Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Výhľady z hrebeňa po daždi
Výhľady z hrebeňa po daždi Zatvoriť

Túra GSB: Nýdek – Kiczory – Korcháňovci

Keď som po návrate z päťdňového putovania po trase Čierne pri Čadci – Kiczory – Markowe Szczawiny – Oravská Polhora zistil, že sme išli od Kiczory vlastne Glówny Szlak Beskidzki (GSB, slovensky Hlavná beskydská magistrála), ktorý ide v dĺžke 498 km od Ustrona po Wolosate, zatúžil som trasu prejsť celú. Samozrejme, po častiach, a tak som na tri dni voľna v septembri naplánoval ďalšie putovanie. Dlho som okolo nejakého vandru nemal toľko peripetií, ale napokon všetko dobre dopadlo.

Vzdialenosť
49 km
Prevýšenie
+2304 m stúpanie, -2207 m klesanie
Náročnosť
mierna, 2. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
3 dni
Obdobie
leto – 15.09.2017
Pohoria
Česká republika, Poľsko a Slovensko: Západné Beskydy (Slezské a Tešínske Beskydy)
Trasa
Nocľah
Chata Sošov, Chata Skalka
Doprava
Třinec (vlak, bus)/Bystřice (vlak, bus) - Nýdek (bus)
Korcháňovci (bus) - Raková (vlak, bus) - Čadca (vlak, bus)
SHOCart mapy
» č.1077 Kysucké Beskydy, Kysuc (1:50.000)

1. deň

Nýdek – Dzial – Chata Čantoryje – rozhľadňa na Veľkej Čantoryji – Park linowy Czantoria – Swiatowid – Chata Veľký Sošov

Z pôvodnej šesťčlennej partie z prvého vandru súhlasil s účasťou len Ivan... a ani ten sa napokon ráno vo vlaku nezjavil. Dostať sa z Bratislavy do Ustroňa hromadnou dopravou sa ukázalo ako nerealizovateľné, tak isto ako z Českého Tešína. Nedarilo sa mi zaistiť ubytovanie na druhý deň v Tešínskych Beskydách. Keď som všetko napokon zabezpečil, prišla neskutočne daždivá predpoveď počasia. Nuž ale vycestovali sme v piatok ráno s Igorom IC-ečkom do Žiliny a z nej Leo Expresom do Bystřice. Tu ma zastihol telefonát od Mivyho, ktorý cestoval zo Skalice cez Moravu, že mu ušiel osobák do Třinca, a tak sme napokon v Nýdeku vystúpili všetci traja z autobusu až po 11-tej hodine.

Aspoň vyšlo slniečko a do kopca sme sa hneď spotili. Stúpali sme cez lúky, z ktorých bol nádherný spätný výhľad na Nýdek a jeho okolie. Kráčali sme vlastne po Rytířske stezce. V lese sme sa na chvíľu pristavili pri studničke s lavičkami a náučnou tabuľou. O niečo vyššie sme odbočili k pamätnej tabuli J. Třanovského na skalnatom brale. Na tomto mieste sa v 17. storočí konali ilegálne bohoslužby prenasledovaných evanjelikov Tešínska.

Napokon sme po 1,5 h vyšli na hrebeň pri chate Čantoryje. Postavili ju v roku 1904 a v súčastnosti poskytuje len občerstvenie. Zasmiali sme sa nad hrdzavým gazíkom, ktorý parkoval na tráve s natiahnutými reťazami. Vždy pripravený!

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Museli sme redukovať náš plán zísť po modrej do Ustroňa a od začiatku červenej na železničnej stanici sa po nej vrátiť na hrebeň. Jednoducho na to nebol čas.

Na hrebeni sa pohybovalo dosť ľudí a boli tam aj autá. Za 15 minút sme došli k 29 m vysokej rozhľadni na Veľkej Čantoryji. Je to najvýchodnejšia rozhľadňa ČR. Kúpili sme si za 35,- Kč vstupenku a po 118 kovových schodoch sme vystúpili na vyhliadkovú plošinu. Fúkal silný vietor, a tak sme okrem búnd natiahli aj čelenky. Dokonalý kruhový výhľad ale stál za to. Ustroň a jeho šíre okolie, na druhej strane Nýdek a pohraničné kopce okolo Jablunkova.

Zišli sme dolu a rozhodovali sme sa, či si niečo dáme v českom alebo v poľskom bufete. Vyhrali zloté, a tak sme si objednali grilovanú klobásu a herbatu (čaj), ktorú sme dochutili slivovicou z ruksaku.

Posilnení sme sa vybrali po červenej, ale zarozprávaní sme s prekvapením zastali na vrcholovej stanici sedačky z Ustroňa. Síce sme sem nechceli ísť, ale keď sme už došli, ešte raz sme sa kochali výhľadom na kúpeľné mestečko a domýšľali sa, kade sme to mali z neho stúpať na hrebeň.

Poradil som sa s tabletom a lesnou zvážnicou sme popod hrebeň došli k samote Swiatowid. Odtiaľto išla celkom slušná lesná cesta k ďalšej sedačke z mestečka Jawornik. Je tu nová chata, kde zatiaľ funguje len občerstvenie. Neďaleko je schronisko Soszow, kde sme mali objednané ubytovanie a polpenziu. Hoci bolo 16.00 h, chatár nám povedal, že ešte nemá upratané izby, a tak sme sa vybrali na čučoriedkové pivo k vleku.

Po drobnej chybe však všetko fungovalo k našej spokojnosti. Chatu postavili v roku 1932 a je presne taká, akú si človek predstavuje ako klasickú horskú chatu. V jedálni pri veľkej keramickej peci sme si vychutnali paradajkovú polievku a buchty s čučoriedkami. Bolo tu ešte zopár hostí, dokonca aj s malými deťmi. Posedeli sme, pokecali, ale pomerne skoro sme zaliezli na kute. Paplóny a nové larisové deky nás dostatočne hriali.

2. deň

Schronisko Soszow – Cieślar – Malý Stožek – Veľký Stožek – Kyčera/Kiczory – sedlo Groníček – Radvanov – Jablunkov – Bocanovice – Velká Louka – Chata Skalka

Zobudili sme sa do lejaku. Zišli sme do jedálne na naozaj bohaté raňajky, zaplatili za ubytovanie a polpenziu 53,- PZL, pobalili sa a čakali, kedy doprší. Do 9-tej som mal potvrdiť SMS-kou na Chatu Skalka, či prídeme. Optimisticky som napísal, že do 11-tej vyrazíme. Napokon sme po 10-tej hodine vyrazili len do drobného mrholenia a aj to napokon prestalo. Predsa nás ten hore má rád!

Po spevnenej lesnej ceste sa nám dobre kráčalo. Naľavo sa nám otvárali výhľady na kopce a údolie, z ktorých stúpali biele obláčiky. Tesne pred vrcholom Česlar (Cieślar) je na okraji lúky, pod stromami, voľne prístupný domček. Síce bez akéhokoľvek vybavenia, ale podlaha je vystlaná senom a strecha nepreteká. Dnu sa vyspí v suchu aj 10 ľudí.

Cestou sme klesli na lúky Malý Stožek (Stożek Mały). Je tu bufet aj ubytovanie v drevenici. K červenej sa pridala zelená značka. Vošli sme do lesa a začalo krátke, ale vcelku strmé stúpanie k Chate Stožek. To som bol pod nepremokavým oblečením celkom mokrý, a tak som sa vo vstupnej hale celkom prezliekol. Parťáci si zatiaľ dali vo veľkej jedálni rannú kávu. Ja zase čaj a jablčný koláč. Prišlo pár celkom mokrých turistov, bohvie odkiaľ išli.

My sme sa zdvihli a vykročili na Kyčeru (Kiczory). Lesná cesta skončila a išli sme kamenným chodníčkom v dosť slušnej hmle. Z hmly sa vynoril celkom zaujímavý skalnatý útvar. Nachádzali sme sa v PR Plenisko. Žiaľ, dohľadnosť bola naozaj snáď len 10 metrov, takže sme nič nevideli. Bol som vcelku rád, keď sme dorazili k smerovníku Kyčera (Kiczory). Sem sme došli 9. 6. 2017 z Čierneho pri Čadci, a tak sme sa mohli obrátiť a vrátiť sa na modrú značku, ktorá nás mala doviesť do Jablunkova.

Okrem krátkeho úseku je to vlastne široká lesná cesta nad údolím potoka Radvanov. Vo svahoch nad ňou sme našli pár hríbov, žiaľ, buď nejedlých alebo červavých. V sedle Groníček sme sa na skládke dreva naobedovali, lebo sme predtým zo zásob v ruksakoch ešte nič neodjedli.

Posilnení sme sa pobrali ďalej, lebo pred nami bol ešte kus cesty. Vyšlo nesmelo aj slnko spoza mrakov a bol priam ideálny deň na turistiku. Z lesa sme vyšli na lúky so samotami či chatami a napokon sme sa ocitli na asfaltke v obci Radvanov. Prešli sme ponad potok a došli na križovatku s hlavnou cestou cez Jablunkov. Dali sme sa doľava a na námestíčku s kostolom prudko doprava. Popri parku sme úzkym chodníčkom dorazili k železničnej trati, prešli sme cez ňu a po širokej asfaltke popod hlavný ťah na Slovensko sme došli do Bocanovic.

Smäd nás nasmeroval do penziónu U Maryny, kde mali skvelý tmavý horký ležák. Veľmi sa nám odtiaľ nechcelo, ale na Chatu Skalka to ešte stále bolo 10 km.

Po žltej značke, ktorá tu začínala, sme najprv išli snáď 1 km po železničnom násype. Keď sme vošli do lesa, ležala v ňom pri chodníku zdochnutá líška. O niečo ďalej je v lese pekný krmelec – senník, kde by sa dalo v suchu prespať.

Chodník popod železničnú trať prišiel k riečke Lomná, ponad ktorú sme prešli po moste a asfaltkou sme stúpali doprava zase k železnici. Keď sme ju už po tretíkrát prešli, ocitli sme sa konečne opäť mimo civilizácie a lesom sme stúpali na Malú Skalku. Na veľkej lúke sú zo štyri chalupy, studnička a posed. Lesáci cestu z lúky parádne rozbili a na tom kúsku cesty sme sa zašpinili viac než za celý deň. Okrem rozbitej cesty zostali ešte po nich tri pivové fľaše na pníku. Po srnkách asi ťažko.

Potešili sme sa, keď značka odbočila doľava. Jednak sme sa zbavili blata, jednak sa ukázali výhľady na Tešínske Beskydy. Čoskoro sme vyšli na starú asfaltku, ktorá nás doviedla k Chate Skalka, pred ktorou parkovalo snáď desať áut.

Chatu Skalka postavil v roku 1928 nemecký turistický spolok Beskidenverein. Po roku 1945 pripadla štátu a po rôznych zlomoch napokon KČT Beskydy. Krátko pred dokončením komplexnej rekonštrukcie, 7. 1. 1998 vyhorela. Vďaka úžasnému nadšeniu širokej turistickej verejnosti ju postavili nanovo a v roku 2002 bola skolaudovaná.

Zložili sme sa na izbe s tromi dvojposchodovými posteľami, vysprchovali, dali sušiť na sušiaky na chodbe mokré veci a zišli sme do jedálne. Chatár nám odporučil Myslivecký bigos. Dostali sme kopcovito naplnený tanier tromi druhmi mäsa, mäkučký chlebík a socialistickú červenú limonádu. No mňamka! Sedeli sme, zažívali a prezerali si pritom fotky Evy Mencerové z Etiópie, ktoré boli nainštalované po stene celej jedálne.

Nebolo ešte ani deväť hodín a boli sme v posteliach. Asi sme spravili dobre, lebo chatou nocou do pol tretej otriasala diskotéka. Ešteže sme mali v ušiach špunty!

3. deň

Chata Skalka – Chata Severka – odbočka na Kamennú chatu – Medvedia skala – Chata Dolina – Raková, Korcháňovci

Zobudili sme sa do lejaku, a tak z plánovanej trasy do Čadce sme museli upustiť. Napodiv mladý personál po diskotéke bol schopný nám spraviť na 7.30 h raňajky, takže sme po ôsmej hodine mohli vyraziť domov.

K slovu prišli nepremokavé obaly ruksakov a pončá. Išli sme vlastne po starej asfaltke, a tak nebol problém s blatom. Keď červená odbočovala doprava ku Kamennej chate, pokračovali sme rovno neznačene po asfaltke. Keď pre zmenu išla doľava, my sme išli rovno chodníkom k Medvedej skale. Neďaleko od nej je krásna kaplnka sv. Huberta. To sme boli na Slovensku a po modrej značke sme lesom došli ku Chate Dolina. Zdá sa, že od socializmu do nej nikto neinvestoval ani cent.

Pršalo vytrvalo, a tak sme boli radi, keď sa zjavili pod nami domy osady Korcháňovci, patriacej pod obec Raková. V kostole bola omša a nám bolo jasné, že autobus pôjde až po jej skončení. A naozaj. Po desiatej hodine naštartoval a odviezol nás na železničnú stanicu v Rakovej. Vlak prišiel skoro v zápätí a z neho sme v Čadci len preskočili na osobák a v Žiline na rýchlik.

Záver

Napokon vander v novom zložení dopadol celkom dobre a už sa teším, že o rok budem pokračovať v spoznávaní Hlavnej beskydskej magistrály (Główny Szlak Beskidzki) od Oravskej Polhory po Červený Kláštor.

Užitočné odkazy

Fotogaléria k článku

Najnovšie