Problémom je čas – je to predsa len dlhá cesta. Zrazu mi napadlo, čo tak si to okuknúť pred tohtoročnou naplánovanou cestou do Chorvátska. S tým by nemal byť problém, chodievam vlastným autom, dám si jednoducho inú trasu. Ukradnem tri dni z pobytu v Chorvátsku. Proste len zmením trasu príjazdu, bude to síce o 200 km dlhšia cesta, ale keď chcem niečo vidieť, musím to aj nejako vymyslieť.

A tak sme jednu sobotu vystrelili z rodného Slovenska – smer juh. Nie cez Maďarsko, ako som zvyknutý, ale hor sa do Rakúska, následne krátky úsek cesty cez Taliansko a po šiestich hodinách zaparkujem v slovinskom Bovci. Apartmán som si vybavil dopredu, problém ho bol nájsť, ale veď mám hubu, nestratím sa. Bolo pekne, tak prečo ešte večer niečo neobjaviť. Stihli sme prechádzku, obdivovanie a fotenie pri rieke Soča. Bola to tam paráda.

Avšak chcel som niečo prejsť, nielen behať niekde pri riečke, a tak som si naplánoval túru zo sedla Vršič. Chcel som tam spoznať čo najviac miest. Vyskúšať vybehnúť na Malú alebo Veľkú Mojstrovku tradičnou turistickou cestou by vôbec nebolo od veci. Ale človek mieni, pánboh mení.

Nedeľa – rozlepím oči a pozriem sa von. No nevyzeralo to veľmi priaznivo. Dokonca aj nejaké búrky hlásia, ale snáď pri sedle Vršič to nebude také hrozné. A tak sme sa vybrali z Bovca smerom na Trentu a odtiaľ strmo do vyššie spomínaného sedla. Serpentín bolo neúrekom, ruky dostávali zabrať, plynový pedál spoločne so spojkou dávali motoru správne melodické tóny. Vydržal.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Ale bolo to náročné, najmä na prvýkrát. A ešte horšie to bolo hore v sedle. Teda dúfam, že to bolo sedlo, lebo sme nevideli na krok, blesky šľahali pomedzi oblaky a pánbožko začínal polievať slovinskú zem výdatným dažďom. Pozeráme spoza okna, čakáme, snáď sa to dá do poriadku. 10 minút, 20 minút, polhodina – skôr by som povedal, že sa to zhoršuje ako zlepšuje. Po hodine čakania sme sa rozhodli s Jankou, že to ukončíme a dáme si spiatočku cez dolný „tobogán“ serpentín. Snáď sa po ceste vyčasí a my si nájdeme niečo zaujímavejšie. No nevyčasilo sa – ševelenie dažďa za oknami apartmánu nás ukolísalo do spoločného dueta chrapotu.

Ani poobede sa veľmi na túru nedá ísť, a tak sme znovu spoznávali pekné lokality okolia Bovca. Vodopád Boka stojí za to vidieť po výdatnom daždi. Taktiež by som spomenul miesta pamätajúce si Veľkú vojnu, ktorá sa v dejinách oblasti výrazne zapísala smutnými písmenami. Ruiny kasární, pevnosť nad roklinou potoka Koritnica, vojenský cintorín. To všetko som si prezrel, ale stále som chcel absolvovať aspoň poldňovku v Júlskych Alpách. Na tretí deň na poludnie musím vyraziť do Chorvátska. Pri tomto počasí toho veľa už neabsolvujem. Ale Oskar si ma všimol a asi sa zľutoval, lebo ráno mi hlásil cez okno do postele: „Zdvíhaj zadnú časť tela, rozohnal som mraky kvôli Tebe a chcem Ti ukázať krásnu krajinu. A Ty sa tu vyvaľuješ???

Jooooj, Oskarko, prepáč,“ vyslal som do oblohy ospravedlnenie, nahádzali sme všetko, čo sme mali do auta a poďho s plným autom do vyšších nadmorských výšok. Jasné, sedlo Vršic – znovu – ale teraz bola cesta nádherná – s krásnymi výhľadmi. Hory sa okolo nás smiali a lákali nás do svojho náručia. Tak trošku som sa pozeral po mape, že keby sa zadarilo aspoň poldňovku spraviť v tejto krásnej časti hôr. To by bolo fajn. Môj pohľad padol na vrch Slemenova špica. Vyzeral nenápadne pri obrovitých kopcoch Veľká Mojstrovka, Malá Mojstrovka, Jalovec, ale páčil sa mi jeho otvorený vrchol, odkiaľ mohli byť krásne výhľady. Bolo rozhodnuté.

Po zaparkovaní v sedle Vršič, sme sa celí "nažhavení" rozbehli do sedla Vratča pod Malou Mojstrovkou. Jasné – to by som nebol ja, aby som sa nerozbehol ako 20-ročný frkan. Po chvíli sa mi začal krátiť dych, srdce si tĺklo svoju šialenú bubnovačku na moje hrudné kosti a musel som sa zastaviť.

Veď pofotím niečo - no nie? Poznáme túto výhovorku, že áno. Problém však bol v tom, že Oskar to zas preháňal aj na danú nadmorskú výšku. Fakt mi bolo teplo a dal som si dlhé nohavice – po skúsenostiach z predchádzajúceho dňa sa mi to zdalo opodstatnené. No nič – ja s vami vypečiem, júlske chodníky! Vyhrnul som nohavice čo najviac nad kolená, vystavil som na obdiv svoje úžasné tenké nôžky a poďho ďalej, ale pomalšie. Fakt – v teple sa dosť blbo chodí do kopca – aj keď to bolo prevýšenie nejakých vyše 300 metrov.

Nasadil som si klobúk a pomalším tempom som došiel asi po 45 minútach do sedla Vratča pod Malou Mojstrovkou. Zadýchanej tvári pod bielym klobúkom sa v tomto momente dostalo odmeny v podobe krásnych výhľadov na severozápad i juhovýchod od sedla. Je to krásne, razom som zabudol na únavu, ani nie tak z výstupu, ale z tepla. Odtiaľto sa dalo dostať na Slemenovu špicu dvomi chodníkmi. Jeden sa tiahol popod vysoké bralá oboch Mojstroviek a druhý poskytoval viac komfortu v podobe tieňa a stromov. To sa mi viac páčilo. Vypekania na slnku som mal dosť. Takže vyhralo chodenie v tieni stromov. Aj keď, samozrejme, aj tam boli úseky na slnku, ale dalo sa to vydržať. Chodník sa vlnil hore, dolu, doprava, doľava, sem-tam bolo treba dávať fakt pozor – z jednej strany skaly, z druhej strmé rokliny dolu. Nebolo to nejaké nebezpečné, ale ľuďom, čo majú závrate, to nie je dvakrát príjemné.

Všetko sme zvládli, pomaly sme sa dostali pod Slemenovu špicu. Chodník zabočil od strmých svahov roklín do akéhosi sedla pod nami chcený vrchol. Krajina bola krásna, výhľady úžasné a v tejto nadmorskej výške už nebolo ani tak teplo, i keď, tieň vždy bodol. Pomaly som sa došuchtal na najvyšší bod – 1911 m. Nádherné kruhové výhľady dali zabudnúť na teplo a Oskarovi som prepáčil všetky spaľujúce pohľady jeho oka smerom k mojej pokožke. Po pokochaní sa výhľadmi na všetky strany sme zostúpili nižšie do tieňa stromov, a keďže sme sa ponáhľali z apartmánu, dali sme si konečne niečo výdatné do žalúdka. Keby len my – len tak pozerám – boooože tu sa nakrúca nejaká nová verzia hororu „Vtáci“ – dvaja okrídlení aktéri si to namierili rovno k nášmu odpočinkovému bodu. Vôbec sme ich netrápili, skenery očí mali namierené rovno na naše slovenské zlepence. Nevedel som, že sú také svetoznáme, že ešte aj júlske vtáky strácajú plachosť pri pohľade na slovenský chlieb so syrom a salámou. Našťastie sa spamätali a pristáli na ploche dva metre pre nami. V očiach výzva: „Hoď sem niečo!

Nie som taký zlý, aby som sa nepodelil, takže chleba z domova bol po chvíli rozdelený a pekne zdieľaný a skončil v bruchách turistov i vtákov. Alebo vtákov turistov?! Ktovie. Tešil som sa na krásny výhľadový chodník smerom do sedla Vršič. A on ma nesklamal. Akurát, že sme na ňom stretli viac turistov. Ale páčilo sa mi. Aj keď sme išli rovnakou cestou ako na Slemenovu špicu – na atraktívnosti vychádzky sa nič nezmenilo.

Zhruba po troch hodinách túro-vychádzky sme boli znovu pri aute v sedle Vršič. Zhodil som dolu turistické tričko, chcel som ho hodiť do auta a vtom vedľa mňa škripot bŕzd.

Čo je???!!!“, myslím a potom som zistil, to si len prechádzajúci šofér pomýlil moje pripálené červené ruky s policajnou plackou a brzdil. Samozrejme, len v mojej hlave. Ale ruky boli od konca krátkeho rukávu poriadne spálené. To je jasné, nenakrémoval som sa. Človek chce byť čo najskôr na turistickom chodníku a nič iné ho nezaujíma. No nič – hodil som na seba cestovné pohodlné oblečenie a poďho smer Chorvátsko.

Aby som nezabudol, pri zjazde smerom na Trentu po zhruba kilometri v serpentínach je malé parkovisko a dá sa tam vyjsť na jednu vyhliadku – je prispôsobená aj pre imobilných a z nej máte ako na dlani celé slovinské Alpy. Pri peknom počasí je to nádhera.

Zhodnotenie

Rád by som podotkol, že ak máte pol dňa po ceste do prímorských krajín a ste blízko oblasti, tak opísaná krátka poldňová túra je vám schopná ukázať všetky krásy Júlskych Álp. Nie je problém prejsť to s deťmi – akurát by som pri prechádzaní ponad strmé stráne Slemenovej špice viac upriamil pozornosť na aktivity potomstva. Ale je tam krásne.

Údaje z navigácie udávajú dĺžku trasy 6,5 km a prevýšenie 441 metrov. Celé aj s kochaním sa a zdieľaním potravy s miestnymi skutočnými vtákmi nám trvalo 3.45 hodiny. Čistý čas pochodu je 2.10 h. No holt, kochanie sa a fotenie sú dosť časovo náročné.