Trasa

Lučivná, železničná stanica – Lopušná dolina (žltá) – sedlo Tabličky (zelená) - Kozí kameň – dolina Vápenica – Spišská Teplica (modrá) – Svit, železničná stanica (neznačené)

Do sedla Tabličky

Okolo deviatej sám vystupujem z osobáku na stanici Lučivná. Za chrbtom Tatry a predo mnou Lučivná pod Kozími chrbtami. Po asfaltke je to do obce asi kilometer. V obci nevidím žiadnu značku, tak zamierim rovno ku dvom kostolom (r-k a ev. a.v.), ktoré sú v tesnom susedstve. Značky nikde, vyberiem mapu – vedie naľavo od kostolov cez mostík. Mierne stúpam oblúkom okolo miestneho cintorína a hôrky. Vôbec mi nevadí, keď sa omylom zvrtnem doľava a prejdem na lúku s lyžiarskym vlekom – je tu pekný výhľad na obec a jej tatranské pozadie. Vrátim sa na značku a postupujem úvozom až na lúčku, kde je do napájadla zachytený prameň. Lesný chodník opustí zvážnicu doľava a borovicovým lesíkom vystúpim na nádhernú lúčku na temene hory. Naspäť sa odkrýva pohľad na Západné Tatry a Kriváň, na horizonte sa zjavuje Kozí kameň a susedné vrchy, zjazvené početnými holinami po kalamite. Lúčku prechádzam stredom a o chvíľu klesnem do Lopušnej doliny. Zrubové haciendy strieda opustené zimné stredisko a po asfaltke prechádzam okolo hotela až k Štefánikovej horárni. Tu treba zabočiť do doliny vpravo, na značku narazím až neskôr. Kalamita rovná sa intenzívna ťažba, pekná dolinka je rozjazdená ťažkými mechanizmami a plná skládok dreva. Pozvoľným stúpaním prichádzam na peknú lúčku so senníkom s veľkou kravskou lebkou. Dobrodružnejšie povahy sa v ňom môžu pokojne vyspať. V spodnom cípe lúčky je zachytený prameň povrchovej vody. Idylku naruší fučiaci traktor, ktorý zváža dlhokánske kmene. Kúdol prachu za ním je mohutnejší ako dym. Mimochodom, asi zažívam moje najväčšie sucho v smrekovom lese. Dokonca aj občasné ílové podložie je ako vypálené v hrnčiarskej peci.
Strmšie stúpam do sedla, potok zostal niekde v hlbine. Začujem rev pohoniča a kvílenie píl. Sedlo Tabličky nakoniec miniem, značenie je mizerné a zvedie ma zvážnica na rúbanisku. Na stojacom kmeni je už modrá značka hrebeňového chodníka. Obzriem sa, na obzore Tatry a kúsok poniže sedlo Tabličky.

Kozí kameň

Teraz už pokračujem zachovalejším lesom v strmom stúpaní, cez hustú omladinu a ostrým hrebeňom s popadanými stromami. Podliezť, nadliezť, obísť – dá sa. Z vývratísk sa odkrýva pohľad na Kráľovohoľské Nízke Tatry. Onedlho prídem na Kozí kameň – moje tušenie ma nesklamalo. Častokrát je v mapách naznačený výhľadový vrchol. Aj Kozí kameň ním možno pred rokmi bol. Teraz sa musím uspokojiť len s kótou a „ľudovým značením“. Vrcholová kniha s venovaním a "prípoviedkou" na schránke, neštandardné smerovky do Popradu, Svitu a Prahy, trigonometrický bod, na ktorý niekto postavil malý "menhir". A lavička, ktorá mi dobre padne. Prekvapí ma množstvo zápisov v knihe, ale aj kopa plastových odpadkov. Nahádžem ich aspoň do ohniska.

Na „hrebeni“

Vyšliapaným chodníkom sa pustím smerom nadol. Na značku akosi nemyslím, sú tu opäť polomy. Na obzore presvitá svetlo, tak sa náhlim, očakávajúc výhľady. Ocitnem sa na gigantickom spracovanom polomisku uprostred ostrých vrchov, ktoré je ako púšť. Kvôli suchu sa len kde-tu črtá nejaká zelená rastlinka. Okrem Tatier je tu pekný pohľad na Poprad. Vyberiem mapu, stiahnutú z internetu – samozrejme z čias, keď tu bola zelená tajga. Som mimo. Po zvážnici by som pravdepodobne zostúpil do doliny a do Svitu. Nedá mi to, škriabem sa späť a traverzujem východné úbočie Kozieho kameňa, až narazím na značku. Zostupujem lesom ušetreným víchricou až do sedielka, spustošeného kalamitou – značka nikde, treba sa zvrtnúť doprava. Chodník vedie južným traverzom „chrbtov“. Z odbočky - vrcholu skalky je pekný výhľad na Nízke Tatry, od Veľkej Vápenice až po Ďumbier. Pri obchádzaní statného spadnutého smreku v asi štyridsaťstupňovom svahu ocením moje vysoké vibramy, voľba podliezť-preliezť neexistuje. Chodník sa upokojí a vedie divokou smrekovcovou tajgou, hustý les je úplne pokrytý lišajníkom. Keby som mal fóbiu z medveďov, asi to otočím. Ďalšie rúbanisko je prirodzeným výhľadovým bodom na Vikartovskú brázdu s obcou a masívom Kráľovej hole nad ňou. Opäť nasleduje ploché sedlo s polomom, kde stratím orientáciu a mladým lesom sa šplhám do Krížového vrchu. Cesta skončí v omladine, vrátim sa späť a zostupujem priamo pohodlným chodníčkom.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Na zostupe

Chodník vystrieda strmá zvážnica popod vyrúbaný vrch. Prachu po členky a stopy po lesnej ťažbe. Skládku dreva vystrieda druhá, lesník píli kmeň priamo v závese LKT. Dolina je plytšia, malý potok úplne stratil vodu z horného toku. Pripájam sa na kvalitnú asfaltku v doline Vápenica, ktorú zjavne obľubujú popradskí cyklisti. Prejdem okolo horárne, cesta stúpa okrajom doliny. Za peknou solitérnou borovicou je terénna vlna a za ňou už nasleduje Popradská kotlina. Cieľ chodníka - Spišská Teplica je podo mnou, zmením však kurz smerom na SZ. Lúčnou cestou, cez pole a prašnou cestou okolo kameňolomu prichádzam na okraj Svitu. Za zmienku stojí nový cyklistický chodník na brehu Popradu, na druhej strane je rómska osada. Pri rieke je tiež odpočívadlo so studničkou - voda z Kozích chrbtov chutí výborne. Prejdem cez lávku a túru zakončím na železničnej stanici.

Na záver

Táto túra menej známym pohorím v tieni známejších susedov je prechodom rôznych terénov a zaujímavých, neošúchaných výhľadov. Nezabudnite si však mapu, lebo značenie nepatrí medzi najlepšie a hrebeňové partie sú pomerne členité.

Fotogaléria k článku

+13 ďalších fotiek