Trasa

Svederník – Svedernícky vrch – Trojka – Diel – Žižovci – Divina – Hrošov vrch – Čambalovci – Rudinská – Nesluša – popod Stránie – Tábor – Kysucké Nové Mesto

Naša osvedčená rozhľadňová trojka – Ctibor, Ivan a ja, sme vyrazili v nedeľu ráno vlakom o 5.55 h z Bratislavy do Žiliny. Keďže slovenské železnice so železnou pravidelnosťou meškajú a nestarajú sa o to, aké komplikácie tým nastanú cestujúcim, ušiel nám v Žiline jediný možný autobus a tak sme opäť, ako na prvej rozhľadňovej túre, zvolili taxík.

Vyložil nás pred svederníckym kostolom, kde práve začínala omša. Tým pádom boli potraviny zatvorené a štartovacie pivečko nebolo. Kým som si skracoval nohavice, vyťahoval legionárku a štartoval tablet, Ivan s Ctiborom sa pustili do raňajok.

Potom sme podľa smeroviek vykročili smerom k rozhľadni. Cesta je veľmi dobre značená a po vyjdení z lesa je rozhľadňa pekne vidno, takže behom 30 minút sme boli pod ňou. Trošku som mal problémy, ako sa dostať dnu, no napokon sme zastali na vyhliadkovej plošine a kochali sa nádherným výhľadom na šíre okolie Žiliny. Svedernícky vrch má síce len 552 m, ale Lúčanská Fatra a údolie Váhu je z nej nádherne vidieť. Zhodli sme sa, že by bolo veľmi fajn tu prespať a sledovať západ a východ slnka, ako aj nočnú, vysvietenú civilizáciu pod nami.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Doma som si cestu naplánoval po lesných cestách, lenže z rozhľadne cestu na Trojku síce bolo vidno, ale medzi nami a ňou bol hustý, ihličnatý, nízky les. Parťáci najprv tade nechceli ísť, navrhovali vrátiť sa späť a pokračovať cez Mareček. Lenže bývam pri naplánovaných trasách dosť tvrdohlavý a napokon som ich presvedčil, aby sme sa trošku predierali ihličnatým lesom. Našli sme v ňom napokon lúčnatý priesek a ním sme sa dostali na cestičku na Trojku.

Slnko parádne pražilo a tak nám stupáčik na Trojku dal poriadne zabrať. Opäť sme mali pekné výhľady a viac-menej po rovine sme lesom došli na Diel a z neho začali krížom cez les klesať k Žižovcom. Vyšli sme pri stajniach, kde asi chovajú kone a esíčkovite, po asfaltke došli do dediny. Krčma bola ešte zatvorená a tak smädné hrdlá museli pokračovať v horúčave zase do kopca. Pri stúpaní lúkami sme opäť mali pekné spätné výhľady.

Vedel som, že sa blížime k modrej zo sedla pod Grapou do Budatína a tak som chalanom spomenul, že sme na nej pred rokmi našli s Danicou, futbalové ihrisko. Aké bolo naše prekvapenie, keď sme ho opäť našli a ešte okolo neho boli dozvuky zo včerajšieho futbalového turnaja mužstiev z okolitých dedín. Memoriálu Jozefa Papuču sa zúčastnilo päť mužstiev. Pekná tradícia, len fakt neviem, kto im nosí lopty z lesa a ako ďaleko sa zakotúľajú, keďže ihrisko je na chrbte výbežku nad dvomi dolinami.

Kým som trošku komunikoval s tými, čo po vyhodnotení turnaja ešte nemohli šoférovať, Ivan vykročil po lesnej ceste a až neskoro som podľa tabletu, zistil, že zlým smerom. Nechcelo sa nám vracať a tak sme korigovali smer doľava a klesajúc lesom sme sa dostali k potoku. Našiel som tu dva krásne hríby. O jednom žena usúdila, že je satan a tak ho vychodila. Zato druhý bol taký veľký, že stačil na smaženicu v pondelok pred odchodom do práce.

Lúkami sme došli k lazom Čambalovci. Prudko sa tu stavia, čo nás dosť prekvapilo. Asfaltkou sme zišli do obce Rudinská. Kým sme tu rozmýšľali, kade ďalej, jediné auto na parkovisku, nacúvalo do Ctibora. Až úder na kapotu zastavil šoféra, ktorý neviem čomu sa venoval, no riadeniu nie. Vďaka skoro nulovej rýchlosti z toho nebol úraz. Krčma ešte bola zatvorená, no v potravinách predávali alko i nealko a tak sme vyhoveli každému z našej trojice. Ťažko sa vstávalo spod slnečníka altánku, no bolo treba ísť ďalej.

Prešli sme okolo detského ihriska, potom futbalového štadióna a lúkami medzi vrchmi Pálenica a Černíková sme klesli do Nesluše. Tu nás Ctibor neomylne nasmeroval do krčmy pod obecným úradom a na moje prekvapenie objednal pivo s rumom. V horúčave, čo vonku panovala, sa mi to videlo krajne nerozumné. Ja som si dal kofolu a zistil som, že mojim parťákom sa z krčmy nechce von. Keďže som potreboval chytiť nejaký spoj z Kysuckého Nového Mesta tak, aby som najneskôr o 16.45 h bol na ceste na žilinský futbalový štadión, vykročil som sám.

Pokračoval som po asfaltke smerom na Kysucké Nové Mesto a ignoroval som zelenú na Majtánky. Za kaplnkou, prekročiac Súľkov potok, som prudko zahol doľava a po asfaltke, neskôr lesnej ceste, som vykročil popod kopec Stránie, na horu Tábor. Trošku bola rozbahnená, no po polomoch, o ktorých hovoril Ctibor, nebolo ani stopy. Cesta neskôr začala klesať doľava a tak som sa vybral strmo doprava hore. Rúbaniskom s černicami a inými rado sa zachytávajúcimi rastlinami, som sa predral v podstate rovno k rozhľadni.

Je tiež celkom nová, drevená a je z nej úžasný - kruhový výhľad. Bol som spotený a posledný pol liter som vypil na jeden hlt. Do odchodu vlaku do Žiliny mi veľa času nezostávalo a keď mi pani povedala, že za 45 minút by som to mal stihnúť, moc ma nepotešila. Nuž som jej predpoveď skrátil na polovicu. Nešiel som stále po modrej, ale na skládke vyťaženého dreva som sa spustil kolmo dolu po úzkom chodníčku. Naďabil som na skvelý studený prameň vody.

Po občerstvení sa mi ľahšie pokračovalo dolu. Čoskoro som došiel do civilizácie a zistil som, že som vyšiel pri plote okolo železnice. Vykročil som doprava a bráničkou som sa dostal na perón, kde mal prísť za štyri minúty rýchlik do Žiliny. Bleskovo podchodom k pokladniciam, kúpiť lístok a zase späť. Stihol som vlak a po vystúpení v Žiline, som zistil, že prejdením cez koľajnice sa dostanem rovno k štadiónu.

Trošku netradičná túra mimo značiek cez tri doliny, kolmo na južné rázsochy Javorníkov mi opäť dokázala, že s navigáciou v tablete sa dá pohybovať kdekoľvek, pokiaľ zachytávate satelity a ste tak páni svojho voľného pohybu prírodou.

Užitočné odkazy

• www.zilinsky-kraj.sk/svedernicka-rozhladna/
• http://www.cbs.sk/novinky/

Fotogaléria k článku

+5 ďalších fotiek