Trasa

Lúčky, kúpele – Jastrabia dolina, odkalište – Žimerová – sedlo Vráca – Veľký Choč – Stredná poľana – sedlo Spuštiak – Predný Choč – hrad Likava – Likavka

Ráno, len čo vstanem, sa pozriem z okna smerom na Smrekov a vidím, že ho začínajú zohrievať slnečné lúče. Hneď je rozhodnuté, že je potrebné si všetko prichystať, aby som čo najskôr mohol vyraziť. Ešte stihnem raňajky a masáž, aby sa lepšie išlo a kráčam od smerovníka Aqua – Vital park Lúčky po červenej. Miniem vľavo kaplnku Deo, minigolfové ihrisko, bowling–tenis areál a som pri futbalovom ihrisku. Lúčim sa s Lúčkami a pokračujem smerom Jastrabia dolina – odkalište.

Cestou asfaltkou spomeniem ešte strelnicu v malej doline a sklad materiálu urbariátu lesného spoločenstva. K smerovníku ma sprevádza zurčiaci potok Teplianka, na chvíľku sa zastavím pri odkališti a odbočujem dolinou a mierne začínam stúpať spevnenou kamennou cestou a tu mám po pravej ruke Žimerov potok. Jeho žblnkot sprevádza moje kroky, až kým nezačnem prudko stúpať. Cestou okrem flóry spomeniem meracie zariadenie SHMÚ na prameni a potom skládku dreva, kde bolo veľa smrekového dreva a už len kamión chýbal, aby to mohol odviezť.

Odtiaľ pokračujem povedľa cesty, ktorá je pod vodou až k miestu, kde sa ťaží nad Jastrabou dolinou. Odbočujem vľavo, odkiaľ je cesta dosť blatistá a po dažďoch sa dosť šmýka, a tak musím viac dávať pozor, ale v tom mi pomáhajú moje spoločníčky - palice. Tu sa mi po prvýkrát ukáže vrchol Veľkého Choča s jeho zubom Malým Chočom.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Stúpajúc hore sa častejšie zastavím, aby som si trocha vydýchol. Po ceste ma zaujme studnička a kríž na strome, až sa dostanem ku zvážnici. Cestu prejdem a pokračujem hore k tabuli, ktorá oznamuje, že vstupujem na územie európskeho významu – Choč. Je vidieť lúku, kde pod stromami na jej konci je umiestnený prístrešok s posedením. Vo vrchnej časti prístreška je miesto na spanie pre troch alebo štyroch turistov v stiesnených podmienkach. Sadám si na lavičku a naberám energiu na ďalší presun do neznáma. Nemám ani potuchy čo ma hore čaká. Jedným slovom som si nikde nič nepozrel ani neprečítal.

Odchádzam od prístreška a som pri smerovníku Žimerová – vrchol lúk, odtiaľ je pekný pohľad smerom k vrcholu Choča. Podľa smerovníka ma čaká k vrcholu ešte hodinka a štvrť s prevýšením 511 metrov. Mierne stúpam západnou stranou až sa dostanem na severnú stranu, skade to začína byť strmšie. Po polomoch je tu viac miest, ktoré je potrebné obísť, potom je to fajn. Naskytá sa pohľad k Liptovskej Mare a vyrovnávacej nádrži v Bešeňovej, len mraky zastierajú vrcholky Nízkych Tatier. Pod sedlom Vráca je na chodníku ešte sneh, do ktorého zapadám aj skoro meter, a potom sa nemôžem z diery ani vyhrabať. Pomáham si vetvami, ktoré sú na dosah, a tak sa dostanem cez nepríjemný pármetrový úsek.

Konečne som v sedle a pri informačnej tabuli č. 7. Vľavo je Malý Choč, kde nejdem, ale pokračujem necelú pol hodinku a som na hlavnom vrchole (1611 m). Je najvyšším miestom v Chočských vrchoch s panoramatickým výhľadom. Ešte keby boli lepšie výhľady, bolo by to fajn. Na vrchole je ružica s označením vrcholov v každom smere. Ich identifikáciu však marí počasie a mraky, viac fúka, ale aj tak sa snažím trocha orientovať. Robím si zábery do albumových spomienok z turistických vychádzok a potom schádzam pod vrchol k smerovníku, kde už fúka menej.

Na skalnej stene ma upúta spomienková tabuľa na Jozefa a pokračujem dole po zelenej značke. Pár informácií o samotnej NPR Choč s rozlohou 1428 ha, ktorá zaberá významnú skupinu niekoľkých vrcholov. Bola vyhlásená v roku 1982 a dnes patrí aj do siete NATURA 2000 ako spoločenstvo európskeho významu. Sú v nej zahrnuté masívy Veľký, Malý, Zadný a Predný Choč a tiež Sokol a Soliská.

Poľana a hotel Choč

Začal som zostupovať dole, v nižších častiach vedľa chodníka nachádzam ešte kvitnúci šafran. Občas sa zastavím, niečo si odfotím, zahľadím sa na okolie a v pokoji si vykračujem dole. Z lúk sa dostanem do pásme lesa a neskôr vyjdem na veľkej lúke, v mape s názvom Poľana. Dostávam sa k smerovníku Stredná poľana (1248 m), kde je stará koliba. Je na nej názov hotel Choč, tak sa pozrime dovnútra ako to tam vyzerá. Až na menší neporiadok je to celkom fajn. Určite sa tu dá prenocovať a na ďalší deň pokračovať, ak majú turisti viacdňovú trasu. Nebudem opisovať "hotel", lebo som o ňom čítal, a tak pokračujem cez lúku po modrej na Likavu a do sedla Spuštiak, vzdialené necelú hodinku.

Od hotela Choč sa z lúky otáčam južným smerom a modrou sa vnáram do lesa, aby som pokračoval do sedla, kde sa rozhodnem ako pokračovať ďalej. Dostávam sa na malú lúku, kde pod lesom je niekoľko tabúľ. Dostávam informácie o bývalej Hviezdoslavovej útulni. Zostali po nej len základy a hŕba kameňov. Bola postavená a otvorená v roku 1924. Pri jej stavbe pomáhali vojaci z 3. Horského práporu v Dolnom Kubíne v spolupráci s Odborom Klubu československých turistov z Ružomberka. Počas II. svetovej vojny bola nemeckými vojskami vypálená.

Cestou bola zmienka o prameni, tak ho idem hľadať. Odbočiac z trasy vľavo (na juh) sa dostanem k nemu lesným chodníkom po asi 200 m. Od prameňa sa vraciam späť na značku a pokračujem medzi Zadným a Malým Zadným Chočom smerom ku Kope, až sa dostanem do sedla Spuštiak, kde odbočuje aj modrá značka cez sedlo pod Smrekovom, cez Likavku až do Ružomberka. Na chvíľku sa tam zastavujem, dopĺňam tekutiny a idem ďalej po červenej pod Predný Choč. Cestou ma upúta tabuľka s nápisom ku Krížu a žlté kríže na strome, tak trocha odbočujem. Po 100 m to však v blízkosti peknej skalky vzdávam a kríž nejdem hľadať. Vraciam sa späť a pokračujem lesom až sa zastavím pri tabuľke Predný Choč.

Predný Choč (1249 m)

Od tabuľky mierne stúpajúc smrekovým lesom sa dostanem na vyhliadku Predný Choč. K vrcholu je miesto po polome, ale je to poprerezávané a kráča sa celkom v pohode. Som na vyhliadke, kde je stôl s lavicami a vľavo menší kríž na pamiatku, možno nejakého turistu. Z vyhliadky je nádherný pohľad dole k výstavbe diaľnice, ktorá práve tadiaľ bude pokračovať. Je vidieť Ružomberok, ale pohľad na protiľahlé vrcholky znemožňujú mraky s presvitajúcimi slnečnými lúčmi. Takže z Nízkych Tatier a Veľkej Fatry veľa nevidím. Celkom pekné miesto, kde sa počas dobrej viditeľnosti určite dá aj dlhšie ostať a kochať sa krásou pohľadov na okolie.

Odchádzam, veď do dediny Likavka je to ešte kusisko cesty, ale budem len zostupovať. Rád by som sa zastavil na Likavskom hrade. Ten ešte nie je v dohľade. Vraciam sa späť k smerovníku. Mám pred sebou ešte 1,5 h cesty do Likavky a zastavenie na zrúcaninách hradu.

Cesta dole ubieha oveľa rýchlejšie ako, keď som stúpal k vrcholu Veľkého Choča. Občas ma niečo cestou zaujme a ani sa nenazdám a som vonku z rezervácie. Po chvíli som nad dolinou, kde sa mi konečne ukážu v plnej kráse zrúcaniny hradu. Za ním a nad dedinou sa vypína vrch Čebraď. Posledné metre a som pri smerovníku pod hradným vrchom a jeho do výšky čnejúcimi múrmi a hradbami. Zastavujem sa pred bránou, ktorá je uzatvorená a informačná tabuľa oznamuje, že z obhliadky hradu zvnútra nič nebude. Z technických príčin zatvorené! Mám smolu, ale čo už, napriek tomu sa niečo o histórii dozvedám z tabule a hlavne neskôr z internetu. Zvonku hradné monštrum vyzerá celkom fajn a musím povedať, že zachovalo.

Hrad Likava

Škoda, že si nemôžem pozrieť expozíciu, ktorá je v jednej časti hradu, a to v Hunyadyho veži. Sprístupnené pre verejnosť sú dve nádvoria od roku 2004. Bol postavený ako strážny hrad na ochranu cesty z Považia na Oravu a do Poľska na začiatku 14. storočia. Prvá písomná zmienka je z roku 1315. Stojí na vápencovom brale výbežku Choča vo výške 630 m. Napriek tomu, že bol v roku 1707 Rákocziho vojakmi zbúraný, tak sa dodnes zachovali jeho hradné a palácové múry, vysoké až 36 m. V roku 1963 bol vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku. V súčasnej dobe prebieha sanácia a stabilizácia objektu, preto je dočasne uzatvorený.

Dlhšie sa pod hradom nezdržiavam, ale vraciam sa späť k smerovníku a strmo zostupujem do doliny, kde pokračujem k miestnemu amfiteátru. Po niekoľkých metroch som vonku z lesa a predo mnou je diaľnica D1 vo výstavbe. Prechádzam ju pekným podchodom. Potok ma dovedie do dediny Likavka a už len nájsť autobusovú zastávku a získať informácie o cestovnom poriadku. Ľudia v dedine sú milí, a tak mám rýchlo informácie, ktoré potrebujem. Dokonca nemusím ani dlho čakať na spojenie do Ružomberka. Po niekoľkých minútach som na autobusovej stanici, kde budem čakať na prípoj do Lúčok.

Zhodnotenie

Napriek obávam z počasia to dnes celkom vyšlo. Prežil som zas nádherný deň v lone prírody, spoznal som miesta, kde sa oplatí ísť. Okolie Veľkého Choča a výhľady za dobrej viditeľnosti musia nadchnúť každého turistu. Vrcholová panoráma určite stála za námahu, ale aj samotná príroda počas putovania ma obohatila o ďalšie pekné miesta. Určite budem s radosťou spomínať dlhšiu dobu na túto časť Chočských vrchov, ale aj zvažovať ich ďalšie lokality, ktoré by som mohol spoznať.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek