Ponitrianska magistrála

Po krátkom i strmom stupáku z Nitry na Zobor sme sa zastavili na vyhliadke Pyramída, oboznámili sa s históriou Miléniového pamätníka, ktorý tu bol postavený v roku 1896 pri oslavách tisíceho výročia vzniku Uhorska. Úvod pohoria po Žibricu má pekný horský charakter. V nižšie položených partiách nad Jelencom spomína Monika na zážitky z detstva strávené pri vodnej nádrži Remitáž a odbiehame kúsok bokom k zrúcanine hradu Jelenec (Gýmeš), odkiaľ si vychutnáme výhľady na najvyšší kopec Veľký Tribeč.

Za Veľkým Tribečom na zostupe prechádzame okolo Pustovníkovej studničky. Podľa zachovaných spomienok domácich sa tu plachý pustovník z Moravy zdržoval naposledy počas Druhej svetovej vojny. Ponitrianska magistrála ďalej traverzuje hrebeň horstva, prechádzame popri dvoch lokalitách Národného žrebčína Topoľčianky – Breziny a Rybník. Z diaľky vidíme stajne a voľne sa pasúce kone na priestranných lúkach.

Dobrú vyhliadku na celú Ponitriansku magistrálu nám poskytla zrúcanina hradu Hrušov. Viaceré múry a zákutia hradu sú pekne obnovené, stará sa o to združenie Leustach, ktoré nesie meno hrušovského hradného pána z prelomu 14. a 15. storočia.

Nasledovali lazy, ktoré sa tu volajú štále, zvláštne čaro mal pre nás Brezov štál zopár kilometrov za Jedľovými Kostoľanmi. Bývajú tu poväčšinou len chalupári. Od jedného sme sa dozvedeli ako ťažko odtiaľto v zime chodil ako dieťa do Jedľových Kostolian peši do školy a keď bolo veľa snehu do školy ani ísť nemohol.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Cez rekreačnú oblasť Penhýbel a podhorskú dedinu Veľké Pole sme sa prehupli do pohoria Vtáčnik. Vtáčnik má kratší a kompaktnejší hrebeň ako Tribeč, potešili nás výhľady na východ na Štiavnické vrchy a na západ na Strážovské vrchy i Malú Fatru. Neďaleko od najvyššieho kopca Vtáčnik nás v horúcom počasí dobre osviežila voda zo studničky pod Kláštorskou skalou. Na Vtáčniku je viacero skalných partií a lezeckých terénov. Na hlavnom hrebeni nás zaujala Kláštorská skala, Biely kameň a vyhliadka z brala na Veľkom Griči, odkiaľ sme zostúpili a trochu poblúdili cez polom do Handlovej.

Veľkofatranská magistrála

Ľubochniansky hrebeň je turistická lahôdka, vedie krásnymi horskými scenériami ponad najdlhšiu slovenskú dolinu – Ľubochniansku, ukrývajúcu pravú divočinu. Na hrebeni sa husté lesy striedajú s vyhliadkovými kopcami so stráňami preplnenými horskou kvetenou. Na hrebeni nie sú žiadne turistické chaty.

Výstup z Ľubochne na Kopu, prvý kopec Veľkofatranskej magistrály sme mali „spestrený“ polomami, odmenou nám však boli výhľady. Dívali sme sa priamo pod seba na Stankovany ako na maketu s domčekmi, po ktorej sa pohybujú vláčiky a autíčka. Neskutočný bol tiež pohľad na Váh, ako sa stráca v útrobách Malej Fatry. Drevený kríž na vrchole Kopy má úctyhodné rozmery, vyviezli ho sem vrtuľníkom a je ho dobre vidieť zdola, z niektorých miest cesty popri Váhu.

Z Kopy sme výrazne zostúpili 400 výškových metrov do Ľubochnianskeho sedla (Vrchfatra). Cez nízko položené sedlo viedla kedysi cesta z Turca do Liptova. Priechod bol pravdepodobne časťou historickej obchodnej cesty vedúcej od juhu ďalej na Oravu a do Poľska, ktorú zaznamenal už Ptolemaios na svojich mapách. V sedle pri kríži stával furmanský dom. Bývali v ňom furmani, ktorí pomáhali vozom s nákladom prejsť cez sedlo, k prechádzajúcemu záprahu pripriahli svoje kone a spoločne vytiahli vozy do sedla.

Ďalší dominantný kopec na ľubochnianskom hrebeni je Kľak so skalnatým vrcholom s kruhovým výhľadom. Okrem okolitých pohorí a dolín sme z neho videli celú Veľkofatranskú magistrálu. Záverečný úsek ľubochnianskeho hrebeňa som pracovne nazval „maďarská časť Veľkej Fatry“, posledný kopec sa totiž volá Šoproň. Skôr ako sa spojí ľubochniansky a ružomberský hrebeň na Ploskej, padne vhod občerstvenie na Chate pod Borišovom, iba niekoľko minút bokom od magistrály.

Úsek od Ploskej po Krížnu má príjemný hôľnatý ráz, v oblasti okolo Ploskej a Suchého vrchu sa stále pasie, čo sa zachovalo málokde na Slovensku vo vyšších horských polohách. V našom smere prechodu sa magistrála končí na hrebeni - na Krížnej, kde sa stretáva s Cestou hrdinov SNP. Zostup sme zvolili cez impozantnú Majerovu skalu do Starých Hôr.

Rudná magistrála

Prechádza cez miesta, ktoré vo svojom názve zrkadlia prírodné bohatstvo Slovenska a ťažbu rúd v oblasti, najmä v minulosti – Nová Baňa, Banská Štiavnica, Banský Studenec, Slovenské rudohorie a pod. Banské mestá na území Slovenska mali v stredoveku významné postavenie v rámci Uhorska. Krása prírody sa tu snúbi s bohatou históriou a so vzácnou architektúrou.

Na začiatku cesty sme sa zastavili na cintoríne v Zlatých Moravciach, centre horného Požitavia, kde pôsobil od roku 1862 Janko Kráľ. Zomrel v zabudnutí, našli sme tu pamätnú tabuľu, ktorá stojí na pravdepodobnom mieste jeho hrobu. Pohronský Inovec je prevažne zalesnený, výnimkou sú rozsiahle Obycké lúky s peknými lúčnymi kvetmi. Výhľady sa nám naskytli cez lesné prieseky od Chaty pod Inovcom, z vrcholu Veľkého Inovca a tiež na zostupe do Novej Bane na ďalšiu cestu, ktorá nás čakala - cez údolie Hrona, Novú Baňu do Štiavnických vrchov.

Pokračovali sme smerom k Sitnu, magistrála ho však obchádza a viedla nás do Banskej Štiavnice popri viacerých tajchoch. Sú to umelo vytvorené jazerá, z ktorých vodnú energiu využívali v baniach pri ťažbe rudy. Spoznávanie krás Banskej Štiavnice si vyžaduje dlhší čas, tak sme sa aspoň pohľadom potešili z toho, čo sme stihli vidieť pri prechode cez mesto.

Sme zvedaví na nasledujúce nižšie pohoria Javorie a Ostrôžky, v ktorých sme doteraz neboli. Miestami v nich boli horšie terény, medzi Babinou a Sásou sme sa museli predierať cez kríky. Málo zreteľné cestičky medzi stromami v lese sme hľadali najmä v okolí Makytovej. Uprostred Javoria sme prechádzali cez náhornú plošinu a rozľahlú laznícku dedinu Zaježová. Milo nás prekvapili príjemné scenérie okolo najvyššieho kopca Javorie.

V Ostrôžkach nad Starohutským sedlom v Sliačskej Poľane prvý raz prechádzame okolo typických vyrezávaných podpolianskych krížov a ukazujú sa nám výhľady na Detviansku kotlinu a Poľanu.

Za Detvou sa zastavujeme na Kaľamárke pod Poľanou. Andezitové veže a steny sú obľúbenou lezeckou lokalitou. Prechádzame popod steny a kontrolujeme, či lezecké cesty sú na svojich miestach tak, ako si ich pamätáme spred rokov, keď sme sem chodili liezť. Ďalej, na hrebeni Poľany kráčame v pralesových porastoch po kaldere vyhasnutej treťohornej sopky.

Za sedlom Jasenová sme sa prehupli do Slovenského rudohoria, začíname vo Veporských vrchoch. Za Ľubietovským Veprom sme sa zastavili na Hrbe, geografickom strede Slovenka. Nasledoval zostup na Tri Vody. Ťažba železnej rudy v blízkej lokalite Červená jama, dostatok dreva na výrobu dreveného uhlia a vodná energia na poháňanie dúchadla boli výbornými podmienkami pre vybudovanie vysokej pece na spracovanie železnej rudy. Vysoká pec Tri Vody bola postavená už v roku 1795, produkovala surové železo takmer 80 rokov. Neďaleká vodná nádrž Hronček určená na splavovanie dreva bola vybudovaná v roku 1871.

V ďalšom priebehu Rudnej magistrály nás zaujal najmä strmý výstup a zostup na vulkanický Klenovský Vepor. Kúsok ďalej, od kopca Dielik sa nám v diaľke ukázala náhorná plošina Muránskej planiny v plnej kráse. Za sedlom Zbojská nasledoval výrazný stupák na Tri kopce, odkiaľ, mimo magistrály bol iba kúsok na Fabovu hoľu, najvyšší kopec Veporských vrchov. Počas prudkého zostupu do sedla Burda, kde Veporské vrchy končia, pozorujeme ako severne od nás vyčnieva hrebeň Nízkych Tatier, oblasť Kráľovej hole.

Za sedlom Burda v okolí Stožiek prechádzame krásnymi scenériami Muránskej planiny. Na poľane Nižná Kľaková stojí jediná oficiálna turistická útulňa na Muránskej planine. Spomíname, ako sme tadiaľto prechádzali počas našej svadobnej cesty, ktorú sme absolvovali v divočine Muránskej planiny a tatranských stien. Muránska planina sa nachádza v oblasti Spišsko-gemerského krasu a v krasových pohoriach sú pramene na hrebeni vzácne. V úmornom teple nám Studňa na Muránskej planine padla vhod. Neďaleko Studne prechádzame popri stáde voľne sa pasúcich koní. Plemeno Norik muránskeho typu bolo vyšľachtené na Muránskej planine a v Dobšinej krížením hucula s ďalšími plemenami (norik, fjord, hafling). V drsných podmienkach tu boli vychované húževnaté koníky určené pre lesné hospodárstvo.

Od Maretkinej sa nám naskytol pekný výhľad na kopec Cigánka s bralami, na ktorých sa rozprestiera Muránsky hrad. Kúsok za Meretkinou je Veľká lúka – rozsiahla poľana s krasovými závrtmi. Počas SNP tu bolo poľné letisko, je tu žrebčín, v ktorom sa ustajňujú Noriky muránske najmä v zime. Z okraja Muránskej planiny – Pod Skalou sa pozeráme na dedinu Muránska Huta. Nad ňou sa vypína kopec Stolica, najvyšší vrchol Stolických vrchov aj celého Slovenského rudohoria. Na ňom Rudná magistrála končí, je len škoda, že na jeho zalesnenom vrchole nestojí rozhľadňa.

Pokračovanie uverejníme nabudúce.

Fotogaléria k článku

+37 ďalších fotiek