Kaňon Okatse

V blízkosti Kutaisi sú dva známe kaňony Okatse (pri meste Gordi) a Gachedili (pri meste Martvili), v ktorom je možné obdivovať stopy dinosaurov. Prechod Gachedili je iného charakteru ako Okatse, ide sa dnom, kým v Okatse vrchom. My sme sa vybrali do kaňona Okatse (42 km od Kutaisi), vraj je lepší. Od moderného informačného centra, kde si môžete pozrieť model kaňonu (vstupné do kaňonu je 7,- lari) je to asi 2 km cez les k vstupu do samotného kaňonu. Môžete si ušetriť čas a nechať sa vyviezť terénnym autom (4 x 4) po rozbitej ceste, je to zážitok. Ale pekná je pešia prechádzka. Chodník prechádza areálom bývalého letného sídla Dadianovcov, miestneho vládnuceho rodu, pozostatkami vtedy vysadeného parku z 18. storočia a okolo ruín ich sídla, aj keď vodič hovoril, že to bol kláštor.

Pred vstupom do kaňonu je informačná tabuľa s upozornením, aby ľudia trpiaci acrophobiou (strach z výšok) starostlivo zvážili vstup. No nie je to nič strašné, tým, že je všade zábradlie a chodník nie je zospodu presklený, tak to ani so závratmi nie je až tak akútne.

Prehliadka kaňonu začína zostupom po 988 schodoch (údaje sa rôznia, vychádzam z textu na tabuli pred vstupom do kaňona) k vysunutému zabezpečenému chodníku nad kaňonom vo výške 45-poschodovej budovy, resp. 140 metrov. Je to v podstate most uchytený na strane ku skale na svahu, pred padajúcim kamením krytý miestami pletivom zhora aj zo strany svahu.

Prechádzka po moste ponúka krásne výhľady na miesta nedotknuté človekom. V hĺbke na dne kaňona vidieť horskú rieku Saciskvilo zarytú do bielych vápencov. Teraz v auguste je ale vody pomenej.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Na začiatku je vysunutá plošina nad kaňon a v diaľke v smere chodníka vidieť druhú visutú lávku. Obe spája železný, dajme tomu, most (?). Jeho dĺžka je až 780 m. Aj keď miestami mohli podľa mňa ľudí kľudne nechať ísť po svahu, nemuselo sa ísť celý čas po umelom chodníku, no bezpečnosť nadovšetko.

Na visutej lávke v tvare kríža sú dvierka, asi na bungee jumping, v najvzdialenejšom bode ste až 15 m ďaleko od skalnej steny. Pokocháme sa výhľadmi a zasa po schodoch vychádzame hore. Tam sa schody končia a začína kamením dláždený chodník naspäť. Na začiatku horného chodníka sa nachádza bufet, kde zvlažíme hrdlá a presunieme sa naspäť. Celá trasa nie je dlhá, tak 2 km, a časovo to na veľa nevychádza. Po chvíli čakania prichádza náš vodič, ktorý, keď vidí, že si natáčam cestu, tak s nami ide inou trasou, kde nie sú žiadne asfaltové úseky a predvádza, kade všade vie prejsť štvorkolka. Bolo to fajn.

Moje zhodnotenie kaňona je tak trocha rozpačité, osobne by som uvítal, keby umelého chodníka bolo menej a viac sa išlo po zemi. A mala by tu byť možnosť zísť aj na dno...

Vodopády Kinchkha

Všetko nám však vynahrádza nasledujúca zastávka - približne 6 km vzdialené vodopády Kinchkha. Nachádzajú sa vyššie proti prúdu rovnakej riečky, ktorá preteká kaňonom Okatse, sám neviem, či nie je tento úsek stále považovaný za Okatse kaňon. Tvorí ich kaskáda troch vodopádov padajúcich z východného útesu vápencového masívu Askhi.

Vraj ešte minulý rok sa sem bol problém dostať, ale teraz je tu nová cesta a je zjazdná aj pre autá, čo nemajú pohon 4 x 4. Cestou sa nám ponúkajú pohľady na úžasné vodopády. Na konci cesty je parkovisko a odtiaľto sa ide pešo dole k riečke. Tečie nádherným skalným korytom plným všakovakých zaujímavostí, vodopádikov, skalných hrncov a pod. V niektorých miestach vytvára malé, ale hlboké jazerá s vodou, ktorá je čistá ako krištáľ a má nádhernú tyrkysovú farbu. Teraz sme tiež kúsok od vysokého vodopádu, ktorý má však teraz menej vody. Ale hlavná atrakcia, ktorou je najvyšší vodopád je kúsok ďalej po prúde. Časť výpravy sa rovno vrhá do poriadne studenej vody a následne canyoningovým spôsobom po prúde ďalej, ostatní hopsáme po skalách dolu k najvyššiemu vodopádu, ktorý padá zo skalnej steny po pravej strane. Roklinová časť toku je nádherná.

Prichádzame pod najvyšší vodopád a ešte vybiehame hore priamo podeň, je to parádna jemná sprcha. Vodopád je totiž taký vysoký, že pri súčasnom vodnom stave na zem dopadá už len akoby hmla. Výška by mala byť 88 m, ale údaje na internete sa rôznia. Som fascinovaný, ako fúka vietor, mení sa miesto dopadu vody. Je to čarovné. Po pravej strane od neho je ešte jeden menej vodnatý vodopád padajúci z rovnakej výšky, ale vo viacerých stupňoch.

Rieka pokračuje podobným korytom ďalej, vytvára ďalšie vodopádiky a bazéniky, takže nasleduje ďalšie kúpanie (voda je tu teplejšia). Po pár desiatkach metrov sa skalné koryto končí strmým zrázom v tvare U a rieka prah prekonáva ďalším 35 m vysokým vodopádom. Je tiež neskutočne malebný. Celé si to môžete prejsť aj s cestou naspäť za menej ako hodinu, ale trávime tu oveľa viac času. Pre mňa to bolo top miesto v Gruzínsku a na jar, keď sa topí sneh musí byť ešte úžasnejšie.

Prometheova jaskyňa

Okolie Kutaisi je známe mnohými jaskyňami a paleontologickými náleziskami (dinosaurie stopy). My sme navštívili len najznámejšiu - Kustavi, resp. „Prometheovu jaskyňu“. Ide o najväčšiu (momentálne dĺžka je okolo 16 km, ale stále sa objavujú ďalšie priestory) a najpopulárnejšiu jaskyňu v Gruzínsku. Vo vnútri sú podzemné jazerá a rieky. Má pomerne vysokú vlhkosť a veľa netopierov, ktoré však neobťažujú turistov, pretože lietajú veľmi vysoko. Stála teplota je 14 stupňov, ktorá sa tu drží po celý rok a v letných horúčavách je na nezaplatenie. Bohatá kvapľová výzdoba je vo viacerých sálach osvetlená a zvýraznená farebnými LED svetlami. Určite stojí za návštevu.

Prehliadková pešia časť má okolo 1200 metrov s následnou asi 300 m dlhou plavbou po podzemnej riečke či jazere von z jaskyne. Či chcete ísť na plavbu, sa musíte rozhodnúť hore pri kúpe lístka, inak vás nasmerujú k pešiemu východu z jaskyne. Po pristátí lode v prístave mimo jaskyne pre návštevníkov chodí autobus a odvezie ich naspäť ku vchodu, ale nie je to ďaleko, išli sme pešo.

Jaskyňa bola objavená až v roku 1984. Názov Prometheova jaskyňa vychádza z kaukazskej legendy o Amiranim. Legenda hovorí, že Amirani, podobne ako Prometheus, rozhneval bohov a bol potrestaný. Dni a nocí ho trýznil orol a jedol jeho pečeň. Na rozdiel od gréckeho Promethea, bohovia Amiraniho neprikovali na skalu, ale niekde vo vnútri obrovskej jaskyne.

Nakoniec sa ešte zastavujeme v Gelati, čo je kláštor na kopci neďaleko Kutaisi a zvyšok večera sa len flákame ulicami Kutaisi.

Záver

Kutaisi zvyčajne býva len odrazovým bodom k ďalšiemu putovaniu Gruzínskom, ale nezaslúžene. Mesto samé aj jeho okolie je plné zaujímavostí a prírodných i historických krás. Odporúčam minimálne tri dni si vyčleniť na mesto a okolie.