Tatranská magistrála

Tatranská magistrála bola dokončená v roku 1937 a je najdlhším turistickým chodníkom v Západných, Vysokých a Belianskych Tatrách. V čase vzniku bola veľkým prínosom pre ľudí, ktorí radi spoznávajú Tatry, pretože prepojila nesúvislú sieť chodníkov a ciest. Prechádza južnými svahmi Tatier v stredných polohách a zdalo by sa, že v porovnaní s výstupmi na vysokohorské sedlá a štíty je menej zaujímavá. Prejsť však súvisle popod celé Tatry a vidieť nádheru vcelku bol pre nás krásny zážitok.

Pri prechode popod Západné Tatry sa nám potvrdilo, že zlé býva aj na niečo dobré. Polomy z roku 2014 síce sťažili orientáciu na niektorých miestach, ukázali sa nám však výhľady, ktoré boli predtým ukryté za korunami stromov – naľavo nad nami bočné hrebene Západných a napravo v diaľke hrebeň Nízkych Tatier.

Pri prechode popod Vysoké Tatry sa mi mnohé štíty a steny postupne pripomínali lezeckými spomienkami spred 20 až 30 rokov. Pripomínali mi chvíle neskutočného splynutia s prírodou, niektoré však boli z kategórie tých, ktoré by som nerád zažil znova.

Bonbónik na záver bola oáza pokoja v oblasti Kopského a Širokého sedla a rajská záhrada Monkova dolina. Po rekapitulácii miestopisu Tatier z južnej strany mi trochu chýbalo niečo podobné aj zo severu. Tak sme sa rozhodli absolvovať severný doplnok k magistrále, opäť ako jednodňovku. Okruh medzi Podbanským a Kopským sedlom sme uzavreli cez Kôprovú, Kobyliu a Kamennú Tichú dolinu, ďalej cez Ľaliové sedlo, Dolinu Suchej vody, Lysú Poľanu, Tatranskú Javorinu a Zadné Meďodoly. Výborný vyhliadkový bod na poľskej strane bola Husia šija (Gęsia Szyja).

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Východokarpatská magistrála

Od hraničného priechodu v Ubli (Malyj Bereznyj) sme popri ukrajinskej hranici smerovali na sever, k najvýchodnejšiemu bodu Slovenska. Nápisy v cyrilike nám pripomenuli Rusínov, ktorí žijú v karpatskej oblasti v početnom zastúpení. Majú tu aj svoje inštitúcie, nakoľko na Ukrajine nie sú uznaní ako národnostná menšina.

Prechádzali sme tesne pri hranici popri veži s hliadkou, nikomu sme však neprekážali. V Uličskom Krivom sme si prezreli zrubový gréckokatolícky kostol z 18. storočia. Začína tu Chodník ikon, ktorá pokračuje viac na západ od našej trasy do Ruského Potoka a Topole.

V Novej Sedlici nám dobre padlo pivo v najvýchodnejšej krčme na Slovensku a fotíme si tiež domček so slamenou strechou, ktorý bol predlohou domčeka deduška Večerníčka, z ktorého vychádza každý večer zažínať hviezdy. Vstupujeme do Bukovských vrchov, do sveta karpatských bukových pralesov, zapísaných do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO. Cez Stužický prales vystupujeme na Kremenec, najvýchodnejší bod Slovenska a zároveň trojhraničný bod s Poľskom a Ukrajinou.

Ďalej magistrála vedie na západ po slovensko-poľskej hranici. Hraničné stĺpy nám uľahčujú orientáciu, no postupujeme pomaly. Je to nielen kvôli daždivému počasiu a rozbahneným chodníkom, ale aj kvôli tomu, že chodníky boli na viacerých úsekoch málo prechodené a zarastené malinčím a papraďou. Prechádzame cez Národný park Poloniny. Napriek hmle si uvedomujeme, že hrebeňové partie sú väčšinou zalesnené, valašská kultúra z týchto oblastí dávno ustúpila. V porovnaní s hôľnymi ukrajinskými poloninami slovenské nenapĺňajú pôvodný význam pomenovania. V zalesnených horách sme však cítili pravú divočinu. Po daždi sme často sledovali vlčie stopy, ktoré sa v obidvoch smeroch miešali s našimi. Poloniny sú známe aj ako Vlčie hory, je to výstižné pomenovanie.

Na celom hrebeni sme stretli iba dvojicu hrebeniarov, išli v opačnom smere. S civilizáciou sme sa stretli v sedle Balnica, kde má stanicu Beskydská železnička vedúca z poľskej strany. Dnes sa nepoužíva na zvážanie dreva, ale vozí turistov cez malebné hory.

Za Balnicou sme pokračovali po hrebeni Nízkych Beskýd, oblasťou Laboreckej vrchoviny. Hrebeň občas križovali v sedlách priechody s asfaltovými cestami rôznej kvality, no divoký charakter turistami zabudnutej prírody sa nezmenil. Pekné miesto na bivak sme našli pri železničnom tuneli, ktorý vedie pod Lupkovským priesmykom. Tunel sa naposledy používal počas Druhej svetovej vojny, v roku 2017 bola obnovená premávka pre turistické účely počas letných mesiacov.

Blížiac sa k Duklianskemu priesmyku nás smerovník upozornil, že máme pred sebou rašelinisko. Už bežné chodníky boli dosť rozmočené, tak sme si nevedeli predstaviť ako ho prekonáme. Cez Haburské rašelinisko našťastie viedol drevený chodník, ktorý nás udržal „nad vodou“. Je to prírodná rezervácia so vzácnou faunou a flóru. Okrem iných tu je endemický mliečnik sojákov a vzácne sa vyskytujúci hraboš močiarny. Zvyšnú časť Východokarpatskej magistrály za Duklianskym priesmykom po Minčol v Čergove sme si už prešli, trasa vedie spoločne s magistrálou E3.

Záver

Myšlienka prechodu turistických magistrál na Slovensku bola veľkou neznámou. S jej naplnením som však spokojný, priniesla svoje ovocie. Okrem spoznania nových zákutí a krás prírody mi prehĺbila pocit spätosti so slovenskou prírodou. Tiež priniesla pekné spoločné chvíle so spolupútnikmi, s ktorými som jednotlivé úseky prešiel.

Prejsť si slovenské turistické magistrály alebo niektoré ich úseky môžem všetkým odporučiť. Sú to síce dlhšie trasy, sú však pestré a každý si na nich nájde to svoje. Ak by niekto váhal z dôvodu, že nemá skúsenosti s diaľkovými prechodmi, na kratších magistrálach to môže vyskúšať, doladiť detaily výstroja a pod. Dlhšie magistrály už potom pôjdu ako po masle.

Prajem všetkým veľa radosti a pekných zážitkov v prírode!

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek