Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Túra GSB: Čierne pri Čadci – Hala Boracza

V roku 2015 som sa na salaši pod Suchým vrchom stretol s poľskými turistami a pri družiacom štamprlíku som si uvedomil, že som vlastne v Poľsku na poriadnej turistike ešte nebol. Tak som cez zimu sedel nad mapou, nechal si poradiť od kamarátky Honoraty, nadchol som pre myšlienku vandra ďalších päť turistov z TK Štart. Trošku bol problém so zaistením piatich nocľahov, ale napokon sme v piatok 9. 6. 2017 po práci vyrazili vlakom cez Žilinu do Čadce a autobusom do Skalitého, kde sme prespali v ubytovni Gavlák.

Vzdialenosť
57 km
Prevýšenie
+2640 m stúpanie, -2239 m klesanie
Náročnosť
stredná, 3. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
3 dni
Obdobie
leto – 09.06.2017
Pohoria
Poľsko: Beskid Śląski (Sliezske Beskydy), Beskid Zywiecki (Żywiecke Beskydy)
Trasa
Nocľah
Turistická ubytovňa Gavlák v Skalitom, Agro farma Pietroszonka, Hala Boracza
Doprava
Čadca (vlak, bus) - Skalité (vlak, bus) - Čierne pri Čadci (vlak, bus)
SHOCart mapy
» č.1077 Kysucké Beskydy, Kysuc (1:50.000)
» č.1086 Oravská Magura (1:50.000)

1. deň

Čierne pri Čadci – Trojmedzie – Jaworzynka – najvýchodnejší bod ČR – Jasnowicze – Kiczory – Przełęcz Kubalonka – Stecowka – Pietroszonka

Trojmedzie

V piatok večer sme trošku posedeli v krčme, ale to nám nebránilo v sobotu ísť autobusom o 7.04 h do Čierneho pri Čadci, a keďže nás ochotný šofér vysadil pri moste cez Čierňanku, vykročiť rovno po modrej značke k Trojmedziu. Po novej asfaltke sme kráčali do kopca, prešli sme popod najvyšší most SR na autostráde do Poľska a po chvíľke tápania sme odbočili na lesnú cestu, ktorá nás doviedla k Trojmedziu.

Zložili sme si veci v altánku a vyfotografovali sme sa pri našom pylóne. Slnko pieklo, a tak sme sa odstrojovali. Trošku sme zostali zarazení, keď sme zistili, že most na poľskú stranu neexistuje. Museli sme zísť až do suchého koryta hraničného potoka a následne sa vyštverať na poľskú stranu. Tu práve motorkársky pár balil po noci stan.

Smer Kiczory

Po schodoch sme od poľského pylónu vyšli na asfaltku a po nej sme došli do obce Jaworzynka. Solárne pouličné osvetlenie trošku kontrastovalo s kôpkami sena na vzorne pokosených lúkach. Od Trojmedzia sme išli po zelenej a tu si bolo treba dať pri kostole pozor, po ktorej žltej sa človek vyberie. Trasa doľava sa vracala do ČR. Keď sme sa vytešovali, že sme odbočili dobre, naša žltá sa prudko stočila doľava. Pelé si to uvedomil neskoro a veru sme ho videli až v Stecowke za pár hodín. Nebral ani telefón, a tak keď som ho uvidel, padol mi kameň zo srdca.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Trošku rozbahneným lesom sme prešli na lesnú asfaltku a z nej nenápadným chodníčkom doľava cez les a potok Oleška k najvýchodnejšiemu bodu ČR. Zaujímavé miesto a Boris sa potešil aj keške. Vrátili sme sa na cestu a tá nás doviedla k hraničnému priechodu Bukovec. My sme tesne pred ním odbočili doprava a po žltej pokračovali cez obec Jasnowicze k mostu ponad rieku Olza. Tesne pred ním je futbalové ihrisko.

Asfaltka stúpala okrajom lesa a nám sa otvárali pekné výhľady na mestečko Istebna. Keď sme došli k poslednej samote Mƚoda Góra, zatiahlo sa a začalo pršať. Mysleli sme si, že v lese tomu unikneme, no napokon sme museli nasadiť pončá a nepremokavé obaly na ruksaky. Pršalo tak, že keď sme dosiahli najvyšší bod – Kiczory, ani sme sa nemohli odfotiť.

Przełęcz Kubalonka

Zostupovali sme po červenej, ale veru sme okrem toho, že sme dávali pozor, aby sme sa na šmykľavých kameňoch neprizabili, nevnímali nič okolo seba. S Borisom som zaostal a veru, keď sme dorazili k reštaurácii Karczma v sedle na križovatke ciest, boli sme slušne mokrí. Nerozmýšľali sme a vošli sme do reštaurácie. Prebiehala tu nejaká veľká oslava, aj prasiatko pri bengálskom ohni servírovali, ale obslúžili nás. Postupne sme sa tu zišli všetci okrem Pelého. Polievka bola skvelá, obschli sme, ba dokonca prestalo pršať, a tak sme po 15.30 h vykročili ďalej.

Gospodarstwo Agro-Turisticzne Pietroszonka

Z asfaltky sme odbočili s Borisom do lesa, čo nebol najlepší nápad. Ocitli sme sa v mokrinách a nie všade boli položené drevá na chodníku, a tak sme kľučkovali, aby sme niekde nezapadli. Zvyšok išiel po asfaltke a stretli sme sa pri Schronisku Stecówka. Tu sme mali pôvodne prespať, no prerábajú to tu. Ako sme sa v altánku pri ohnisku a dvoch Maluchoch posilňovali napolitánkami, všimol som si, že z dreveného kostolíka vyšiel Pelé. Darmo som naňho kričal. Na diaľku nás nepočul. Kostolík pred časom vyhorel a teraz ho znovu postavili. Dnu sme sa už nedostali, a tak sme sa dali stíhať Pelého.

Otvorili sa nám výhľady na domy roztrúsené napravo pod nami. Zrazu sme si všimli, že nám pribudlo označenie – biele pole s čiernou korunkou a H. Ide o Szlak Habsburgów, ktorý ide k ich bývalému zámočku vo Wisƚe. Pri malej kaplnke sme opustili asfaltku a po chvíli sme došli k tabuľke, ktorá nás nasmerovala z červenej doprava dolu na farmu.

Tu nás čakal Pelé a domáca pani. Potešili sme sa, že konečne môžeme zložiť ruksaky, osprchovať sa a prezliecť do čistého a hlavne suchého. Potom nasledovali v jedálni lukulské hody domácej stravy a sledovanie zapadajúceho slnka zo spoločenskej miestnosti.

2. deň

Pietroszonka – Przyslop – Barania Góra – Magurka Wyślańska – Magurka Radziechowska – Cebula – Glinne – Pod Lasem – Węgierska Górka – Żabnica Mala – Prusów – Hala Boracza

V dvoch izbách po troch sa nám spalo pohodlne, vibramky vypchaté papierom vyschli. Vstávali sme do rezkého rána, v údoliach sa prevaľovala hmla, takže sme sa cítili ani na ostrove. Raňajky boli ešte bohatšie ako večera, a tak nás cena za všetko pohodlie – 50,- PLZ, príjemne šokovala. Rozlúčili sme sa s domácimi a po 9-tej sme vyrazili do slnečného dňa.

Smer rozhľadňa

Vrátili sme sa na červenú a po kúsku lesom sme vyšli na asfaltke, ktorá popri potoku začala stúpať hore. Na mape ide stále po asfaltke, ale v skutočnosti odbočuje skoro do lesa, a tak sme sa kúsok museli vracať. Došli sme k zrenovovanej bývalej horárni a nad ňou je schronisko Pod Baranie. Je to veľká chata a boli sme zaskočení množstvom zamaskáčovaných, evidentne nevojakov so zbraňami. Neviem či tu mala cvičenie domobrana, ale mali aj maskáčové civilné autá a uniformy mi pripadali ako z II. svetovej vojny.

Necítil som sa tam dobre a rýchlo som pokračoval po kamennej ceste hore. Je z nej pekný spätný pohľad na Slovensko. V jednom úseku sme prechádzali mŕtvym lesom, potom bola cesta vyložená drevom a napokon sme došli k rozhľadni na Baranej Góre. Je kovová, nie veľmi vysoká, ale je z nej nádherný, kruhový výhľad. Pod rozhľadňou je pamätník partizánom, ktorí tu v rokoch 1943 – 1945 bojovali proti fašistom a potom do roku 1947 proti komunistickej vláde. Keď sme sa nabažili výhľadov, zasadli sme k malému občerstveniu a začalo dlhé klesanie do mesta Wegierska Góra.

Klesáme, aby sme pracne zase stúpali

Pomedzi kosodrevinu sme po malom klesnutí kráčali po hrebeni s peknými spätnými výhľadmi, kazenými len pohľadom na mŕtve stromy na jednom svahu. Došli sme k asi trojmetrovej skale, jedinej široko-ďaleko a na nej trénovali dvaja skalolezci. Oživenie pre pešiakov. Ďalšie nám priniesla pani, čo bežala proti nám s dvomi dosť veľkými psami – dogtrekking.

Zatiaľ sa nám po hrebeni išlo dobre, len začínalo byť až príliš teplo. Prechádzali sme cez veľkú lúku a na jej hornom okraji je malá chatka, skôr búda, vraj oficiálne schronisko PTTK. Dali sme si ďalšiu občerstvovaciu pauzu. Po nej sme sa definitívne roztratili po trase. Každý klesal svojim tempom. V doline pod nami sa postupne ukazovali prvé domy. Červená do mesta vchádza po moste ponad rieku Soła. Nevenoval som pozornosť značeniu a zašiel som až k jej prítoku Żabnica. Spamätal som sa až v mestskom parčíku a musel som sa vracať späť k splavu. Miestni tu majú pláž. Od neho popri amfiteátri na hlavný ťah mestom a popri drevených sochách zbojníkov som došiel k reštaurácii, kde sme sa napokon všetci zišli. Zmrzlina a pivá len tak do nás padali, lebo bolo pekelne teplo. Musel som partiu dvíhať, lebo nás čakalo ešte parádne stúpanie a dlhá cesta.

Po asfaltke sme došli k bunkru z II. svetovej vojny. Je tu pamätník na obrancov mesta a ak som dobre rozumel, útočili tu aj vojská Slovenského štátu. O niečo ďalej je na lúčke za stromami pamätník popraveným obyvateľom mestečka v II. svetovej vojne.

Pri zvonici s kaplnkou sme opustili asfaltku, zahli pomedzi domy a začali stúpať do tiahleho svahu. Boli z neho pekné spätné výhľady na mestečko a hory nad ním. Z lesa sme vyšli na lúky, po ktorých išla oplotená cesta. Vôbec sa mi nepáčil pohľad dopredu, lebo som videl, že ideme do parádne strmého stupáku. O to bolo moje prekvapenie väčšie, keď v ňom proti nám išlo dolu auto. Čoraz častejšie som sa zastavoval a kochal sa spätnými výhľadmi, maskujúc tak potrebu sa vydýchať. Veľmi som sa potešil vrcholovej rovine. Tu ma zase prekvapili jazdci na koňoch, ktorí sa vynorili spoza zákruty.

Po kúsku roviny som opäť začal klesať lúkou k lesu. Bola na nej pekná, červená drevenica, ktorá ostro kontrastovala s okolitou zeleňou. Po chvíľke som vyšiel z lesa a ukázali sa domy. Mal som toho už plné zuby, a tak zistenie, že je to Hala Boracza, kde máme prespať, ma veľmi potešilo. Chata zvonku vyzerá ako moderná, ale zvnútra je to stará klasika. Hore je bufet, jedáleň a izby. Na prízemí kuchyňa a sociálky. Jedlo chodí hore výťahom. Dorazil som na chatu ako tretí z partie. Prví dvaja už nasávali pivo. Ja som po ubytovaní zase preferoval osprchovanie, a tak sme napokon skoro zmeškali objednávku večere. Ale stihli sme to a šošovicová polievka s klobásou a vajcom bola fantastická. Okrem nás tu spala ešte jedna partia. Chatári na noc išli preč, ale nechali nám rýchlovarnú kanvicu, čaje a cukor. Nuž sme trošku posedeli, doháňali vlahový deficit aj inými tekutinami a napokon zaľahli k nerušenému spánku.

Pokračovanie nabudúce.

Fotogaléria k článku

Najnovšie