Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Sitno z lúk nad Štefultovom
Sitno z lúk nad Štefultovom Zatvoriť

Túra Babiná – B. Štiavnica – Sklené Teplice – Bzenica

Koncom júna sa v predpovedi rysovalo zopár dní bez obvyklých búrok, a tak som pozeral do mapy, kde by som sa tri dni mohol túlať. Voľba padla na Štiavnické vrchy, kde som dávnejšie nebol. Už len naplánovať trasu, zahrnúť do nej čo najviac neznámych úsekov a skoordinovať s možnosťami verejnej dopravy.

Vzdialenosť
87 km
Prevýšenie
+3275 m stúpanie, -3420 m klesanie
Náročnosť
stredná, 3. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
3 dni
Obdobie
leto – 26.06.2017
Pohoria
Štiavnické vrchy (CHKO Štiavnické vrchy)
Trasa
Voda
pod Pinkovým, Ľudový prameň (termálny), pod Kapitulskými bralami
Nocľah
Nad Banským Studencom, dolina potoka Teplá
Doprava
Zvolen (vlak, bus) - Babiná (bus)
Bzenica (vlak, bus) - Žiar nad Hronom (vlak, bus)
SHOCart mapy
» č.1092 Štiavnické vrchy, Javo (1:50.000)
» č.229 Štiavnické vrchy, Krem… (1:100.000)

Trasa

Babiná, vlak – Krupina – Štangarígel – Žibritov – Banský Studenec – Banská Štiavnica, križovatka – Štefultov – sedlo Krížna – sedlo Pleso – sedlo pod Kanderkou – Klinger – Banská Štiavnica, námestie – Jergištôlňa – sedlo pod Studeným vrchom – Bartkov majer – Breziny – Sklené Teplice – Pustý hrad – Pod Kapitulskými bralami – Szabóova skala – Lehôtka pod Brehmi – Bralce – Kečka – Janovské sedlo – Bzenica

Po pár hodinách vo vlaku a polhodinke v autobuse vystupujem na zastávke uprostred ničoho. Od cesty spájajúcej Zvolen s Krupinou zostupujem chodníčkom k opustenej železničnej staničke Babiná (na trati je momentálne osobná preprava zrušená). Som pri smerovníku zelenej TZT, ktorou sa nechám viesť väčšinu dnešného dňa.

1. deň: Babiná – Banský Studenec (28 km/1010 m)

Krátko po prekročení Krupinice po novom mostíku sa vnáram do chládku lesa. Chodník sa vinie úpätím strmých zrázov Mäsiarskeho boku (NPR chrániaca zachovalé sutinové lesy), na druhej strane občas pomedzi stromy presvitne teleso či most trate a spoza Krupinice sem dolieha hluk od rušnej cesty. Na jednom mieste sa prechádza okrajom skalných morí. Prechádzam najprv cez a o chvíľu podjazdom popod železnicu. Značka stúpa lúkami okolo lazov a cez návršie klesá k prvým domom Krupiny.

V centre len dokúpim nejaké potraviny a bez zdržania smerujem k vodnej nádrži Bebrava nad mestom. Voda je na môj vkus teplá, ale v horúčave dňa aj tak poteší. Po obednej pauze pokračujem hrebienkom miestnou asfaltkou spájajúcou okolité lazy miestnej časti Líška a Havran. Potom konečne opäť vchádzam do terénu. Zo stúpajúcich pasienkov sa otvárajú pekné spätné pohľady na juhovýchod - snáď až do Maďarska. Po polhodinke som na Štangarígli (482 m), kde informačná tabuľa upozorňuje na stĺpovitú odlučnosť andezitových brál na vrchole. Lokalita je chránená ako PP Krupinské bralce. Príjemný chodník popri potoku ma zanedlho privádza do Žibritova.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Pri poslednom dome si vypýtam vodu do fliaš a presedlávam na modrú značku. Smerovka je síce z 2012, ale značenie v teréne biedne. Pod Buzalkovým vrchom je to prebíjanie sa zarastenými rúbaniskami, aj lesom bez akéhokoľvek chodníka od jednej značky k druhej. Som celkom rád, keď sa trasa chytí zvážnice, ktorá sa dá ako tak sledovať. Ešte aj pred rázcestím Diely to omylom strihnem krížom cez malebný pasienok riedko porastený brezami... a zrazu je značenie evidentne nedávno obnovované. Tak asi postupujú zdola od Studenca. Ku Kolpašským tajchom prichádzam krátko pred západom slnka, stíham si zaplávať, dávam si zaslúžené orosené a vyliezam zabivakovať na okraj lesa nad obcou. Uspáva ma bľačanie ovciec z dvorov a podchvíľou ruší brechot psov.

2. deň: Banský Studenec - dolina potoka Teplá (34 km/1185 m)

V skoré ráno prechádzam ešte spiacou dedinou a po červenej smerujem k Banskej Štiavnici. Značka po chvíli opúšťa asfaltku doľava do lesa a príjemným chodníkom sa krúti ponad dolinu. Na asfaltku sa znova pripája pri arboréte Kysihýbeľ a takto ma privádza až na okraj sídliska Drieňová a veľkým oblúkom ku kruhovej križovatke so smerovníkom. V blízkom obchode kupujem len čosi mrazené a šliapem po zelenej. ktorá tu začína. Severným okrajom rodinnej zástavky sa dostávam do časti Štefultov, kde pôsobil propagátor turistiky a horolezectva doktor Edmund Téry.

Vodu dopĺňam opäť u dobrých ľudí poľnou cestou stúpam na mierne návršie, odkiaľ sa ponúkajú pohľady na Sitno na juhu aj charakteristický hrebeň od Kanderky po Tanád nad Štiavnickými Baňami. Na ohybe trasy dokumentujem prístrešok, traverzujem Pinkov vrch a o chvíľu stojím na rázcestí všetkých farieb v sedle Krížna. Vyberám si červenú, ktorá spolu s modrou obchádza Pinkov vrch z opačnej strany do sedla pod ním. Kráko pred ním si konečne môžem naplniť fľaše studenou pramenitou vodou. V sedle sa modrá odpája a nezáživným asfaltovým úsekom sa dostávam k smerovníku sedlo Peciny.

Nasmerujem si to popod chaty priamo k Richnavskému jazeru s vidinou osviežujúceho kúpeľa. Ale chyba lávky - už z diaľky zazriem pomedzi stromy priehradný múr z vnútornej strany a len nepatrný kus hladiny hlboko dolu. Vedel som, že tajch prešiel rekonštrukciou, ale myslel som, že už bude napustený... Nič to, otáčam späť na značku a trielim do sedla Pleso. Tu je v príprave obnova zaniknutého jazierka (zrejme odtiaľ názov lokality). Stúpam suchými lúčnymi stráňami na Kanderku a zvlneným terénom až na rázcestie Farárova hôrka. Horúčavu dňa našťastie zmierňuje čerstvý severný vetrík. Zhora okrem nezameniteľnej siluety Sitna vidno v hĺbke sa trblietať hladinu Vindšachtského jazera... vodááá.

Na Tanád sa už nešplhám a po modrej prichádzam k roztrúseným domom na Hornej Rovni (časť Štiavnických Baní). Odtiaľ je to už len necelý kilometer po žltej k tajchu Klinger. Trochu sa podmračilo, ale hodnú chvíľu trávim pri vode. Z dažďa nakoniec nie je nič a pri klesaní do starého centra Štiavnice opäť praží slnko. Vodu tento raz naberám na cintoríne nad Novým zámkom. Prechádzam centrom, dokupujem proviant na zvyšok trasy a hore Ružovou ulicou pomaly opúšťam mesto.

Modrá na Jergištôlňu traverzuje svahy Šobova okrajom lesa a ponúka pekné výhľady na banskoštiavnickú Kalváriu a Banskú Belú v údolí. Popri modernej (či zmodernizovanej) kaplnke klesám do osady Jergištôlňa a zelenou opäť stúpam najprv lesom, neskôr sympatickými pasienkami na hrebeň do sedla pod Studeným vrchom. Pri poslednej usadlosti dopĺňam vodu - do rána už ďalšia asi nebude. Chvíľu hútam na názvom smerovníka, Matulka je predsa pol kilometra južnejšie.

Ako sa od neho pohýňam, začujem zvuk motora a spoza návršia sa po poľnej ceste turistickej trasy pomaličky vynorí - Audi (či BMV?)... som v takom šoku, že si typ nevšímam, zaregistrujem len nemeckú ŠPZ-ku. Auto zatočí, zastane, vystupuje staršia (asi manželská) dvojica a dáva sa študovať smerovky. Našťastie trielim opačným smerom - nerád by som ich vytláčal z nejakého výmoľa... Po Bartkov majer je to príjemná húpačka pasienkovo-lesnou krajinou. Ďalej je červená trasa len nedávno zmenená. Pri Brezinách mám naplánovaný nocľah, ale dávam si len večeru a ešte zbieham lesom do doliny potoka Teplá, kde nad bývalou horárňou pod košatým bukom rozkladám bivak.

3. deň: dolina potoka Teplá - Bzenica (25 km/1080 m)

Ráno ako vymaľované, v doline ma síce nebudí slnko, ale aj tak som na nohách zavčasu. Po chvíli prechádzam spiacimi Sklenými Teplicami, pomaly sa niet koho spýtať na termálny prameň. Naberám z neho teplej minerálky, bohvieako mi nechutí, ale keď nieto nič iné. Pekným borovým lesíkom sa šplhám do kopca na rázcestie Pod Pustým hradom. Batoh opieram neďaleko o buk a naľahko kráčam na Pustý hrad. Neostáva nič dlžný svojmu menu a v pustom lese sú skutočne len nepatrné zvyšky muriva a náznaky valov.

Vraciam sa k batohu a mladou bučinou schádzam k jazeru a chatám pod Kapitulskými bralami. Smerovník udáva 1:05 do Lehôtky pod Brehmi a jasne ma posiela po južnom okraji rybníka. Viem, že som to na mape prednedávnom menil, ale čo keď... Regulárne pásové značenie ma vedie až k zastávke pri hlavnej ceste, kde je na strome - ukončovací štvorček. No pekne. Vraciam sa, obchádzam jazero z opačnej strany a nachádzam druhú vetvu zelenej - tak sa v týchto miestach nenechajte zmiasť.

Chodník je občas zarastený, za chátrajúcou chatovou osadou je výdatný prameň - vymieňam termálnu za obyčajnú. Po necelom kilometri značka križuje asfaltku a najprv mierne, neskôr prudšie stúpa do protiľahlej stráne. Postupne sa dostáva na hornú hranu skál nad dolinou a úzky, miestami zerodovaný chodníček stúpa a klesá, vychádza na vyhliadky, ktorým dominuje Kečka týčiaca sa oproti nad kameňolomom. Pekný úsek je zakončený výstupom na hrebeň, kde v borovicovom lese sa nenápadne zdola pripája žltá smerujúca na Szabóovu skalu. Na jej vrchol je to len kúsok. Ponúka sa odtiaľ letecký pohľad na Lehôtku pod Brehmi, Pohronie a Vtáčnik.

Zbieham do Lehôtky a v obci sa dávam doľava na jej horný koniec, kde opäť začína turistické značenie. Pri krajnom dome vidím vo dvore ľudí a poslednýkrát sa odohráva viac-menej štandardný dialóg:
"Môžem Vás poprosiť o vodu do fľašiek?" a podávam dve s celkovým objemom málo cez liter.
"Pravdaže, ale dáme Vám väčšiu fľašu, máme tu..."
"Ďakujem. Aj ja mám v batohu väčšiu, ale nechce sa mi to nosiť."
Sympatická deva po chvíli prináša fľašky: "A ste si istý, že Vám to bude stačiť?"
"No, istý si nie som... keď nebude stačiť, ostanem smädný. Vďaka a pekný deň."

Začína tu zeleno značený okruh cez PR Bralce (pôvodne značený len miestnou značkou). Na túto časť ma navnadil článok od Martina, a veru neľutoval som námahu. Toľkú pestrosť geologických tvarov na zopár kilometroch sa len tak hneď nenájde: kamenné moria, skalné okno, diery, kaňony a amfiteátre s chladnou mikroklímou, jaskyne, vežičky, ihly... všetko ako pozostatky niekoľkostoročnej ťažby kameňa. Na Janovej lúke sa odpájam z okruhu a žltou prechádzam do Janovského sedla.

Posledných 7 kilometrov ma opäť vedie zelená. Počiatočné zvážnice neskôr spestrujú úseky voľne lesom od značky k značke. Absolvujem zopár nevýrazných stúpaní, chodník sa postupne spúšťa na južnú stranu hrebeňa cez sympatické dubovo-borové lesíky s lúčkami. Menej sympaticky sa z cumulov kumulujú cumulonimby, kdesi nad Vtáčnikom to už buráca. Z lesa sa mi ťažko odhaduje vývoj a pohyb ďalších búrkových jadier. Keď už schádzam pomaly k prvým domom Bzenice, vidím od juhu sa tlačiacu čierňavu. Značka však smeruje ešte nahor na akúsi vyhliadkovú skalku nad obcou. Kašlem na ňu a úvozom zbieham do dediny.

Epilóg

Akurát čo stíham očistu nôh v potoku, spúšťa sa sodoma-gomora. Najhoršie prečkám v miestnej samoobsluhe (krčmu tu nemajú) a poberám sa na neďalekú železničnú zastávku. Spiatočná cesta sa mi oproti plánu mierne predĺžila. "Vďaka" meškajúcim vlakom som tých 183 km cestoval (a posedával na staniciach) od štvrtej do pol jedenástej. Nič však nemohlo pokaziť dojem z príjemne strávených troch dní v malebnej krajine.

Fotogaléria k článku

Najnovšie