Veľkofatranská výzva alebo prvý mokrý sneh v našich topánkach

Tak po mnohých odkladoch a presunoch sme sa dočkali. V termíne 8. - 9. 10. 2016 pôjdeme túžobne očakávaný hrebeň Veľkej Fatry z juhu na sever.

Komunikátory brnkali každú chvíľu s blížiacim sa termínom, Viber pípal, maily sa zhusťovali. „Nezabudni toto...“; „Kto berie toaleťák?“; „... a ktorú trasu vlastne ideme?“. Nervozita kombinovaná s radostnými očakávaniami kulminovala. Nóri na yr.no ale neveštili nič dobré. Na dôvažok, v stredu pred plánovaným víkendom napadol v horách prvý (mokrý, ťažký) sneh. Jaro z Martina, ako hlavný nevymenovaný pozorovateľ (prepáč, Stano), hlásil každý deň aktualizovaný status: „Stále pod snehom. Posielam fotku ako dôkaz z Ploskej.“ Ako keby sme mu to neverili. Skúšam volať horskú službu, potvrdzujú hrebeň pod snehom. Alebo sneh pod hrebeňom? Ako to vlastne bolo? No, nebude to med lízať. Ale veď zasa v októbri nemôžeme čakať letnú idylku, nie?

Batoh zbalený, minimalizácia nákladu bola vykonaná do posledného detailu, a tak v piatok popoludní nasadám do Danovho auta a šviháme si to smer Martin. Tam sa stretávame s druhou dvojicou – Jarom a Stanom. Ešte večerná „porada“ v krčme a líhame si spať. Plní očakávania, čo nás to v najbližších dvoch dňoch čaká.

Sobota ráno – achjaj. Večerná „porada“ zanechala u mňa nečakané následky – „Je mi tak blbě, že nemám ani tužku,“ ak môžem použiť okrídlený citát Bohumila Stejskala. Nie som schopný ani chodiť, ani stáť. No, bude to dnes naozaj ťažké, preťažké. Ostatní sú v pohode a bavia sa na mne. Presúvame sa na železničnú stanicu do Vrútok, odtiaľ vláčikom do Turčianskych Teplíc, kde nás čaká Stanov brat, ktorý nás autom odváža na štart dnešnej etapy – do sedla Malý Šturec. Ešte posledné utiahnutie a nastavenie popruhov a môžeme vyraziť.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

1. deň

Sedlo Malý Šturec – horský hotel Kráľova studňa – Krížna – Ostredok – Ploská – Chata pod Borišovom

Vlečiem sa za chlapcami ako slimák, metre ubiehajú pomaličky. Ešteže sú kamaráti trpezliví a chápaví a tu a tam ma počkajú. Samozrejme, po niekoľkých kilometroch schádzame z červenej značky, čo je v mojich očiach dodnes nepochopiteľné, ako sme to dokázali. Odrazu sa ocitáme na zelenej, ktorá prichádza od Harmanca. Jaro tvrdí, že to pozná, že je to asfaltka (makadamová cesta, pozn. red.), ktorou ide autobus na horský hotel Kráľova studňa. Krátko sa občerstvíme a už vedno šliapeme. A ľaľa! Zľava sa pripája stratená červená značka! Pribúda sneh všade navôkol a k hotelu dochádzame v súvislej snehovej pokrývke. Dnu je útulne a hlavne teplo, objednávame si polievku, čajík a asi hodinku posedíme.

Von sa nám vôbec nechce, ale inej cesty niet. Tak prezliekame spotené spodné vrstvy, upneme „onuce“ na topánky a nohavice (mimochodom, už teraz napíšem, že to bola vôbec úplne najlepšia vec vo výbave, ktorú som mal – sneh nevošiel do topánky a noha ostala v suchu) a vyrážame na hlavný hrebeň Veľkej Fatry. Viditeľnosť je približne 20 metrov, takže na nejaké monumentálne epochálne výhľady môžeme zabudnúť.

Dohodli sme sa, že prvý „prešliape“ takmer neexistujúcu stopu a potom bude vystriedaný. Vlečieme sa husím radom a človek by ani nepovedal, aká úľava to bude, keď sa nemusí ako prvý brodiť hlbokým snehom niekedy až povyše kolien a môže byť až ďalší v rade. Z hmly sa znenazdajky vynára silueta vysielača na Krížnej, kde stretávame partičku turistov, idúcich opačným smerom. Informujú nás o stave hrebeňového chodníka a už teraz vieme, že nemôžeme čakať nič lepšie ako doteraz. Ani z hľadiska stopy, ani z hľadiska viditeľnosti. No čo už... Ale aspoň nám urobili spoločnú fotku.

Je veľká škoda, že nemáme žiadne výhľady. Viem, že táto časť hrebeňa je naozaj očarujúca. Takto nám neostáva nič, len pokračovať v našej taktike pozerania sa na kamarátov chrbát, prípadne vpred a prešliapavať stopu.

Z hmly sa vynára... Čo je to? A sakra!!! MEDVEĎ!!! Bože, myšlienky v hlave mi víria rýchlosťou svetla, čo robiť, zastať, pokračovať, ľahnúť a robiť mŕtveho? Skôr, ako dospejeme k správnej odpovedi, medveď sa mení lomom svetla v hmle na obrovského salašníckeho psa, čo si turistikuje so svojim pánom. Strach sa mení na smiech. Kamene, padajúce zo sŕdc nečujne buchocú do bielučkého prašanu a... slipy si vymeníme až večer. Ale na jednu vec to bolo dobré. Ak stretnem v budúcnosti skutočného medveďa, mám strach odskúšaný na jednotku.

Ostredok nebol ničím zaujímavý v tomto počasí okrem toho, že sme sa na ňom občerstvili a videli oba vrcholy, o ktorých sa hovorí aj píše v odbornej turistickej verejnosti. Začína zostup k salašu Martina. Danovi topánky úplne premokli (jediný nemá onuce) a trápi sa. Na veľké prehováranie si aspoň v údolí prezuje fusakle za suché.

Dnešná túra sa chýli ku koncu. Prechádzame popod zvláštny stromový „baldachýn“ k malej lúčke a MODRÁ OBLOHA a v diaľke VIDITEĽNÁ PLOSKÁ!!! Nálada exponenciálne stúpa, fotíme sa z rôznych uhlov v najnemožnejších víťazných pózach. Hlavne ale, že je niečo vidno. Prechádzame riedkym lesíkom a po ľavej strane vidíme cieľ dnešnej cesty - Chatu pod Borišovom.

Stúpanie na Ploskú je dlhé a tiahle, ale modrá obloha nám dodáva sily. Fúka pomerne ostrý vetrík, ale s Jarom svižne kráčame v drobnom predstihu. Viditeľnosť strieda hmla, ale v takýchto nadmorských výškach je to normálne. Tipujeme, koľko značkových kolíkov je ešte k vrcholu a sme tam! Chata sa opätovne stráca v opare, čaká nás vyčerpávajúci zostup do dolinky, ale vidina teplého čajíku, pivka a polievočky nám sama poháňa nohy vpred. Rýchlo sa blíži súmrak a my s ním vchádzame do útulného tepla chaty. Nie je tam veľa ľudí. Rýchlo sa prezliekame, dávame si sušiť ku krbu, čo sa dá a už len dohadujeme s poloprivretými viečkami pri polievke a pivku, akou trasou sa vyberieme zajtra. Postele na izbe sú pomerne pohodlné a rýchlo zalamujeme. Môj zajačí spánok mi síce nedovoľuje spať hlbokým spánkom, ale predsa len, telo oddychuje.

Súhrn dňa: prejdených 27 km a prevýšenie 1050 m.

2. deň

Chata pod Borišovom – Močidlo – Vyšný tajch – Blatná – Ľubochnianska dolina – Ľubochňa

Potichu vstávame okolo šiestej, tma sa ešte len opatrne začína rozpúšťať, balíme veci a čakáme sa pri rázcestníku pri chate. Deň ešte len začína a my musíme improvizovať. Žiaľ, jeden z nás má topánky v takom zlom stave, že pokračovanie hrebeňa cez Malý Lysec neprichádza do úvahy. Volíme preto alternatívu zostupu do Ľubochnianskej doliny po žltej značke, ktorá odbočuje z hrebeňovky neďaleko chaty.

Pomerne svižne zostupujeme dole kopcom a za chvíľku sa ocitáme na polorozbitej asfaltke. Po zopár metroch sa, samozrejme, strácame zo značky, ale po asi kilometri ju opätovne nachádzame. Dávame si raňajky, zbavujeme sa prebytočných gramov potravín a pokračujeme miernym klesaním dole dolinou. Stretávame cyklistu, ktorý nám hovorí, že do ústia doliny je to dobrých 15 km, čo mu ani náhodou neveríme (pozn. pre čitateľa – mali sme mu to veriť, bolo to ešte viac).

Cesta ubieha jednotvárne, síce máme slušné rýchlostné tempo, avšak – dookola nuda. Za zmienku by stáli dve veci. Jedna je umelá zavlažovacia nádrž - Vyšný tajch s pekným zastrešeným odpočinkovým priestorom na opekanie. Bolo to naozaj veľmi pekné a všetkým z okolia Ružomberka a Martina – choďte sa tam určite pozrieť. Ale ak ste aj odniekiaľ inokadiaľ, choďte tiež! Naozaj je tam veľmi pekne.

Posledné kilometre bolia. Dano od zúfalstva vyzúva topánky a cupká len v ponožkách po asfalte. Ešteže nie je veľa kamienkov a cesta je v dobrom stave. Jaro jeho stav nazval „barefoot aeróbny tréning“. Je to síce trošku úsmevné, ale všetci s ním súcitíme a pomáhame mu ako vieme. Stano v rámci posilňovania organizmu berie Danov ruksak a vyzerá ako profesionálny paragán. Blíži sa dedina, ale akoby bola na kolesách a vzďaľovala sa od nás rovnomerným tempom našej chôdze. Podrážky pália aj nás a všetci sa tešíme na obec a hlavne na železničnú stanicu, kde si sadneme...

V eufórii na začiatku dediny uzatváram stávku s ostatnými, že vzdialenosť ku hlavnému ťahu Ružomberok - Martin je menej ako 1 km. Prehrou bolo, že si presne na 1 km vzdialenosti od miesta stávky ľahnem nahý na asfalt. Prehral som, no a sľuby sa musia plniť. Len to nemuselo byť na najrušnejšej križovatke uprostred dediny. Dofrasa.

Kupujeme si radler v potravinách a o niekoľko sto metrov je opustená železničná stanica v Ľubochni.

Síce sa nám nepodarilo prejsť celý hrebeň po plánovanej trase, ale mali sme aj tak kopec zážitkov, ktoré sa len tak nezabúdajú. Veď vidíte, svedčí o tom aj fakt, že článok píšem v apríli. Rád sa sem kedykoľvek vrátim a prejdem si to za pekného počasia. Musí to byť úžasné.

Jaro, Dano, Stano, ďakujem... Ďakujem za spoločnosť a pekné zážitky. Rád si to s vami zopakujem. A Jaro vie variť fasa guláš! Za to špeciálna vďaka.

Súhrn dňa: prejdených sme mali 28 kilometrov a bol to samý zostup.

Fotogaléria k článku

+5 ďalších fotiek