Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Po vyčasení to bola nádhera, výhľad od Godšinovej
Po vyčasení to bola nádhera, výhľad od Godšinovej Zatvoriť

Túra Magurské sedlo – nad Bachledovou dolinou – Keheľ

Hlavný hrebeň Spišskej Magury prejdený vcelku na jednodňový záťah je pre mňa zatiaľ nedosiahnutou métou a veľkou výzvou zároveň. Pri dĺžke cez 35 km to samozrejme nie je ani žiadna malina. Zatiaľ sa mi hrebeň darí aspoň čiastočne na etapy, východnú časť od Magurského sedla mám v rôznych variantoch prechodenú. No západnú časť stále nie a nie prejsť. Pokusov bolo viacero, ale najčastejšie ma vrátili vrtochy počasia. Naposledy sa tak stalo 29. 10. 2016, keď mi silný víchor dovolil dôjsť iba na Spádik a s dlhým nosom som sa vrátil späť. Aj to patrí k turistike a nie je hanbou sa s pokorou otočiť a neriskovať. Na druhej strane, mal som čas, a tak som to o dva dni neskôr, v posledný októbrový deň 2016, skúsil opäť. Počasie už bolo podstatne zmenené a aj túra sa nakoniec podarila.

Vzdialenosť
19 km
Prevýšenie
+624 m stúpanie, -914 m klesanie
Náročnosť
stredná, 3. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
jeseň – 31.10.2016
Pohoria
Spišská Magura (centrálna časť)
Trasa
Doprava
Magurské sedlo (menšie parkovisko, zastávka autobusu na trase Poprad - Spišská Stará Ves)
SHOCart mapy
» č.1107 Spišská Magura (1:50.000)

Trasa

Magurské sedlo – Smrečiny – rázc. pod Bukovinou – rozhľadňa nad Bachledovou dolinou – rázc. pod Bukovinou – Jezerské jazero – Jezersko – Keheľ

Posledný októbrový deň prevzala od nadmorskej výšky približne 800 metov nadvládu pani Zima a posnežila krajinu. Tak, to bolo ráno zaujímavé prekvapenie, ešte som to nečakal. Toto sľubovalo na dnešok určite zaujímavú túru v zimno-jesenných podmienkach. Do Magurského sedla, začiatku túry, som smeroval od juhu okolo Vojnianskej hory. Pri stúpaní hore skoro vždy zvyknem pristaviť auto niekde na krajnici a pokochať sa výhľadmi, čo-to aj pofotiť. Dnes tomu nebolo inak, pocukrovaná krajina v kombinácii s čiastočnými výhľadmi na Tatry a sivou oblohou nado mnou bola celkom fotogenická. Obrázok sa rozhodujem neskôr poslať do práce ako provokáciu.

Kým prídem na parkovisko v Magurskom sedle, poľadovica trochu potrápi kolesá. Vonku mrzne, po lete a jeseni na to ešte nie som zvyknutý. Oblečenie mám však prezieravo prispôsobené aj na mráz, preto dnešný pokus prejsť po hrebeni čo najďalej snáď vyjde. Keby sa mi podarilo zájsť k vlekom nad Jezerskom a Bachledovou dolinou, bol by som úplne spokojný. Návrat hrebeňom späť v žiadnom prípade neplánujem, skôr sa budem snažiť dostať z hrebeňa do niektorej dediny a potom autobusom naspäť k autu. V najhoršom prípade mám aj krízové dopravné riešenie, o tom ale neskôr.

Najprv na Spádik

Magurské sedlo ako také mám veľmi rád, nachádza sa neďaleko od mojej rodnej obce. Sú z neho krásne výhľady a keď sa tu motám, najradšej si vybehnem za výhľadmi na kopec Pálenica. Dnes ho však oželiem, pôjdem opačným smerom. Hneď po prejdení cez cestu z parkoviska, pred vstupom do lesa, turistov víta veľký infopanel o medveďoch. Teda víta ako víta. Mnohých asi rovno odradí od vstupu do lesa. Je tu aj pár rád, ako sa správať pri stretnutí s ním a čo robiť, aby sme sa s ním nestretli. Na tabuli je aj fixou dopísané: „29. 9. 2014 tu vyššie 200 m som sa s ním stretol!!!“ Nuž neberiem to ani ja na ľahkú váhu a aj v minulosti, keď som sa v tomto lese pohyboval, vždy som si popiskoval. Je tu hustá mladina a chodník ihneď začne stúpať, tak skôr pozerám pod nohy, ako by som mal ísť s vykrúteným krkom hore a hľadať nejaké podozrivé zvieratko. Pred dvomi dňami som tu šiel suchým chodníkom, dnes robia topánky otlačky do snehu. Macko predo mnou nešiel žiadny.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Po chvíli opúšťam modrú značku a idem doľava hore, vysekanou cestičkou smerom na Spádik, vlastne na jeho predvrchol. Upozorňujem, že priebeh modrej značky je v teréne odlišný ako na TuristickaMapa.sk, v skutočnosti nejde cez vrchol Spádika, ale po zvážnici v jeho severozápadnom svahu. Ja som sa tak vybral preto, lebo modrá vedie lesom a moja odbočka vedie na výborné vyhliadkové miesto. Sú odtiaľ krásne, takmer kruhové výhľady. Pred dvomi dňami som bol tiež tu, vyšiel som potom aj na zalesnený vrchol Spádika a na výhľadovú lúku na južnej strane jeho vrcholu. Tam bolo vtedy závetrie a potom som sa kvôli víchru vrátil do sedla a predčasne som túru zabalil. Dnes vychádzam len na vyhliadku, lenže je zamračené a fotím len dokumentačne. Pekné fotky som si urobil v sobotu. O pár rokov to tu všetko prerastie dvíhajúca sa mladina a bude po výhľadoch. Obzerám si najmä Vojniansku horu. Chudera. Zase si ostala na ocot, hovorím si. Vždy sa na ňu chystám a nakoniec idem inde. Raz určite príde rad aj na ňu. Nemám tu na čo čakať, práveže sa musím pohnúť, veď som len na začiatku.

Schádzam naspäť na modrú značku a lesnou cestou v lese traverzujem Spádik. Schválne píšem, že v lese, pretože tento úsek netrvá vôbec dlho. Po chvíli vychádzam na kalamitisko po víchrici pred pár rokmi. „Vďaka“ tomu sa mi odkrýva ihneď celá časť hrebeňa, ktorú by som dnes chcel prejsť. Vidím až na zjazdovky nad Jezerskom a ešte aj ďalej. Takéto pohľady boli kedysi vďaka hustému lesu nemožné. Treba to však zobrať ako stav, ktorý tu bohužiaľ je realitou a ponúka aspoň jedno pozitívum. Krásne výhľady počas túlania sa hrebeňom. Na tomto mieste sa začína hlásiť o slovo vietor a aj si preglgnem, keď vidím dlhý hrebeň a k tomu stále nado mnou visí sivá oblačnosť. Je však vidieť aj časť Tatier zahalených v oblakoch, to ma nakopne a idem ďalej.

„Nekonečný“ výhľadový hrebeň

Onedlho prichádzam k posedu, pri ktorom je zaujímavá plechová búdka. Má kruhový pôdorys, komín a uzatvorené okná a dvere. Tu by som si vedel niekedy predstaviť prečkať noc. Verejnosti však určite neslúži, najskôr poľovníkom. Pokračujem ďalej a na niektorých miestach sú na okrajoch cesty reflexné stĺpiky, presne také ako vedľa klasických asfaltových ciest. To už fakt neviem, či je to len z recesie alebo to má nejaký význam. Sem-tam na mňa zasvieti slnko, ale sú to len momenty. Prial by som si, aby sivota išla niekam do čerta. Dostávam sa na miesto, keď už vidím z hrebeňa na obe strany. Doteraz som videl len na sever. Je to v mieste, kde sa ku mne pripája modrá cykloznačka. Neskôr sa oblačnosť začala zdvíhať a kompletne odhalila Tatry. Dominantná je odtiaľto skupina okolo Lomnického štítu, ale pohľad priťahuje aj výrazný dvojšpic – Ždiarska vidla a Havran. Pekne odtiaľto vidieť aj inú tatranskú krásavicu, nízkotatranskú Kráľovu hoľu. Pri pohľade na sever sa výrazne belejú pieninské Tri koruny.

Putujem odlesneným hrebeňom, nikde nikoho, len ja, nohy šuchotajúce v snehu a vietor. Tak to vyzerá, že dnes ani nikoho nestretnem, je úplná mimosezóna. Terén predo mnou sa vlní a zdá sa mi, že to bude nekonečné šliapanie. Pochod sa stal dosť monotónny. Napriek tomu sa cítim pohodovo a užívam si to. Vystúpam postupne na Godšinovú a rozhliadam sa dookola, výhľady sú krásne, kruhové. A slnko začína konečne svietiť, sivota odtiahla preč a Tatry sa predvádzajú v plnej kráse, biele obláčiky nad nimi sú len bonusom navyše. No a predo mnou sa ako biela stužka ťahá hrebeňová cesta k najbližšiemu vrchu, k Smrečinám. Približne pár stoviek metrov pod Smrečinami sa nachádza cyklosmerovník, ako spestrenie pochodu, keď dlho neboli žiadne informačné tabule. Dozvedám sa, že z Magurského sedla som zatiaľ prešiel 6 km. Moje nohy si ale myslia, že to bolo istotne viac, šliapanie v snehu robí svoje. A ak chcem dôjsť až k rozhľadni, musím odšliapať ďalších 4,5 km. Nuž, som ešte len slabo za polovicou, ale to ma neodrádza. Slnečné lúče ma práveže nabudzujú a aj sa trochu oteplilo. Pri pohľade do nižších polôh vidím, že tam sneh nie je žiadny. Onedlho prichádzam k cyklosmerovníku Smrečiny (1157 m), ale ten stále nie je na úplnom vrchole. Tam ešte treba stále hore do kopca a na moje prekvapenie to ešte dosť dlho trvalo. Nakoniec to prišlo, najvyšší bod dnešnej túry, vrch Smrečiny, sa nachádza pod mojimi nohami. Len sa mi hlavou premieta, kde sú smrečiny, istotne názov vrchu bol daný podľa smrekových lesov. Teraz tu nájdeme len ich torzá, ale aj dvíhajúcu sa mladinu. V budúcnosti raz dúfam budú Smrečiny zase ozajstnými smrečinami.

Pri pohľade ďalej predo mňa vidím zalesnený kopec Bukovina. Tam smerujem, ale ešte neviem, že ma čaká úsek, v ktorom stratím nejaké výškové metre. Chodník najprv začína dosť klesať a prichádzam ku krížu, pri ktorom postojím. Sú odtiaľ pekné výhľady na poľské Pieniny a pohorie Gorce. Aj snehu je tu pomenej, slnko ukazuje svoju silu a k slovu začína prichádzať aj blato. Klesám po ceste, ktorá sa odpája od hlavného hrebeňa. Nachádzam tu ale pekné zátišia, buky s neopadaným žltým lístím v kontraste so snehom. Onedlho treba dávať veľký pozor, modrá značka sa prudko stáča doprava, netreba sa nechať viesť lesnou cestou dole. Tá totiž vedie do Lendaku. Po odbočení idem ešte chvíľu lesom a žlté buky nachádzam aj tu. Zase sa dostávam na veľké rúbanisko a snehu je tu málinko. Teraz ma na nejakú dobu pohltí les v okolí vrchu Bukovina. Tento úsek je zatiaľ najdlhší lesný úsek dnešného dňa. Na jednom smrečku ma pobaví cyklistické značenie, tri modré C-čka na jednom strome, istota je istota! Tuto už cítim únavu a keď sa ocitnem pri smerovníku rázcestie pod Bukovinou (1138 m), ako prvý pozerám časový úsek do Jezerska. Hodina a štvrť a po ceste ešte ako bonus Jezerské jazero. K rozhľadni ďalej hrebeňom je ešte asi pol hodiny. Ale aj odtiaľ môžem zbehnúť do Jezerska. Chcem však vidieť Jezerské jazero a to by som sa musel vrátiť. Čo teraz. Víťazí rozhľadňa a potom sa uvidí.

Rozhľadňa a okolie

Cesta k nej nakoniec trvala iba okolo 15 minút, to mi hrá do kariet. Cestou k nej sa mi po ľavej strane na rúbanisku krásne ukazujú Belianske Tatry, vykukuje aj Giewont, nad Ždiarom po snehu ani stopy. Keď sa ocitám pod rozhľadňou (je pri nej aj altánok), okamžite sa vyštverám hore. Výhľady sú impozantné najmä na sever a východ, Tatry na opačnej strane sú v protisvetle. Keď sa výhľadov presýtim, schádzam dole a idem ešte preskúmať hornú stanicu vlekov z Jezerska a Bachledovej doliny. Nachádza sa tu pekný náučný chodník pre deti. Popozerám si vleky, stretávam akýchsi pracovníkov, asi kontrolujú vleky pred sezónou. Nevidím tu nič extra zaujímavé a v tejto chvíli nemám ani potuchy o tom, že o rok na tomto mieste bude postavený prvý chodník korunami stromov na Slovensku (pozn. otvorený dňa 29. 9. 2017). Vraciam sa k rozhľadni. Jezerské jazero ma stále láka, a tak po oddýchnutí mením plán. Nezídem dole popod vlek do Jezerska, ale vrátim sa pod Bukovinu. Túru by sa dalo ukončiť aj zostupom na druhú stranu do Ždiaru, ale mal by som odtiaľ veľmi komplikovaný návrat k autu.

Jezerské jazero a zostup do Jezerska

Keď som pod Bukovinou, napojím sa na zelenú značku a smerujem k Jezerskému jazeru. Klesanie je dosť prudké. Nakoniec sa k nemu dostávam, je to tu taký zvláštny úkaz. Jazero v (bývalom) lese s čistučkou vodou. Dlhé je 110 m, široké 74 m a hlboké 2 až 4 m. Jezerské jazero je od roku 1967 chránené ako prírodná rezervácia. Vzniklo zosuvnou činnosťou flyšu, ktorý je základom Spišskej Magury. Neďaleko, v katastri obce Osturňa, sa nachádzajú aj ďalšie podobné jazerá v lesoch. Jedno jazierko som na mape našiel aj kúsok severne od rázcestia Pri Tablici, ale nič som o ňom nezistil, pravdepodobne je umelo vytvorené.

Okolo jazera sa dá urobiť okruh, ale neviem nejako nájsť vhodné miesto na zostup k brehu, podľa všetkého je hladina vyššie ako obvykle. Pri odtoku z jazera sa mi podarí dostať cez vodu na druhú stranu a tu vidím lavičky. Poprechádzam sa tu, koľko mi vodná hladina dovolí. Celé jazero je v tieni, na slnečnú prechádzku sa sem treba vybrať skôr zrána. Teraz ma čaká len zostup do dediny. Idem po ľavej strane potoka, je tu vychodený chodník. To bola ale chyba, pretože neskôr sa mi strácal a značenie bolo nejaké staré alebo žiadne. Oficiálna značka vedie po pravej strane potoka, ale to som zistil neskoro. Po tejto strane asi viedla v minulosti. Odniesol som si to aj pádom do blata na šmykľavom klesaní. Moje plány presunu autobusom k autu tým dosť utrpeli.

Pri schádzaní sa mi ešte v záverečných lúčoch dňa pekne ukázali Tri koruny. Oficiálnu zelenú značku som nakoniec našiel a popri potoku som meral posledné klesanie do dediny. Potok v týchto miestach poriadne žblnkoce a vytvára zaujímavé kaskády a vodopádiky, tak som sa často zastavoval a obdivoval ich. Od jazera je to do dediny 3,5 km, mám ich už šťastne za sebou. V dedine pod mostom je aj veľmi pekný, asi 2-metrový vodopád. Obzerám si aj pekné pôvodné drevenice, ktorých je tu, ale aj v celom Zamagurí, ešte dosť. Teraz ma čaká pochod spodnou časťou dediny smerom na Keheľ, to je záverečný smerovník dnešnej túry a zároveň autobusová zastávka na hlavnej ceste. Zisťujem, že si na najbližší spoj budem musieť dlho počkať, navyše som špinavý ako prasiatko. Čo s tým? Nakoniec sa schyľujem ku skôr spomínanému dopravnému krízovému riešeniu, volám mame a nakoniec autom príde a vyvezie ma do Magurského sedla. Mám ja ale šťastie.

Zhodnotenie

V sedle prestupujem do svojho auta a bilancujem zažité. Túra nebola žiadna brnkačka, ale veľmi sa mi páčila. Zažil som zimné podmienky, ktoré postupne prešli do jesenných. Pochod bol spočiatku pochmúrny, no po vyjasnení sa hneď lepšie šliapalo. Na hrebeni bolo úplne ľudoprázdno, iba pri vlekoch bolo zopár pracovníkov. Počas prevádzkovania novej atrakcie sa tu určite zvýši počet ľudí, s tým treba rátať. Po tejto etape som si uvedomil, že pokiaľ si chcem splniť sen o jednodňovom non-stop prechode spišskomagurského hrebeňa, budem na to musieť asi použiť horský bicykel.

Fotogaléria k článku

Najnovšie