššiu výšku a spokojne si takto zhora fotím. Lezenie sa mi zapáčilo. Len aké to bude v jaskyni, celý od blata? S úsmevom sa vraciam na základňu, nielen preto, že sa teším na obed, ale teším sa aj z nadobudnutia nových praktických poznatkov.

Po príjemnom obede sa delíme do dvoch skupín. Jedna smer jaskyňa Stará garda, druhá smer Veľké Prepadlé. Dnes by som išiel rád do Prepadlého. Je mi známejšie a teším sa naň. Spolu s chalanmi z izby, ďalšími účastníkmi a inštruktormi smerujeme po zelenej a modrej značke k jaskyni Veľké Prepadlé. Počas pochodu sa mi prihovorí Tomáš, ktorý prišiel s Jurajom Halamom. Už po prvých vetách je jasné, že si máme čo povedať. Je z Chtelnice, ja z Dobrej Vody. Témy krátkeho a určite nie posledného spoločného rozhovoru sú hradiská, jaskyne, bane, železničky,... Ani neviem ako, sme pri vchode do Prepadlého.

Veľké Prepadlé je s dĺžkou 1755 m a hĺbkou 70 m jedna z najdlhších jaskýň Borinského krasu a patrí k najdlhším v celých Malých Karpatoch. Prezlečenie do kombinéz a inštruktáž, že liezť budeme, až keď pôjdeme von. A sme dnu. Pár metrov klasickým úzkym priestorom, rebríkom a sme v Hlavnej studni. Impozantný, 16 m hlboký priestor, dáva zabudnúť včerajším úzkym chodbám v Sedmičke. Jaskyňa má aktívny tok Stupavského potoka, ktorý je ale aktuálne odklonený do časti Veľké Prepadlé P-2. V opačnom prípade by nám na hlavy doslova tiekol veľký vodopád.

Prvá časť našej skupiny má možnosť ísť sa pozrieť do koncových častí jaskyne. Opisovať, čo sa po trase dá vidieť, je zbytočné. Treba to zažiť. Krásne sfarbené steny, ostré skaly modelované vodou, pukliny, okruhliaky. Plazivky, širšie chodby, zákruty, stiesnené časti. Každá časť je iná. Asi od polovice sa pridá vodný tok, prechádzame riečiskom. Pri pohybe sa čakáme, na každom je vidieť radosť z toho, že tu je. Samozrejme, pohyb musí byť opatrný a uvážený, spadnúť do niektorej pukliny neradno. Výrazný hukot vody a moja predstava o tom, ako sa voda, tečúca nám pod nohami, o necelé 3 km objaví na opačnej strane pohoria, v Limbašskej vyvieračke, je fascinujúca. Sme tesne na konci tejto časti jaskyne, ďalej je len sifón. Krása. Voda stále hučí a vydávame sa späť.

Miestami treba použiť lanový rebrík, plaziť sa, ohýbať sa pri prechode úzkymi chodbami, ale všetko beriem pozitívne, nič strašného. Rovnako sú na tom aj ostatní, všetko zvládame. Či napred nohami alebo hlavou, je naša najvážnejšia starosť. Kolená, lakte aj boky dostávajú zabrať. Užívam si celý tajuplný priestor. Dnes mám na prilbe vlastnú čelovku a hneď vidím viac. Sme späť v Hlavnej studni, kde inštruktori pripravili lezeckú časť. Obliekam si sedák, zapínam sa na lano a stačí sa vytiahnuť hore. Celkom mi to ide. Som hore a teraz sa spustím dole. Visím na lane, inštruktori ma fotia a je mi dobre. Zlaním dole a späť idem po bočnom rebríku. Po troch hodinách som vonku. Poriadna zmena.

Kombinéza sa dá vyprať kúsok vedľa, v mieste, kde sa Stupavský potok stráca v zemi. Dnešok skúsim bez prania. Von vychádzame postupne a keďže sa mi nechce čakať, ideme v trojici späť na základňu. Horúca sprcha padne vhod, o večeri ani nehovorím. Pohľad na dnešnú druhú polovicu osadenstva, ktorá absolvovala prechod Stará Garda-Majkova jaskyňa je veľavravný. Máme sa na čo tešiť. Alebo nie? Večer je zaujímavá prednáška o fotení v jaskyniach. Krásne zábery pána Staníka sú doplnené radami pre začínajúcich aj skúsenejších fotografov. Po prednáške je možnosť návštevy neďalekého Zapadnutého kúta a občerstviť sa. Radšej využijem zapadnutie v posteli.

3. deň Majkova jaskyňa-Stará Garda

Prvý víkendový deň pre mňa začal rozporuplne. Som trochu unavený, cítim hrdlo, ale napriek tomu sa teším. Raňajky opäť príjemné, nasledované prednáškami Alexandra Lačného o vzniku jaskýň, ich geomorfológii a geológii. Nemenej zaujímavá bola prednáška o potápaní v jaskyniach. Ide asi o najťažšiu, najnebezpečnejšiu a najnamáhavejšiu časť jaskyniarstva. Po dobrom obede čakáme pred chatou a vymieňame si medzi skupinami jaskyne. Naša polovica ide dnes cez Majkovu jaskyňu do Starej gardy. Zvyšok do Prepadlého. Zmena trasy pohybu nastala z dôvodu zmiernenia náročnosti. Smer Majkova-Garda je „ľahší“. Onedlho zistíme, či sa dá niečo také povedať. Za seba mám skôr pochybnosti, či nie som príliš unavený, či sa mi dobre dýcha a nemám plný nos. Pred Speleoškolou som si veľmi neoddýchol, predchádzajúce dni som mal hektické a práve dnes sa to všetko nahromadilo. Za každú cenu dnu nepôjdem, uvidím po pár metroch, ako som na tom. Oboznamujem s tým aj kolegov a inštruktorov.

Spojiť jaskynný systém Majkovej jaskyne a Starej Gardy sa jaskyniarom podarilo v roku 2012. 8 novembra 2014 sa k nim pridala aj Jubilejná jaskyňa. Vznikla tak najdlhšia a najhlbšia jaskyňa Borinského krasu. Krátky presun spríjemnený debatou s Chtelničanom Tomášom a sme pri otvore Starej Gardy. Prezliekame sa a necháme tu veci. Vchod Majkovej jaskyne je kúsok nižšie. O chvíľu sme všetci nachystaní a ideme postupne dnu. Pre istotu chcem ísť posledný, ale za mnou je ešte inštruktor Marcel. Prvé metre sú dosť náročné, zvyknúť si na podobný netradičný jaskyniarsky pohyb mi chvíľu trvá. Oproti predchádzajúcim dvom jaskyniam je začiatok nášho dnešného podzemného dobrodružstva najnáročnejší. Stále kolmé klesanie, tesná chodba nedá vydýchnuť. Napriek tomu tuším, že to zvládnem. Nechám pochybnosti stranou a užívam si jaskyňu. Pomerne úzke priestory, blato, plno kameňa. Ale krása. Len sem-tam menšia sieň, kde sa dá postaviť. Idem spolu s Tomášom, snažím sa rozptýliť rozhovorom o zaujímavostiach Brezovských Karpát. Ide sa mi ťažšie, ale pohodlne.

Ani neviem, v ktorom mieste a zrazu sme prešli do Starej Gardy. Charakter jaskyne sa zmenil, pribudli kvaple, netradičné pukliny a pekná výzdoba. Tomáš fotí, ja len niekedy, únava robí svoje. Často stojíme, keďže chodby sú priechodné len po jednom alebo lezieme po lane. Radšej pomaly v pokoji, netlačiť sa. Aspoň si oddýchnem. S postupujúcou únavou mi začínajú prekážať kamienky bodajúce do kolien, ramien, nôh a vlastne do všetkých častí tela. Miestami sa plazím po chrbte. Napriek tomu obdivujem nádheru všade okolo. Z jaskýň, navštívených za posledné dni, je práve Stará Garda z môjho pohľadu najkrajšie vyzdobená. Začína mi byť zima. Nepomohli tomu ani premočené rukavice. V jaskyniach je stála teplota, rovnajúca sa priemernej ročnej teplote vzduchu na danom mieste, čiže je jedno, či ste na jej konci alebo začiatku. Aktuálne tu je okolo 8 stupňov.

Snažím sa hýbať, ale nepomáha. Následná výstupová fáza mi trochu pomôže. Pýtam sa ostatných, ako im je. Teplo. Výstup je pomerne náročný, treba dávať pozor, kam a ako sa stúpa. Míňame Majkov krompáč, ktorý tu zanechal počas prieskumu v 50. rokoch a smerujeme späť na povrch. Pohybujem sa hneď za inštruktorom Maťom a keď vidím denné svetlo, som rád. Ku koncu som mal toho dosť. Vonku nie je oveľa teplejšie, preto len cvaknem pár fotiek a idem sám na základňu.

Čistenie kombinézy musí počkať. Na chate idem hneď do sprchy, ktorá nikdy nebola taká príjemná. Po sprche v potoku vyperiem kombinézu a čakám na večeru. Od rána pripravovaný kotlíkový guláš si vychutnávam. Vydaril sa. Po večeri na nič nečakám a idem si ľahnúť. Potrebujem si konečne oddýchnuť. Večernú prednášku o juhoamerických jaskyniach nechávam tak, s únavou a miernou zimnicou zaspávam.

4. deň jaskyňa Notre Dame

Slnečné nedeľné ráno ma prebúdza v dobrej nálade. Okrem plného nosa som oddýchnutý. Záverečný deň Speleoškoly je nenáročný. Po troch dňoch podzemného pohybu sa budeme pohybovať akoby len po povrchu. Po raňajkách je na programe posledná prednáška - mapovanie jaskýň. Výhodou sú praktické ukážky, ktoré si ideme overiť do jaskyne Notre Dame. Krátky presun autami a nevýrazným chodníkom strmo stúpame pod skalné bralá Borinského krasu. Dnes nepotrebujeme kombinézy, jaskyňa Notre Dame je vo vrchnej časti suchá.

Nasledujú ukážky meracích techník. Vŕtanie bodov, sklon, uhly, dĺžky, laserové meranie, všetko je možné skúsiť a zaznamenať. Práve tu sa mi darí zachytiť najviac fotiek. Bez problémov s prekážajúcim blatom alebo úzkymi priestormi. Po dokončení merania sa presúvame k neďalekej Ananásovej jaskyni. Má dva vchody, pôvodný a nový, umelo razený. Lúčime sa s jaskyňami a ideme späť na základňu, kde nás čaká posledný obed. Ešte predtým pobalenie vecí, svojich aj požičaných.

Poobede sa všetci zhromaždíme na lúke, odovzdávame kombinézy a prilby. Takto nastúpení plynulo prechádzame k záverečnému programu, spočívajúcom v oficiálnom zhodnotení Speleoškoly 2017. Organizátori sa tejto úlohy zhostia veľmi dobre, nám nezostáva nič iné, len s ich slovami súhlasiť. Pomyselnou bodkou Speleoškoly je odovzdanie certifikátov, ktoré umožňujú prihlásiť sa za čakateľa do jaskyniarskych skupín na Slovensku.

Záver

Do poslednej minúty plnohodnotný program považujem určite nielen ja, ale aj ostatní, za úspešne absolvovaný. Nevyskytli sa žiadne nepríjemnosti, všetci účastníci zdarne zvládli nástrahy podzemia. Z môjho pohľadu beriem Speleoškolu ako odmenu, ktorá nielen mňa, ale nás všetkých, oboznámila s ťažkou prácou jaskyniarov. Spoznali sme ďalšie prírodné bohatstvo našej krajiny, stretli nových milých ľudí s podobnými záujmami a celkovo strávili pekné štyri dni v krásnom prostredí. Speleoškola určite nie je pre každého. Potenciálni adepti sa nesmú báť úzkych priestorov. Je iné byť v stiesnených podmienkach na povrchu a niekoľko desiatok metrov pod zemou. Všetky chodby a plazivky sú ale bez problémov zvládnuteľné a to nielen pre štíhlych ľudí. Kto spomínané úseky prekoná, bude ohromený krásou podzemia. Aj v tesnej blízkosti hlavného mesta sú miesta, ktoré sa vymykajú klasickým turistickým cieľom. A stoja za návštevu.

Pred organizátormi by som dal dole pomyselný klobúk a touto cestou im poďakoval. Celá Speleoškola prebehla bez komplikácií a v príjemnej milej atmosfére. Všetko bolo zabezpečené na vysokej úrovni. Ubytovanie dostatočné. Strava bez debát vynikajúca. Program, či už prednášky alebo jaskyne, boli takisto vybrané vhodne. Podobný vysoký štandard je určite potrebné udržať do budúcna. Má to význam.

Rady na záver

Pre prípadných záujemcov nasledujúcich kurzov na záver pár rád, ktoré sa mi zdajú na základe skúseností podstatné. Z môjho pohľadu je lepšie mať pevné veľké celogumené rukavice, ktoré nepremoknú. Ďalej je dobré mať gumáky namiesto pevných topánok. Dôležité je byť oddýchnutý a kto je zimomravý, lepšie sa do jaskyne teplo obliecť. Čiže čiapka pod prilbu a šatka na krk. A určite sa zídu nejaké športové návleky, chrániče na kolená, prípadne lakte, ktoré zmiernia otláčanie od kameňov.

Užitočné odkazy

Ďalšie fotogalérie

Fotogaléria k článku

Najnovšie