V nedeľu 3. júla mám rozlúčku u nás pred domom, cítim sa nostalgicky. Posledná kanadská grilovačka, pár pív a dorazenie zvyškov slovenskej hruškovice... V pondelok 4. júla končím na farme, rozlúčim sa so Stefanom a Lynn, mojimi šéfovcami. Nasledujúce dni dávam všetko dokopy, balím sa, predávam auto, posielam veci na Slovensko, zatváram účet a ako čerešničku na pomyslenej torte pozerám film Corner Gas. Niekoľko nasledujúcich týždňov sa totiž budem túlať po severných teritóriách Kanady a potom sa stratím na Aljaške.

V stredu 6. júla ma David (chalanisko, s ktorým som sa spoznal na Novom Zélande) hodí na letisko do Ottawy a začína sa môj dlho očakávaný výlet. Bezpečnostný pracovník si ma vyberie na hĺbkovú kontrolu. Na moju otázku, na čo je zameraná, mi len s úsmevom odpovedá: „Brácho, nemusíš sa báť - nie je na drogy, to by tu neprešiel skoro nikto.“ Let je v poriadku, nie je veľmi dlhý a ešte k tomu aj s neočakávane chutným obedom v cene – lososom s neidentifikovateľnou úžasnou omáčkou. Dúfam, že nie jediným, ktorý budem na tomto výlete jesť!

Po piatich hodinách vystupujem na malom letisku v Yellowknife v Severozápadnom teritóriu. Už z lietadla sledujem zaujímavú scenériu nespočetných jazier, skalných brál a nevysokého lesa. Hneď na letisku si požičiavam auto na tri dni. Rezervoval som si najlacnejšiu a najmenšiu škatuľku, ktorú samozrejme nemali, a tak som za rovnakú cenu dostal novú, modernú a obrovskú terénnu mašinu jedného amerického výrobcu. Radosť šoférovať.

Najprv som si to nasmeroval do centra kúpiť jedlo na nasledujúce dni, plyn do variča, povolenie na ryby a počudovať sa nad značne spoločensky unaveným pôvodným obyvateľstvom v dopoludňajších hodinách. Potom sadám do auta a smerujem na východ od mesta na Ingraham Trail. Asfaltová cesta (kvalitou náramne pripomínajúca cestu medzi Čiernym Balogom a Hriňovou) sa mení na štrkovú a bude ma sprevádzať po celý čas. Cestu po obidvoch stranách lemujú hlboké a tajomné jazerá a skalné bralá, ktorých výška je impozantná. V niektorých jazerách skúšam svoje rybárske šťastie, ale aj um a na svoje konto si pripisujem prvé šťuky a odtrhnuté nástrahy.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Po niekoľkých desiatkach kilometrov od mesta parkujem na ľudoprázdnom parkovisku pri Cameron Falls. Balím sa do batoha a vyrážam na trojdňový čunder do neznáma - dokonale si užiť kanadskú ľudoprázdnu divočinu, kľud a obrovské húfy rýb. K vodopádom sa dostávam po dobrej hodinke, sprevádzaný komármi a iným po krvi bažiacim hmyzom. Samotný vodopád je tvorený kaskádami a nad ním je jazero zasadené do hustého ihličnatého lesa. Skalné bralá po pravej aj ľavej strane vodopádu vytvárajú zaujímavé vyhliadky. Pri vodopáde turistický chodník končí, tak sa vydávam po brehu rieky, smerom po prúde toku. Chytám nespočetné množstvo šťúk, v jednom momente mi zabrala asi 10 cm šťučka, po ktorej vyštartovala z rákosia iná asi 60 cm šťuka. Tomu sa hovorí 2 v 1...

Prvú noc strávim na jednom zo skalných brál nad riekou. Mám nádherný výhľad na rieku a okolité lesy. Nakoľko prítomnosť medveďov v tejto oblasti je evidentná, všetko jedlo a riady ukladám do plátenej tašky a zavesím pomocou lanka niekoľko metrov nad zem na previsnutý strom. Týmto sa snažím odlákať pozornosť potenciálnych štvornohých obyvateľov lesa od stanu. Keďže som celkom vysoko na severe a k tomu práve uprostred leta, začínam si zvykať, aké je to pozorovať západ slnka o jedenástej v noci a jeho východ o druhej ráno. A taktiež na spánok v šere a extrémne krátke noci.

V noci moja dočasná úschovňa potravín nemala neočakávaného návštevníka, takže si mám čo dať na raňajky. S plným kotlom som sa vydal ďalej po prúde rieky, chytám šťuky a strácam návnady na mnohých prekážkach, ktoré sú ukryté pod vodnou hladinou. V rámci prestávky vyleziem na jedno skalné bralo s dokonalým výhľadom. Keďže nemám mapu ani iné moderné navigačné prostriedky, tak si z tohto miesta určím smer ďalšieho postupu podľa toho, čo v okolí vidím.

Pod bralom hodím batoh na chrbát a miestami sa predieram hustými kríkmi, obchádzam bahnité močiare, preskakujem jarčeky a potoky, až sa dostanem k zalesnenému poloostrovu, ktorý zasahuje do jazera. Na poloostrove strávim zvyšok dňa prevažne vyťahovaním jednej šťuky za druhou, lozením po blízkych skalách, objavovaním okolia a kúpaním sa v priezračnej vode jazera. Keď ma všetky spomínané aktivity prestávajú baviť, začínam sa pomaly vracať späť k vodopádu, kde plánujem stráviť ďalšiu noc.

Cesta späť je o poznanie dramatickejšia, keďže to zoberiem krížom cez bralá a nie rovnakou cestou, ako som prišiel. Miestami postupujem po uzučkej skalnej rímse, širokej ani nie 30 cm. Po adrenalínovom návrate mi viac než dobre padne sprcha pod až neuveriteľne teplými vodami vodopádu a kuskus s tuniakom na večeru.

Večer ešte pozorujem loviacu šťuku a rozkladám si stan na brale nad vodopádom. Ráno sa poslednýkrát pozriem na úžasnú rieku s vodopádom a bez zbytočného otáľania kráčam k autu. Po celý čas som nestretol nikoho. Z parkoviska smerujem rovno na letisko, kde odovzdám kľúče od auta a počkám si na ďalší let do mestečka Whitehorse v teritóriu Yukon.

Pokračovanie uverejníme čoskoro.